S pamětníkem

Anka Doskočová: Pacienti boli v minulosti pokornejší, málokto dnes poďakuje

17. 3. 2023

Sestra oddelenia dlhodobo chorých pracuje v Nemocnici AGEL Zlaté Moravce viac ako 40 rokov.

Zdravotná sestra Anka Doskočová má ukončenú Strednú zdravotnícku školu v Nitre. V júli 1979 ako vyštudovaná detská sestra začala pracovať v zlatomoravskej nemocnici na chirurgickom oddelení. Od roku 2019 pracuje na oddelení dlhodobo chorých. Celý pracovný život bola verná len jednému zamestnávateľovi – zlatomoravskej nemocnici. Je vydatá, má 3 dospelé deti – dcéru Janku, synov Martina a Jozefa. Je babkou deviatym vnúčatám.

Prečo ste si vybrali práve povolenie zdravotná sestra?

Pôvodne som chcela byť vojačka, ale od ôsmich rokov som vyrastala ako polosirota a moja matka o tomto povolaní nechcela ani počuť. Tak som si povedala, že keď nesmiem byť vojačkou, budem sestrička.

Na čo si spomeniete, keď sa povie štúdium na strednej zdravotníckej škole?

Je to veľmi dávno, takmer pol storočie. Pamätám si, že žiak v tom období bol predovšetkým vedený k úcte. Učili nás vnímať chorého pacienta srdcom.

Čo vám škola dala, na čo alebo koho si z tých čias rada zaspomínate?

Najviac som vďačná za vedomosti, ktoré mi škola dala. Vychovávali z nás pokorné ale zároveň dobré sestry.

Spomínate si na nejaké rady učiteľov, ktoré sa vám vryli do pamäti a potom sa prípadne potvrdili v praxi?

Áno, pri spomienke na učiteľov sa vždy mysľou rada vraciam na pani profesorku Boledovičovú, ktorá bola prísna pri úprave lôžka. Vždy hovorievala, že „upravené lôžko je našou vizitkou a nie vizitkou pacienta“.

V roku 1979 ste nastúpili na chirurgické oddelenie. Kto vám v začiatkoch najviac pomohol?

Začiatky v každej práci sú vždy ťažké. Ale ja som mala šťastie na veľmi ochotné kolegyne a pána primára MUDr. Galoviča, ktorí mi veľmi pomohli.

Keď si spomínate na svoje začiatky a porovnáte to s vašou dnešnou prácou, v čom je podľa vás najväčší rozdiel?

Asi najväčší rozdiel doby minulej a terajšej je, že sme nemali také materiálno-technické vybavenie. Pamätám sa, keď sa ihly ešte sterilizovali. Bola oveľa menej písomnej dokumentácie a viacej času na pacienta.

Za viac ako 40 rokov vášho pôsobenia v jednej nemocnici vnímate, ako sa zmenila?

Je mi veľmi ľúto, že nemocnica sa v dávnej minulosti transformovala. Ňou zanikli oddelenia, ktoré robili veľmi dobré meno a spokojnosť pacientom.

Skúste porovnať pacientov vtedy a dnes v tých základných veciach?

Pacienti boli pokornejší, ako keby viac vďačnejší. Málokto dnes poďakuje, veľa vecí berú ako samozrejmosť.

Spomínate si na nejakého pacienta, ktorý vám výrazne utkvel v pamäti?

Mávali sme časté príjmy pacientov po haváriách a úrazoch. Na chirurgickom oddelení boli častokrát hospitalizované aj deti a batoľatá. Najviac si spomínam na 8 mesačné popálené dieťa, ktoré malo rozsiahle popáleniny na celom tele. Žiaľ, osud tohto dieťatka mal tragický koniec. Vtedy sa vo mne miešali silné emócie zdravotnej sestry a matky v jednej osobe.

Robíte na na oddelení dlhodobo chorých. O akých pacientov sa staráte?

Počas doby covidovej až po súčasnosť ošetrujeme okrem pacientov ODCH aj covid pozitívnych pacientov. V tomto roku sme zdravotnú starostlivosť rozšírili aj o lôžka fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie, čiže máme aj pacientov, ktorí potrebujú intenzívnu rehabilitačnú starostlivosť.

Starať sa o pacientov na ODCH je niekedy veľmi náročné. Zažili ste nejakú kritickú situáciu?

Kritickú ani tak nie, ale veľmi ťažké je poskytovať ošetrovateľskú starostlivosť chodiacim pacientom s Alzheimerovou chorobou a byť za nich zodpovedný.

Naopak, zažili ste za ten čas nejaký dojemný príbeh?

Bolo ich veľmi veľa. Veľmi ťažký je pohľad, a to nielen očami zdravotníka, na neplnoleté deti lúčiace sa so svojou mamičkou v posledných minútach jej života. Vtedy veľmi zviera srdce. Bol vo vašom živote lekár či sestra, ktorého ste obdivovali a považovali za vzor? Áno veľmi som si vážila sestričku Julku Eliášovú a zosnulých lekárov, už spomenutého primára MUDr. Galoviča a MUDr. Řeháčka, ktorý okrem medicíny pôsobil aj ako riaditeľ nemocnice.

Akým spôsobom v nemocnici odovzdávate skúsenosti mladým sestrám? Majú vôbec záujem učiť sa?

Mladých sestier je aktuálne ako šafranu. Ale tie, s ktorými som doteraz spolupracovala, boli vždy ochotné a milé. Radi prijímajú skúsenosti a rady od starších sestier.

Čo vám práca sestry berie a čo naopak dáva?

Mám pocit, že práca sestry mi vôbec nič neberie, práve naopak, dáva dobrý pocit, keď môžem povzbudiť a podporiť pacienta v bolestiach a v slabostiach.

Keď odchádzate z práce, dokážete sa preladiť na osobný život tým, že už na prácu nemyslíte?

Ako kedy, niekedy, keď je ťažký deň alebo máme ťažko chorého pacienta, tak príde chvíľa, keď sa doma neviem dobre uvoľniť a myšlienky mám v práci. A naopak, ak sa v práci nič vážneho neudeje, doma už na ňu nemám dôvod myslieť.

Ako najčastejšie, najradšej trávite čas po práci?

Najradšej som doma s rodinou, s manželom, deťmi a milovanými vnúčatami.

Aké sú vaše záľuby, záujmy, koníčky? Máte čas sa im venovať?

Spolu s vnúčatami rada spoznávam historické a kultúrne pamiatky Slovenska.

✒ ANDREA HOMOLOVÁ  ARCHIV ANKY DOSKOČOVÉ