Anton Kapel pracuje ako „sestra“ 36 rokov
16. 7. 2022
Anton Kapel: „Moment, kedy sa zresuscitovaný pacient vracia do života, prináša uspokojenie“.
Text a foto: Mgr. Daša Kollár Illyová
Anton Kapel pracuje v Nemocnici AGEL Košice-Šaca úctyhodných 36 rokov. V pozícii sestry na Urgentnom príjme sa naučil čeliť množstvu ťažkých situácií, avšak na október 1995 už nezabudne nikdy.
Vedeli ste už odmalička, že chcete pracovať v zdravotníctve?
Odmalička som chcel byť všetkým, ako každé dieťa. Rozhodnutie pracovať v zdravotníctve padlo pri vypisovaní prihlášky na strednú školu. Zdravotnícka škola vtedy zvíťazila nad gymnáziom.
Prečo ste sa rozhodli zamestnať práve v Nemocnici AGEL Košice-Šaca?
Svoju pracovnú kariéru som začínal v Trnave, po presťahovaní do Košíc to bol Závodný ústav národného zdravia, a teda dnešná Nemocnica AGEL Košice-Šaca. No a prečo? Nemám rád kolos a táto nemocnica je dodnes ako „rodinná“. Každý pozná každého, pomáhame si, keď treba. Atmosféra bola a je výnimočná aj po rokoch.
Spomínate si na svoj prvý deň v práci?
Spomínam si na to, akoby to bolo včera. Začínal som na chirurgickom oddelení. Moja priama nadriadená, pani Terka Labaiová, bola výnimočná setra a žena. Pre pacienta urobila všetko, už vtedy vedela, čo je to holistický prístup k pacientovi. Všeobecne, vždy som mal a dodnes mám okolo seba ľudí, ktorí žijú zdravotníctvom a svojou profesiou.
Ako ste sa dostali na urgentný príjem? Pôsobili ste predtým aj na inom oddelení/klinike?
V Trnave som robil urgentnú medicínu (OAIM, RZP), to ma napĺňa. Preto som sa po 2 rokoch z chirurgie prepracoval na urgent. Tu pôsobím od roku 1986.
V Nemocnici AGEL Košice-Šaca ste určite zažili nielen krásne, ale určite aj ťažké chvíle. Ktoré dni boli pre vás tie najkrajšie a, naopak, tie najťažšie?
Za 38 rokov v nemocnici považujem za najkrajší moment narodenie syna i vnuka v tejto nemocnici. Ešte mi chýba vnučka, ale i to bude čoskoro. No a najťažší? Bolo ich viac, ale absolútne najhorší bol október 1995, kedy došlo k úniku vysokopecného plynu vo Výchoslovenských železiarňach. Veľa mŕtvych na urgente (9), plná nemocnica intoxikovaných CO, mnohí s trvalými následkami. Jednoducho katastrofa, v tom momente s nejasným koncom.
Utkvel vám v pamäti nejaký pacientsky príbeh? Ak áno, prezradíte nám, prečo?
Bolo ich za tie roky viac, ale moment, kedy sa zresuscitovaný či ťažko chorý pacient vracia do života, prináša uspokojenie, že naša práca je zmysluplná.
Posledné dva roky ste v práci čelili pandémii covid-19, ak sa to dá porovnať, v čom to bolo náročnejšie oproti „bežnej“ práci na urgentnom príjme?
Covid-19 zasiahol celý národ, všetkých zdravotníkov. Aj teraz, keď sa situácia zmiernila, mám pocit, že bude ešte dlho trvať, než sa všetko dostane do normálu. V úvode COVID-u sa pár mesiacov poskytovala len neodkladná zdravotná starostlivosť a inak chorých pacientov bolo podstatne menej. Vtedy sa akosi ľudia vedeli sami vysporiadať s bežnými chorobami. Dnes už sú čakárne na urgentoch opäť plné. Častokrát však aj zbytočne. Sme zvyknutí čeliť náročným situáciám, najhoršie obdobie bol začiatok COVID-u a riziko nákazy. Po vakcinácii to už bolo v relatívnej pohode.
Keby bolo keby a mohli by ste si opäť vybrať, zamestnali by ste sa v zdravotníctve?
Vždy si vieme vybrať, ale osud je spečatený… Pravdepodobne áno.
Facebook