Mgr. Martina Šmajdová vlani absolvovala svoj prvý maratón
11. 3. 2025
Vedúca sestra Kardiocentra AGEL Košice-Šaca predtým, ako odbehla svoj prvý maratón, absolvovala 13 polmaratonov. „Prvé tri kilometre sú vždy najťažšie,“ tvrdia Martina Šmajdová.
Mgr. Martina Šmajdová, ktorá absolvovala gymnázium, Strednú zdravotnú školu v Košiciach a ukončila štúdium na Fakulte ošetrovateľstva Trnavskej univerzity, v roku 2022 našla svoje pracovné uplatnenie v novom, ale veľmi úspešnom Kardiocentre AGEL Košice-Šaca, v ktorom zastáva post vedúcej sestry arytmologického a angiologického oddelenia Kliniky kardiológie a angiológie UPJŠ LF a KCE. A rovnako, ako v práci, sa jej darí aj v športe.
Prečo ste sa rozhodli pre prácu v zdravotníctve?
Pôvodne som vyštudovala gymnázium, po ktorého ukončení som sa chcela venovať biológii, ale na vysokú školu ma neprijali. Keďže moja mama pracovala v zdravotníctve, zamestnala som sa v nemocnici ako pomocný pracovník. Práca v nemocnici ma bavila, tak som sa prihlásila na zdravotnú školu a vyštudovala odbor diplomovaná sestra. Po skončení školy som začala pracovať na kardiológii, ktorá sa stala mojou srdcovou záležitosťou.
Pracujete v novom Kardiocentre AGEL Košice-Šaca, čo vás tam prilákalo?
Ponuka pracovať v kardiocentre prišla v čase, keď som túžila po zmene. Aj keď som spočiatku trochu váhala, nakoniec som si povedala, prečo nie. Bola to pre mňa výzva a veľmi sa mi páčila myšlienka byť pri vzniku nového projektu úplne od začiatku.
Keďže ste vášnivou bežkyňou, predpokladáme, že po náročnom dni v práci sa dokážete odreagovať práve pri športe. Kedy ste s behaním začali?
Behať som začala spolu s kamarátkami, ktoré už boli skúsené bežkyne. Veľmi ma motivovali a podporovali. Bolo to pred šiestimi rokmi. Začínala som s kratšími behmi na 5 kilometrov a postupne som sa to snažila navyšovať. V tom čase sa mi všetko nad 10 kilometrov zdalo veľa. Po nejakom čase som sa odhodlala na prvý polmaratón. Nad maratónom som do minulého roku ani neuvažovala. Nakoniec som sa rozhodla, že teraz je ten správny čas zabehnúť aj maratón. Bola to pre mňa veľká výzva. Skúsila som to a vyšlo. Hlavne aj vďaka mojej rodine a priateľom, ktorí mi verili, podporovali ma a držali mi palce.
Mali ste počas Medzinárodného maratónu mieru 2024 aj nejakú krízu?
Myslela som na to, či nejaká bude. Najväčšie obavy som mala z 37. kilometra, ale, našťastie, neprišla. Pocit, keď som dobehla do cieľa, bol neopísateľný a prvé, čo mi napadlo, bolo, že si to o rok zopakujem opäť. Tieto vytrvalostné behy pre mňa znamenajú veľa. Ide o prekonávanie samej seba, svojich hraníc a limitov. Rovnako tak sa mi páči aj atmosféra pretekov.
Bolo to pre vás náročné?
Povedala by som, že to bolo ľahšie, ako som si pôvodne myslela. Príprave som venovala veľa času, myslím, že sa to prejavilo aj na maratóne. Do cieľa som dobehla s časom 4 hodiny, 17 minút a 25 sekúnd. Bežalo sa mi veľmi dobre, počas maratónu ma podporovala celá moja rodina, ktorá bola rozmiestnená po trati. Manžel, dcéry, brat, mama, svokrovci a dokonca aj naša pani námestníčka, ktorá ma sprevádzala a povzbudzovala na takmer každom piatom kilometri po celej trati.
Koľko polmaratónov ste absolvovali pred tým, ako ste zabehli maratón?
Myslím, že ich bolo trinásť. Behávam väčšinou v okolí Košíc. Moje najobľúbenejšie sú polmaratóny v Medzeve a Kavečanoch, tie absolvujem každý rok. Jeden som odbehla v zahraničí pri talianskom jazere Lago di Garda, kde boli krásne scenérie. Preferujem však menšie akcie a beh v prírode.
Ako často trénujete?
Trénujem 3 – 5-krát do týždňa. Behávam sama, nie som členkou žiadneho klubu. Priemerne zabehnem okolo 200 kilometrov mesačne, pred maratónom som to v rámci prípravy navýšila na 290 km. Ďalším mojím športovým snom je odbehnúť Extrém maratón, ktorý je známy svojím prevýšením.
Ako po takých dlhých behoch regenerujete?
V zime otužujem v našom košickom jazere, zvyknem sa tam zastaviť cestou z práce. Občas si doprajem masáž. V rámci regenerácie rada chodím na dlhšie prechádzky.
Považujete beh za náročný šport? Čo je na ňom z vášho pohľadu najťažšie?
Najťažšie sú vždy prvé tri kilometre, bez ohľadu na vzdialenosť, ktorú bežím, je jedno, či je to 5 alebo 30 km. Po troch kilometroch to už ide ľahko. Niekedy sa mi nechce behať, ale, keď sa prekonám a idem, tak som rada, lebo ten pocit potom stojí za to.
Venujete sa aj iným športom?
Keďže mám psíka samojeda, okrem klasického behu sa venujem aj canicrossu, čo je vlastne beh so psom. Každoročne sa zúčastňujem Bosorkinho canicrossu.
Aké máte ďalšie koníčky?
Mám rada ručné práce, pletiem, háčkujem a šijem. Je to môj spôsob relaxu. Najradšej svoj voľný čas trávim s rodinou a v prírode.
Ako sa dá skĺbiť práca v nemocnici s rodinou a so športovaním?
Je to náročné, ale dá sa to. Všetko je o tolerancii a rodina mi moje hobby umožňuje.
✒ MGR. DAŠA KOLLÁR ILLYOVÁ, ING. TOMÁŠ ŽELAZKO ARCHÍV MGR. MARTINY ŠMAJDOVÉ
Facebook