Sestra Vlasta Makovická, srdce onkológie, ktoré bije pre pacientov
23. 11. 2025
Práca sestier na onkológii bola v minulosti často synonymom pre prácu smutnú, depresívnu, neatraktívnu. Ľudia si stále myslia, že na onkológii sa len umiera… nie je to pravda – situácia sa vďaka úžasnému pokroku medicíny zmenila.
Sestra Vlasta Makovická po absolvovaní zdravotnej školy v roku 1976 sa rozhodla nastúpiť do nemocnice v Komárne. Svoju kariéru začala na gynekologickom oddelení, no už po 14 mesiacoch prijala ponuku pracovať na onkológii, kde našla svoje skutočné poslanie. Celý svoj život zasvätila pomoci pacientom na onkológii. Sestra Vlasta, dlhoročná zdravotná sestra Nemocnice AGEL Komárno, je príkladom oddanosti a empatie v najťažších okamihoch ľudského života. Stala sa neoddeliteľnou súčasťou nemocničného tímu a pre mnohých pacientov bola nielen sestrou, ale aj oporou v najtemnejších momentoch. „Pomáhať ľuďom v ich najťažších chvíľach sa stalo mojím životným poslaním. Nikdy som neľutovala, že som sa rozhodla pracovať na onkológii,“ hovorí sestra Vlasta. Jej príbeh je príkladom obetavosti a lásky k povolaniu, ktoré si vyžaduje nielen odbornosť, ale aj veľkú dušu.
Po absolvovaní zdravotnej školy v roku 1976 ste mali možnosť pracovať ako sestra pre deti s mentálnym postihnutím, ale rozhodli ste sa nastúpiť do nemocnice v Komárne. Prečo?
Rozhodla som sa neodchádzať za prácou ďaleko kvôli rodičom. Rodina je pre mňa veľmi dôležitá a chcela som byť nablízku, keď ma budú potrebovať. Zároveň som verila, že si nájdem uplatnenie aj v mojom regióne, čo sa mi podarilo nástupom do nemocnice v Komárne. Už ako 18-ročná som si bola vedomá, že mojim poslaním je starostlivosť o tých, ktorí bojujú s najzávažnejšími diagnózami. Preto som prijala miesto v nemocnici, kde mohla pomáhať ťažko chorým pacientom.
Slová ako onkológia a rakovina asi na prvý pohľad strašia. Pracoviská, ktoré nepatria práve k najveselejším, s ohľadom na diagnózy, s ktorými sa pacienti musia vyrovnávať. Prečo ste si vybrali, že budete pracovať práve tu?
Vybrala som si prácu sestry na onkológii, pretože verím, že táto oblasť si vyžaduje nielen odborné vedomosti, ale aj silné ľudské hodnoty – empatiu, trpezlivosť a schopnosť byť oporou v najťažších chvíľach. Onkologickí pacienti čelia náročným diagnózam a liečbe, ktorá často zasahuje nielen telo, ale aj psychiku. Práve možnosť byť pri nich, dodávať im silu, pokoj a ľudský prístup mi dáva pocit zmysluplnosti. Viem, že nie vždy môžem priniesť vyliečenie, ale môžem priniesť úľavu, porozumenie a dôstojnosť. Zároveň vnímam túto prácu ako profesionálnu výzvu – onkológia je dynamický odbor s množstvom špecifík a stále sa rozvíja. Umožňuje mi odborne rásť a zároveň zostať verná svojim hodnotám.
Staráte sa tu o pacientov v pomerne vážnom stave. Ako sa vyrovnať so smrťou?
So smrťou sa nedá vyrovnať. Smrť pacienta je vždy ťažká, hlavne keď s pacientom trávime viac času. Musela som si vytvoriť vnútorný „obranný mechanizmus“ – schopnosť zažívať súcit, ale úplne sa nezrútiť. Veľmi dôležitý je rozhovor medzi kolegami, aby sme sa s tým vedeli vyrovnať.
Ktorý pacient vás ovplyvnil?
Každý deň som sa stretávala s pacientmi, ktorí bojovali so závažnými ochoreniami. Niektorí sa uzdravili, iní sa snažili vyrovnať so svojou diagnózou, no boli aj takí, ktorých osud bol neodvratný. Práve oni vo mne zanechali najhlbšiu stopu. Býva to veľmi osobné. Niekto si zapamätá prvého pacienta, ktorý zomrel. Pre mňa to boli dvaja mladí pacienti Jurko a Vladko. Aj keď nezomreli na našom oddelení, ich smrť ma na začiatku mojej práce ovplyvnila. Títo dvaja chlapci mi často pripomínajú, prečo robím túto prácu sestry. Je to kvôli dôstojnosti, blízkosti a nádeji v najťažších chvíľach. Obaja mali iba dvadsať rokov a ich pohľady vyjadrovali nesmiernu bolesť a neistotu. Jurko, plný nádeje a snov o budúcnosti, veril, že vyzdravie. Vladko bol uzavretejší, no mal dar rozosmiať ľudí aj v najťažších chvíľach. Postupom času som sa stala ich priateľkou, nie len zdravotnou sestrou. Spolu prežívali náročné obdobie liečby, plné bolesti, ale aj momentov blízkosti a dôvery. Hoci obaja chlapci svoj boj s chorobou napokon prehrali, nikdy som na nich nezabudla. Ich odvaha a sila ma inšpirovali zotrvať na onkologickom oddelení po celý pracovný život.
Poďme k posledným rokom. Za ten čas medicína a najmä onkológia urobila úžasné pokroky. Dramaticky sa zlepšila prognóza u niektorých diagnóz – okrem onkologickej liečby nemožno zabudnúť aj na liečbu chirurgickú, ktorá často nadväzuje na onkologickú starostlivosť alebo jej naopak predchádza a ktorá je tiež na veľmi vysokej úrovni. Ako je to u vás v Komárne?
Áno, s tým úplne súhlasím. V Komárne sme svedkami rovnakého trendu – v posledných rokoch sa posun v onkológii skutočne zrýchlil, a to nielen vďaka moderným systémovým liečbam, ale aj vďaka interdisciplinárnej spolupráci medzi onkológmi, rádiológmi a chirurgmi. Chirurgická liečba je v našej nemocnici pevnou súčasťou onkologickej starostlivosti. Nadväzuje na komplexné diagnostické postupy a často sa stáva rozhodujúcim momentom v celkovej liečebnej stratégii. Naši chirurgovia pravidelne spolupracujú s tímami z onkológie a radiačnej terapie, čo zabezpečuje, že pacient dostane individuálne prispôsobenú a odborne podloženú starostlivosť. Veľkým benefitom pre pacientov je aj to, že môžu absolvovať diagnostiku, liečbu aj následnú starostlivosť priamo u nás – bez potreby dlhého cestovania.
Onkológia je v medicíne snáď najdynamickejšie sa rozvíjajúci odbor. Čím sa môže pochváliť onkológia v Komárne?
Onkologickí pacienti v Komárne majú prístup k tímu odborníkov — onkológov, chirurgov, rádiológov, psychológov a ďalších špecialistov — ktorí spolupracujú na individuálnom liečebnom pláne. Tento tímový prístup zvyšuje šance na úspešnú liečbu. V nemocnici využívajú modernú chemoterapiu, cielenú biologickú liečbu, imunoterapiu a podporu paliatívnej starostlivosti. Nemocnica v Komárne disponuje lineárnym urýchľovačom, kde pacienti majú prístup aj k moderným formám rádioterapie.
Aké sú najťažšie a najkrajšie chvíľky pre sestričky na onkológii? Čo máte na svojej práci najradšej a čo je pre vás najťažšie?
Mojimi najkrajšími chvíľkami na onkológii je vyliečenie pacienta, úsmev a vďačnosť pacienta, ktorý mi stále spríjemnil deň. Pekné chvíle sú aj vtedy, keď pacient zvládne náročnú chemoterapiu , konečne sa zasmeje a získa chuť do jedla – každé takéto zlepšenie je dôvod na radosť. Na mojej práci mám najradšej jej zmysluplnosť, kontakt s pacientami, keď sa s nimi porozprávam, vypočujem si ich. Najhlavnejším je empatia a dôvera, keď sa pacient na mňa obráti prosbou a dôveruje mi. Popri mojich pekných chvíľach je najťažšia smrť mladého alebo blízkeho pacienta, keď som si k nemu vytvorila vzťah. Najťažšie je, keď už medicína nemá čo ponúknuť a vtedy ako sestra môžem len zmierniť utrpenie. Vyrovnávať sa nielen s pacientom, ale aj s emóciami jeho rodiny. Niekedy je ťažké nájsť správne slová či podporu.
Poradili by ste aj nezdravotníkom alebo menej skúseným, ako hovoriť s pacientom, príbuzným alebo známym, ktorého prognóza sa nevyvíja dobre?
Rozhovor s niekým, kto čelí vážnej alebo konečnej diagnóze, nie je o „nájdení správnych slov“, ale o vytvorení bezpečného priestoru. Slová nemusia byť dokonalé – skutočný záujem a súcit sa často ukážu aj v tichu. Pacienti sa mi často zverujú. Vnímam to ako prejav dôvery. Mnohí potrebujú nielen pomoc, ale aj ľudský prístup a vypočutie.
Poďme ešte priamo k vám. Ovplyvnila práca na onkológii váš životný štýl, začali ste treba žiť zdravšie?
Určite áno, práca na onkológii človeka výrazne formuje — nielen ako profesionála, ale aj ako človeka. Každodenný kontakt s pacientmi, ktorí čelia vážnym diagnózam, vás prinúti premýšľať o vlastnom zdraví, prioritách aj životnom štýle. Začala som sa viac zaujímať o prevenciu, zdravšiu stravu, pohyb a duševnú pohodu. Človek si uvedomí, aké dôležité je nielen „neochorieť“, ale aj žiť tak, aby mal zo života radosť. Nejde len o striktné pravidlá, skôr o uvedomenie si toho, čo všetko môžeme ovplyvniť. Táto práca mi priniesla veľký rešpekt k zdraviu a k životu ako takému.
Dokážete vypnúť, keď sa po práci prezlečiete a odídete z nemocnice?
To je veľmi dobrá otázka — a zároveň niečo, čo mnohé sestry a zdravotníci riešia každý deň. Áno, po práci, keď idem domov, tak vypnem, ale veľmi mi pomáha rodina, nakoľko celý život som sa sústredila po práci hlavne na nich. No zároveň je dôležité naučiť sa chrániť vlastné hranice a duševné zdravie — lebo pomáhať druhým sa dlhodobo dá len vtedy, ak máme silu pre seba.
A na záver. Môžete prezradiť vaše koníčky? Čo robíte vo voľnom čase?
Rada sa prechádzam v prírode, s radosťou sa venujem práci v záhrade. V mladosti som sa rekreačne venovala behu. Mojím koníčkom je bicyklovanie, je to najlepší relax, ktorý si doprajem po ťažkom dni.
✒ BEÁTA FARKASOVÁ, ING. TOMÁŠ ŽELAZKO BEÁTA FARKASOVÁ
Facebook