ZAJÍMAVOSTI

Slovenka roka 2025: Helena Kapturová z Nemocnice AGEL Košice-Šaca

17. 7. 2025

Sestra z Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie vyhrala prestížnu anketu v kategórii Zdravotníctvo a stala sa aj absolútnou víťazkou.

Zdravotníctvo bolo pre Helenu Kapturovú (70) jednoznačnou voľbou, ktorú nikdy neoľutovala. Povolanie sestry sa stalo jej poslaním a ani po 52 rokoch strávených na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice AGEL Košice-Šaca si nevie predstaviť, že by zostala doma. Je plná energie a pripravená pomáhať popáleným pacientom, pokiaľ bude vládať.

Ako hodnotíte víťazstvo v ankete Slovenka roka?
Ako veľké prekvapenie, s ktorým by som nebola polemizovala ani v tom najtajnejšom sne. Už samotná nominácia bola pre mňa nečakaná. Veľmi si to vážim, pretože ide o celospoločenské ocenenie, v ktorom sa odzrkadľuje to, čo ste za celý život dosiahli.

Bolo rozhodnutie pracovať v zdravotníctve jednoznačnou voľbou alebo ste rozmýšľali aj nad iným povolaním?
Jednoznačnou. Nemala som také obdobia, že by som chcela byť učiteľkou.

Kedy ste sa vlastne rozhodli, že sa stanete sestrou?
Mojím vzorom bola sesternica, ktorá bola v tom čase poslucháčkou Lekárskej fakulty v Košiciach a ja, ako mladšia, som ju vždy chcela napodobňovať. Dozvedela som sa, že žiačky strednej zdravotníckej školy majú síce prvé dva roky ťažšie, ale špeciálne predmety im hovoria oveľa viac, a tak som sa rozhodla, že nastúpim na strednú zdravotnícku školu. Po zdravotných problémoch mojej mamy nebola finančná situácia našej rodiny taká ružová, aby to otec zvládol sám. Ďalšieho štúdia som sa preto vzdala a zamestnala sa ako sestra. Uvedomila som si, že rozhodnutie ísť na odbornú školu mi pomohlo, pretože po gymnáziu by to bolo zložitejšie.

Ako si spomínate na svoj prvý deň v práci?
Keď som prišla, pripadalo mi to ako bludisko. Veľký šok som zažila, keď som prvýkrát videla takzvanú francúzsku posteľ, ktorá mi pripomínala ponorku, a taktiež výkresovú bublinu, pretože som sa s tým v škole nestretla. O popáleninách som vedela veľmi málo, v knihách toho nebolo veľa a popáleninu som mala na praxi možnosť vidieť len raz. Vtedy som si pomyslela, že začiatkom roka odídem. Ale zostala som a môžem porovnať. Za tie roky sme na klinike zaviedli množstvo nových, špičkových medicínskych postupov, vďaka ktorým dnes dokážeme zachrániť aj pacientov, ktorí by kedysi možno nemali šancu. V podstate sa staráme o polovicu Slovenska, lebo takéto pracoviská, ako naše, sú len dve v celej krajine.

Keď porovnáte vaše začiatky s dnešnou situáciou, je to veľká zmena?
Neviem, ako to vnímajú súčasné novonastupujúce sestry, ale zdá sa mi, že v rámci vzdelávania sa viac venujú teoretickým vedomostiam ako praxi. Majú menej možností stretnúť sa s pacientom, urobiť výkony alebo byť pri ich vykonávaní. Dnešné sestry sú však zdatnejšie v jazykoch, vďaka čomu majú možnosť vyskúšať si prácu v zahraničí. Ak sa vrátia domov, prinesú nové pohľady a skvalitnenie práce.

Máte pre začínajúce kolegyne nejaký odkaz?
Aby sa pozerali otvorenými očami, načúvali starším kolegyniam, vnímali pacienta tak, ako keby to bol ich najbližší. Dovolím si povedať, že aj medzi dnešnými mladými dievčatami je veľa empatických ľudí, ktorí si túto prácu zamilujú. Ako sestra som v Nemocnici AGEL Košice-Šaca nikdy nepocítila, že znamenám menej ako lekári. Tí nás vždy oceňovali. Myslím, že v našej nemocnici nielen sestry, ale aj lekári nájdu naozaj vynikajúce pracovné podmienky a uplatnenie, môžu sa tu ďalej vzdelávať a robiť špičkovú medicínu.

Ktoré dni boli pre vás tie najkrajšie a, naopak, tie najťažšie?
Najťažší deň v práci bol, keď v roku 1996 na korbe v Kežmarku vybuchli mladí vojaci a v priebehu hodiny sme museli vyprázdniť oddelenie. Vtedy som pôsobila ako staničná sestra a keď pristávali helikoptéry, urgentne sme si z Vojenskej nemocnice museli požičiavať prístroje na umelú pľúcnu ventiláciu. Neskôr sme ako prví dostali ALFU, počítačom riadený dýchací prístroj. Najkrajší deň bol vždy ten, keď z nemocnice odchádzalo dieťa, ktoré sme zachránili.

Koľko pacientov vám za tých 52 rokov „prešlo rukami“?
Veľmi veľa. Hovoríme o desiatkach tisícoch.

Na ktoré obdobia svojho profesijného života spomínate najradšej?
Svojím spôsobom boli zaujímavé všetky. Veľkým momentom však bolo, keď sme v roku 1975 organizovali prvú stredoeurópsku popáleninovú konferenciu v Košiciach, na ktorú prišlo veľmi veľa zahraničných lekárov a súčasťou bola aj sesterská sekcia. Na toto obdobie spomínam s hrdosťou. Bola som hrdá na to, kde pracujem, pretože to bolo progresívne obdobie a už vtedy sme dokázali robiť výskumy. V súčasnosti je popálených pacientov menej, a to aj vďaka vývoju technológií a kladeniu dôrazu na bezpečnosť. Pracovná úrazovosť, na ktorú bola zo začiatku zameraná naša klinika, sa znížila. Rozbehli sme preto plastiku s cieľom nielen na úpravy po úrazoch, ale aj estetickú časť. Rovnako tak sa venujeme napríklad poúrazovým defektom či diabetickým nohám.

Čo vám povolanie sestry dalo, prípadne vzalo?
Určite dotvorilo moje životné hodnoty. Nedá sa povedať, že by mi niečo vzalo. Skôr som sa v tomto povolaní našla. Prácu som vykonávala a stále vykonávam s odovzdaním. Rozmýšľam, ako niekomu pomôcť a nie nad tým, že sa niečo nedá. Rovnaký postoj majú aj moje kolegyne. Napriek tomu, že sa na klinike stretávame s veľkým utrpením pacientov aj ich rodín, čo je náročné nielen po psychickej, ale aj fyzickej stránke, na pracovisku sme mnohé spoločne zotrvali už od nástupu.

Mala vaša práca vplyv aj na váš súkromný život?
Áno, manžel si ma tu našiel. Po ukončení Lekárskej fakulty začal pracovať v našej nemocnici, v ktorej pôsobil na Internej klinike. Pred vojnou bol v rámci cirkulácie aj na popáleninách, kde sme sa spoznali. Bola to láska na prvý pohľad. Počas vojny sme si písali listy a po nej sme sa začali stretávať. Teraz sme spolu už 45 rokov.

POHĽADOM PREDNOSTU „S Helenkou Kapturovou sa poznáme viac než 35 rokov, keď sme po mojom nástupe do pozície sekundárneho lekára spolupracovali pri ošetrení popálených pacientov. Svojou pedantnou a svedomitou prácou si získala prirodzený rešpekt a s prehľadom zvládla aj náročnejšie úlohy. Postupne prešla do pozície staničnej sestry a vedúcej sestry nášho pracoviska. Vzhľadom na jej zodpovedný prístup k práci, k pacientom, ako aj spolupracovníkom bola spolupráca s ňou výborná. Ocenenie Slovenka roka 2025 je podľa môjho názoru v správnych rukách a získala ho úplne zaslúžene.“

MUDr. Petr Lengyel, PhD., prednosta Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice AGEL Košice-Šaca

✒ MGR. DAŠA KOLLÁR ILLYOVÁ, ANDREJ HRUŠOVSKÝ A AGEL