ZAJÍMAVOSTI

Úctyhodných 48 rokov pomáha Lýdia Šemrová pacientom vo Zvolene

17. 7. 2022

Už osem rokov si mohla užívať dôchodok, pacienti si ju však stále žiadajú.

Text a foto: Lucia Bírešová

Úctyhodných 48 rokov, každý deň, keď má službu, prichádza Lýdia Šemrová do Nemocnice AGEL Zvolen, aby sa starala o chorých pacientov – seniorov. Už osem rokov by si mohla užívať zaslúžený dôchodok, ale ona stále chodí k svojim pacientom, aby pomáhala. A prečo si vybrala práve povolanie sestry? „To by som aj ja rada vedela, chcela som robiť pôvodne detskú sestru,“ smeje sa dlhoročná skúsená zdravotníčka. „Keďže som sa tam nedostala, tak som išla na geriatriu a to je, ako keby som sa dostala k deťom, lebo som išla robiť k starým ľudom. Rada robím s ľuďmi a rada som s nimi v kontakte a rada im poradím keď môžem.“

Aj po tých rokoch si spomína na svoj prvý deň v povolaní zdravotnej sestry. „Samozrejme, prvý deň v práci bol vystresovaný, bála som sa, čo ma tam čaká, ale kolegyne boli dobré až na jednu, ktorá bola dosť prísna. Nakoniec som si práve s ňou najlepšie rozumela. A tá mi aj povedala: „Nepýtaj sa ma, urob ako vieš a keď to urobíš, tak mi povedz. Ja ti potom poviem, či to bolo zle alebo nie,“. Po rokoch náročnej a zodpovednej praxe dokáže Šemrová porovnať minulosť a súčasnosť práce sestry. „No určite je to iné, lebo je viacej personálu ako bolo predtým, majú pomocný personál, dnes sú k dispozícii moderné prostriedky aj zdravotníckej pomôcky. Ráno sme všetko robili samé a nebol nikto, kto by tam pomohol. Aj vybavenie bolo iné. Moderné prístroje sme vôbec nemali. Teraz je to predsa len lepšie,“ hodnotí Šemrová s tým, že jej sa robilo dobre aj v minulosti, pretože boli dobrý kolektív.

„Teraz je k dispozícii viac pomôcok, kvalitnejšie vyšetrovacie metódy, v minulosti sme si všetko robili na kolene. Boli kovové ihly, zavádzala za žalúdočná sonda, sledovali ste, čo tam je nie ako teraz. Teraz sa robí gastrofibroza za 15 minút.“ Práve sestra je k pacientovi najbližšie, trávi s ním najviac času, vypočuje ho. Aj Šemrová mala pacientov, ktorí jej utkveli v pamäti. „Pamätám si na dievčatko, ako sa bála pichnúť si inzulín, kopala v noci a bála sa. Ale keď odchádzala, všetkých nás vystískala a taká bola rada, že ide domov a šťastná, že sme jej pomohli.

Alebo taký starý dedko, ktorý sa bál a nikdy nič nepovedal a trpel bolesťou. Keď sme sa ho spýtali, či ho niečo bolí, tak povedal že nič, jemu je dobre. Ale keď sme sa s ním porozprávali, tak potom sa vyžaloval. Taký pacient ostane človeku v pamäti a tiež prvý človek, ktorý mi na oddelení zomrel,“ smutne spomína sestra s tým, že keď vidí podobné priezvisko, tak si vždy na neho spomenie, koľko s ním strávila času, ako ťažko zomieral. „Vraví sa, že by sme sa mali od toho odosobniť, ale niekedy sa nedá. Človek sa pacientovi vždy snaží pomôcť a nejde to, a keď je je mu lepšie, tak ja sa z toho teším, že aj ja som mala na tom podiel.“ Lýdia Šemrová tvrdí, že keby ju práca nebavila, tak jej toľké roky nie je verná. „Ja som sa s tým asi narodila,“ dodává na záver.