Zdravotník se zajímavým koníčkem

Oľga Homolová vedie folklórny súbor, šije kroje i čepce a hrá na harmonike

25. 4. 2022

Zdravotná sestra Nemocnice AGEL Zlaté Moravce vyrobila viac ako dvesto čepcov, ktoré okrem Slovenska poznajú v Austrálii, Anglicku, Amerike či v Rakúsku, kam putovali ako darček.

Text: Andrea Homolová, Ing. Tomáš Želazko / Foto: Andrea Homolová, archív Oľgy Homolovej 

Oľga Homolová je absolventkou Strednej zdravotníckej školy v Trnave v študijnom odbore ženská sestra. V profesii sestra sa začala realizovať pri zdravotne indisponovaných občanoch v Zariadení sociálnych služieb Olichov Svetlo, kde odpracovala viac ako 22 rokov. Do zlatomoraveckej nemocnice na oddelenie vnútorného lekárstva nastúpila pred desiatimi rokmi. Pred dvomi rokmi prestúpila na oddelenie dlhodobo chorých, ktoré je počas pandémie covid reprofilizované na covid oddelenie. Tu pracuje dodnes. Má ukončené pomaturitné špecializačné štúdium v odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite. Oľge Homolovej zo Žitavian pri Zlatých Moravciach učaril kroj a pôvab ľudového vzoru. Popri práci zdravotnej sestry a výchove dvoch dnes už dospelých detí, jedného syna a jednej dcéry, stihla ušiť a vlastnoručne povyšívať množstvo krojov a čepcov. Okrem toho vie štrikovať a háčkovať, hoci momentálne sa špecializuje už len na čepce, party a kroje.

Prečo ste sa rozhodli pre zdravotníctvo?

Veľmi sa mi páčilo zachraňovať ľuďom životy a prinavracať im nalomené zdravie.

Ak by nebolo zvíťazilo toto povolanie, čo iné by ste študovali? Aká oblasť je vám srdcu blízka?

Určite by som sa rozhodla pre folklórnu oblasť, napríklad štúdium etnografie. No v dobách minulých sa, žiaľ, etnografia študovať nedala, taký odbor ešte nepoznali. Keby som nebola sestrou, iste by som si svoj sen naplnila aj štúdiom v odbore zubná technika. Pôsobíte na oddelení dlhodobo chorých, ktoré bolo počas pandémie reprofilizované na covid oddelenie. Čo bolo v tomto období pre vás a vašich kolegov najťažšie? Najťažšie je, keď sa dennodenne staráte o zomierajúcich, a aj keď človek vynaloží všetku námahu, nie vždy sa život pacientovi podarí zachrániť.

Poďme ale k vašemu koníčku, ručným prácam. V detstve ste začali so štrikovaním, vyšívaním a háčkovaním. Koľko ste mali rokov?

Začínala som, keď som mala desať rokov. Voľakedy tieto zručnosti dievča získavalo už zamladi, bežne sa štrikovalo, vyšívalo, háčkovalo. Naučila som sa to od mojej maminky, ktorá to všetko vedela robiť. Ja som len tak sedávala pri nej, pozorovala, skúšala. Bavilo ma to veľmi, tak som to pochytila. Bolo okolo toho aj plaču, pretože som chcela mamu prekvapiť, keď bola v robote. Uštrikovala som kus, aj mi spadlo očko, myslela som, že mama to nezbadá. Ale veru zbadala a nakázala vypárať a znova.

Ako ste sa dostali k výrobe krojov?

Okolo roku 2008 sa u nás v dedine začali organizovať rôzne slávnosti. Pôsobím v našom folklórnom súbore Požitavan, a tak som hľadala u starkej kroj. Našla som, ale bol už taký polorozpadnutý. Rozobrala som ho kúsok po kúsku, urobila si strih a ušila podľa neho úplne nový kroj. Takže sama na sebe som sa naučila, nazbierala skúsenosti a potom to išlo aj pre druhých. Ženy, s ktorými som vystupovala, reagovali – jej, ty máš nový kroj? Keď som priznala, že som si ho šila sama, hneď chceli, aby som aj im vyrobila. Som vedúca súboru, ale keď treba čepiec, urobím čepiec, keď treba kroj, ušijem kroj.

Ušiť kroj alebo čepiec vie dnes už len málo ľudí. Koľko krojov a čepcov ste už ušili?

Krojov som ušila pre celý súbor Požitavan a ešte približne ďalších 30 pre dievčatá a deti. Čepcov mám na konte cez dvesto. Zatiaľ. Moje čepce sú v Amerike, Austrálii, Anglicku či v Rakúsku, kam putovali ako darček.

Kto nosí vaše kroje, sú určené len pre folkové súbory?

Kroj som šila aj Adriane Habrdovej z Turčianskych Teplíc, ktorá je známa speváčka oceňovaná aj v zahraničí. Šila som ho podľa fotky a bolo to dosť náročné. Lepšie sa mi kroj vyrába, keď môžem rozobrať nejaký starý a urobiť si podľa neho strih. Podľa fotografie, keď nemáte žiadne miery, len musíte triafať, je to ťažšie. Preto som bola nadšená zo správy, že v ňom vyhrala spevácku súťaž v Moskve medzi dvetisíc súťažiacimi v kategórii folklór.

Ako dlho trvá vyrobenie kroja a čepca? Čo je pri ich výrobe najťažšie a šijete len kroje pre ženy?

Keďže kroj šijem na stroji, jeho výroba trvá „iba“ 4 až 5 dní. Výroba čepca je oveľa zdĺhavejšia. Tam treba prišívať každú jednu drobnú korálku ručne. To mi trvá približne 2 týždne, prevažne po večeroch.

Z čoho všetkého sa skladá kroj?

Každý ženský kroj sa skladá zo sukne, spodničky, zástery, lajblíka, rukávcov a kožených čižiem. Doplnkom k ženskému kroju sú aj farebné stuhy na rukávcoch, korále, oplecká, kabátiky alebo šatky. Tiež čepiec, parta či čelenka, ktoré sa nosili v závislosti od toho, či bola žena vydatá, alebo slobodná. Mužský kroj sa skladá z nohavíc, košele, lajblíka, obuvi a klobúka. Doplnkom niektorých je tiež kožúšok, kabanica, šatka, zástera, opasok, valaška či bičík.

Vysvetlite, prosím, našim čitateľom, aký je rozdiel medzi partou a čelenkou?

Tak parta je vlastne bohato ozdobená čelenka, ktorú smeli nosiť len dospelé slobodné dievčatá počas významných príležitostí. Najčastejšie partu nosila nevesta počas sobáša a následnej veselice. Od začepčenia ju už vydaté ženy nemohli nosiť, ich každodennou pokrývkou hlavy sa stal čepiec. Čelenku nosili slobodné devy a dievčatá.

Vo vašom kraji je typický požitavský kroj. Čím je charakteristický?

Nie sú veľmi vyzdobené a ich dominantou je čepiec. Buď sú zdobené perličkami, alebo zlatými, alebo striebornými mašličkami zo šnúrok. Každý, kto nás vidí, hneď reaguje na čepce. Tie každodenné boli jednoduché, len s čipkou. Slávnostné čepce sa nosili do kostola a na rôzne príležitosti, tie už boli bohato zdobené výšivkou. Slávnostné čepce mala žena maximálne dva, pretože boli drahé – ja ich mám asi dvadsať. Však našila som si, voľakedy si to nemohli dovoliť, no dnes sú aj materiály dostupnejšie.

Šijete len požitavské kroje a čepce?

Srdcu najbližšie sú mi, samozrejme, naše požitavské. Ale raz som sa celú zimu „trápila“ s jedným detvianskym. Pracovala som na ňom od septembra 2020 do mája 2021 popri zamestnaní a domácnosti. Je bohato vyšívaný krivou ihlou. Robila som ho pre moju nevestu, ktorá je z Detvy a doniesla mi starý, ktorým som sa pri práci riadila.

Môžete prezradiť, čím sa kroje a čepce od sebe odlišujú?

Každý kraj bol typický krojom, ktorý sa viazal hlavne na pôvod obyvateľstva. Napríklad tatranské kroje poznačili rôzne národy ako Nemci, Gorali alebo Rusíni. Okrem krajov sa mierne líšili aj v rámci jednej obce. Na vzhľad vplýval okrem iného druh práce majiteľa kroja, spoločenská trieda, náboženstvo a svetonázor.

Z akého materiálu vyrábate kroje a čepce? Sú dnes bežne dostupné materiály, koráliky, čipky a všetko, čo na tvorbu kroja potrebujete?

U nás v Zlatých Moravciach máme veľmi šikovnú majiteľku galantérie. Stačí, keď jej poviem, prípadne ukážem, čo potrebujem a naozaj mi všetko zoženie. Aj látky a materiály – niektoré sú originálne ako hodváb, brokát – tie si väčšinou objednávam v Česku. Za kašmír, čo je pomerne drahý textilný materiál získavaný zo srsti kašmírskej kozy, existuje náhrada, ktorá sa dá objednať. Mám tento materiál rada, pretože sa dá prať a dobre sa udržiava. Pôvodný kašmír si ľudia šanovali, obliekal sa len do kostola a doma šup s ním do truhlice. Mám aj ja originál, obliekam si ho však len príležitostne a na vystúpenia nosím kroj z náhradného materiálu, vzhľadom na údržbu.

Na mnohých miestach sa pred desiatkami rokov kroje a čepce vytratili z každodenného života. Čepce sa dnes využívajú pri svadobných obradoch. Na aké príležitosti sa čepce a kroje dnes ešte obliekajú?

O kroje je v posledných rokov záujem. Opäť sa v nich začalo chodiť aj v civile, nosia sa na púte či kresťanské sviatky. Aj mladé dievčatá sa chcú obliecť do kroja, napríklad na hody, je to veľmi pekné. Na fašiangovú nedeľu sa chodí v krojoch, na roľnícku nedeľu, na oberačkové popoludnie, príležitostí počas roka je veľa. A my k tomu zahráme scénku, zaspievame a pozveme aj nejaký súbor z okolia, aby bolo veselo. Chudáci naši predkovia, na poliach robili celé dni, potom prišlo trocha zábavy v podobe dožiniek, oberačkových slávností a tradičných sviatkov.

Máte v oblasti folklóru niekoho, kto vás inšpiruje?

Inšpirácie a nápady čerpám pri rôznych folklórnych akciách, kde máme veľa priateľov a navzájom sa inšpirujeme, vymieňame si nápady a skúsenosti.

Vediete k folklóru a „ručným“ prácam aj vaše deti?

Viedla som k folklóru obe moje deti. No teraz, keď už majú svoje rodiny a iné starosti, folklór na čas opustili. Ja verím, že len na chvíľku.

Vy v súbore Požitavan, ktorý vediete, taktiež hráte na harmoniku. Kde ste sa naučili hrať?

Ešte ako dieťa som asi tri roky chodila na harmoniku, potom som prestala, ale občas som si zahrala. Keď nám pre chorú ruku vypadol v súbore harmonikár, oprášila som svoje hudobné vzdelanie a začala som opäť hrať. Máme 10 až 12 členov, chodievame na súťaže, vystupovať po okolitých dedinách, boli sme aj v Česku, kde máme družobnú obec Morkovice.

Ako často súbor Požitavan vystupuje a „trénuje“?

Vystúpenia sú organizované prevažne v lete. Zúčastňujeme sa rôznych folklórnych súťaží, festivalov a podujatí, prevažne na Slovensku, a preto sa snažíme trénovať pravidelne minimálne jedenkrát do týždňa. Zúčastnili sme sa tiež v súťaži Televízie OSEM, kde sme si nejaký čas držali prvenstvo v rebríčku Hitparády ľudových piesní.

Kde všade ste so súborom cestovali? Aké mesto, krajina vám učarovala?

Vystupujeme prevažne v okolitých obciach, kde sa zúčastňujeme rôznych folklórnych festivalov a miestnych slávností. Najďalej sme boli na Morave, kde sme odohrali divadlo Dožinky na Moravce. Pre mňa nezabudnuteľným zážitkom bola účasť a vystúpenie na podujatí Slovenský deň kroja v Banskej Bystrici.

Darí sa vám v mladých podnietiť záujem o účinkovanie v súbore?

V našom súbore sú teraz skôr dôchodkyne, ale máme v obci aj mladý súbor, kde pôsobia najmä študenti. Tí 40 až 50 roční sa vyhovárajú na rodiny, robotu a nedostatok času, ale zatiaľ sa nám to darí udržovať. Nebojím sa, záujem o folklór rastie a jedným som si istá, keby sme prestali, ľuďom by to chýbalo.

Pracujete ako sestrička, máte rodinu, deti, vnúčatá. Vediete súbor, vystupujete, šijete kroje a čepce, hráte na harmoniku. Ako to všetko stíhate? Zostáva vám ešte na niečo iné čas?

Ak vás niečo baví a napĺňa, vždy si na to nájdete čas a zároveň pri tom viete relaxovať a príjemne si oddýchnuť, hlavne psychicky.

Ako po namáhavom dni najradšej relaxujete?

Skutočne najradšej relaxujem pri vyšívaní čepcov. Vtedy sa musím sústrediť na vzory a aj na to, ako najlepšie zladiť farby. Vtedy mi všetky starosti vyfučia z hlavy. Nakoniec sa teším z krásneho, ručne vyrobeného čepca alebo party.