S pamětníkem

Lekár Ivan Skalina pomohlo desiatkam tisíc chorých

6. 8. 2021

Námestníka pre internistické odbory a primára Internej kliniky nemocnice AGEL Košice-Šaca pri liečbe pacientov ešte stále dokáže niečo prekvapiť.

Text: Zuzana Kottlerová / Foto: Nemocnica AGEL Košice-Šaca, archív MUDr. Ivana Skalinu

MUDr. Ivan Skalina ukončil Lekársku fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach v roku 1975, kedy nastúpil na interné oddelenie Nemocnice Košice-Šaca. Atestáciu 1. stupňa v odbore vnútorné lekárstvo získal v roku 1978, 2. stupňa v roku 1982, obe s pochvalou. V rokoch 1986 až 1998 pôsobil ako zástupca primára, od roku 1999 ako primár interného oddelenia. Absolvoval študijné pobyty v echokardiografii u zakladateľa echokardiogarfie v Československu prof. Petra Niederleho v Prahe a v Karolinska institute v Štokholme. Má certifikát na echokardiografiu dospelých a osvedčenie o etickej a odbornej spôsobilosti v odbore interné lekárstvo a diabetológia. Je členom Slovenskej internistickej, kardiologickej, hypertenziologickej a diabetologickej spoločnosti.

Už odmalička ste snívali o tom, že budete lekárom?
Nebol som v detstve vyhranený. Do úvahy prichádzalo viacero možností, ale je fakt, že v rodine sme mali dvoch lekárov. Jedným z nich bol brat môjho deda, ktorý bol zhodou okolností spolužiakom profesora MUDr. Františka Póra, zakladateľa Internej kliniky LF UPJŠ v Košiciach. Bol som teda v kontakte s medicínou, ale ešte ani na strednej škole som nebol definitívne rozhodnutý, či ju budem študovať. Podľa výsledkov testu pre voľbu vhodného povolania som mal najbližšie k učiteľstvu, čomu bol naklonený aj môj otec. Medicína, pre ktorú som sa napokon rozhodol, bola hneď na druhom mieste. Pri konečnej voľbe zavážila aj biológia, ktorá ma na strednej škole bavila viac ako matematika.

Na čo si spomeniete, keď sa povie štúdium medicíny?
Na stovky prebdených nocí nad knihami, nakoľko na každú skúšku počas skúšobného obdobia bolo potrebné učiť sa intenzívne niekoľko týždňov. Bol som na štúdium dobre pripravený zo strednej školy. Pri prijímacích pohovoroch z viac ako tisícky uchádzačov som skončil na 8. mieste, ale tak či tak bolo potrebné odsedieť si to nad knihami. Tým bola medicína vždy typická a dosť výnimočná.

Ako ste sa dostali práve do nemocnice v Šaci?
Najdôležitejšiu úlohu zohral fakt, že som v šačianskej nemocnici bol trikrát na letnej praxi. Svoju prvú prax som absolvoval v štátnej nemocnici na Rastislavovej ulici, čo ma dostatočne odradilo. Nemocnica v Šaci bola nová, všetko čistučké a voňavé, a k tomu milý personál. Mal som pocit, že som v celkom inom svete.

Prezradíte nám, ako tie začiatky vyzerali?
Keď je človek mladý, všetko je krajšie. Nevravím, že to nebolo pekné aj neskôr, ale, samozrejme, ako v každom povolaní, niektoré dni sú slnečnejšie, iné menej. Keby tomu bolo inak, asi by som odtiaľ odišiel, keďže som dostal rôzne ponuky. Hoci som bol zaradený do odboru vnútorného lekárstva, istý čas som strávil v rôznych ambulanciách v rámci Východoslovenských železiarní aj v Košiciach, pričom asi po pol roku od nástupu do zamestnania som sa na mesiac stal závodným lekárom pre celú fakultnú nemocnicu v Košiciach. Šlo o zástup za lekára počas jeho pobytu v kúpeľoch. Do ambulancie za mnou vtedy chodilo široké spektrum pacientov od sestričiek až po prednostov kliník, ktorí ma poznali ešte ako študenta.

Pamätáte si, aký bol váš nástupný plat a čo sa dalo za to kúpiť?
Môj nástupný plat bol približne 1 800 korún Československých, pričom vtedy predstavovala jedna koruna približne hodnotu dnešného jedného eura. Veľkým luxusom bolo v tej dobe auto. Najlacnejšia Škoda 105 stála okolo 50 tisíc korún. Naše prvé auto sme si mohli dovoliť až po 7 rokoch praxe, dovtedy som cestu do a z práce absolvoval MHD. Ako perličku ešte dodám, že sme striedavo cestovali spolu štyria kolegovia, z toho boli traja primármi v nemocnici. Na to spoločné cestovanie mám veľmi príjemné spomienky, pretože z ich rozhovorov som sa dozvedel a poučil veľa o medicíne, ale aj o živote. Náklady na bývanie boli nižšie ako teraz a keď v rodine pracovali dvaja, dalo sa z toho vyžiť. Asi to bolo podobné ako teraz, keď mladí lekári tiež potrebujú pre dosiahnutie vyššieho životného štandardu stráviť veľkú časť svojho voľného času v pohotovostných službách.

Na vašich oddeleniach bolo v uplynulých mesiacoch veľa pacientov s ochorením covid-19. Ako ste toto zložité obdobie zvládali?
Bola to náročná skúška, pretože mnohí spolupracovníci vrátane mňa, sme sa infikovali a na nejaký čas z pracovného procesu vypadli, pričom nás bolo potrebné nahradiť. Musím sa veľmi pochvalne vyjadriť o celom kolektíve, ktorý pri vysokom nasadení prejavil veľkú spolupatričnosť a súdržnosť. Nepocítili sme kvôli koronavírusu zvýšenú fluktuáciu zamestnancov. My sme boli v práci prví na rane. S každým pacientom sme do momentu, pokým nebol jasný negatívny výsledok jeho testu, museli zaobchádzať ako s pozitívnym, pričom tomu častokrát tak aj bolo. Pre ošetrovateľský personál to bolo veľmi náročné, pretože bol neustále oblečený v ochranných pracovných pomôckach. Mali sme vysoký obrat pacientov a než nám prišli výsledky ich testov, neustále prichádzali noví pacienti, u ktorých nebolo možné covid-19 vylúčiť. Opatrnosť a dodržanie prísnych epidemických opatrení vrátane izolácie, bolo nevyhnutné tiež kvôli tomu, aby sa pacienti nenakazili na izbách medzi sebou.

Ako sa vám vo všetkých tých ochranných pomôckach pracovalo? Dá sa na to zvyknúť?
Zvyknúť sa na to nedá, ale je nutné to vydržať.

Koronavírusová kríza trvá viac ako rok. Pozorujete, že je všetko ťažšie aj po psychickej stránke?
Určite. Na obidvoch stranách, ako na strane ošetrujúceho personálu, tak aj na strane pacientov. Stretávame sa s veľmi rozmanitými komplikáciami po prekonaní covidovej infekcie. S prejavmi, ktoré sme doteraz nepozorovali v takom širokom diapazóne, postihnutia prakticky všetkých orgánových systémov ľudského tela. Dá sa povedať, že sa učíme diagnostikovať a liečiť úplne nové ochorenie aj s jeho komplikáciami a zatiaľ nedozernými dôsledkami.

Poďme od pandémie. Čím sa môže pochváliť vaše oddelenie?
Ako prvé musím vyzdvihnúť vynikajúci kolektív lekárov, ktorý budujeme už viac rokov. Výsledky sa ukazujú a verím, že sa budú čoraz viac pozitívne prejavovať na celkových výsledkoch úspešnosti našej kliniky. Od roku 2013 sme výučbovou základňou LF UPJŠ, pričom náš pedagogický tím je zložený z mladých lekárov. Opakovane sme veľmi vysoko hodnotení študentmi, ktorí na našej klinike absolvujú praktickú výučbu. Nezávislú spätnú väzbu nám poskytuje záujem absolventov lekárskej fakulty, ktorí majú záujem pracovať po skončení štúdia na našej klinike. Pri pohovoroch uvádzajú ako jeden z hlavných dôvodov výberu nášho pracoviska spokojnosť s úrovňou praktických cvičení na našej klinike.

Je niečo, čo vás na Vašej práci ešte stále prekvapuje?
Väčšinou sú to pacienti so svojimi problémami a chorobami, takže naozaj platí, že človek sa musí učiť celý život. Medicína nie je matematika a neplatia v nej žiadne univerzálne poučky. Častokrát sme z výsledku, teda stanovenia diagnózy a od nej sa odvíjajúcej liečby, prekvapení aj tí, ktorí medicínu robíme desiatky rokov.

Bol vo vašom živote lekár, ktorého ste obdivovali a považovali za vzor?
Okrem lekárov z radu rodinných príslušníkov to boli moji učitelia z lekárskej fakulty, napríklad prof. MUDr. Mikuláš Takáč a v praxi moji primári MUDr. Karol Mizla a MUDr. Jozef Jarčuška.

Vedeli by ste odhadnúť, koľkým pacientov ste počas kariéry dokázali pomôcť?
Počas môjho pôsobenia sa na klinike liečili a väčšinou vyliečili desiatky tisíc pacientov.

Ako sa zmenili pacienti od vášho nástupu až po súčasnosť?
Pacienti sú čoraz náročnejší a považujú sa aj za čoraz medicínsky vzdelanejších, ale, žiaľbohu, väčšinou ich učiteľom je „doktor Google“. Od začiatku covidovej pandémie sme svedkami, ako naše rady rozširujú tisícky amatérskych, zato však o to suverénnejších infektológov, epidemiológov a medicínskych prognostikov.

Vedeli by ste si spomenúť na váš najkrajší a najťažší deň v práci?
Ťažko určiť jeden z nich. Našťastie, tých pozitívnych a krásnych dní v práci bolo nespočetne veľa, a to najmä vďaka spolupráci mojich kolegov. Najťažšími dňami pre mňa boli tie dva, kedy na našej klinike skonali baja moji rodičia.

Keď si zaspomínate na vaše začiatky a porovnáte ich s dneškom, v čom je podľa vás najväčší rozdiel?
Najväčší rozdiel vidím vôbec v celkovom úžasnom a nekončiacom pokroku medicíny. Liečba a diagnostické metódy, o ktorých sme v mojich začiatkoch ani nesnívali, sú dnes absolútne nevyhnutnou súčasťou našej dennej rutiny, nehovoriac o prístrojovom vybavení. Rovnako tak dostupnosť odbornej medicínskej literatúry v on-line priestore.

Aké sú vaše ďalšie pracovné výzvy?
Za výzvu môžeme považovať, ak sa nám aj naďalej bude dariť byť platným členom tímu našej nemocnice, ktorá opakovane zvíťazila v najvýznamnejšej ankete INEKO medzi všeobecnými nemocnicami. Tak isto sa pravidelne umiestňujeme na najvyšších priečkach rebríčkov zdravotných poisťovní.

Dávali ste niekedy prvú pomoc aj mimo ordinácie?
Niekoľkokrát. Do pamäte sa mi zapísala situácia, keď sme na rodinnej dovolenke v Chorvátsku s manželkou, tiež lekárkou, dávali prvú pomoc na promenáde v Crikvenici pri náhlej poruche vedomia človeku, u ktorého sme už z klinických prejavov diagnostikovali epileptický záchvat. Pomáhali sme mu až do príchodu záchranky a dobre to dopadlo. Niečo podobné, s úspešným koncom, sa udialo pri transkontinentálnom lete do Kanady, kedy sme priamo na palube lietadla pomohli jednému nášmu kolegovi pri poruche vedomia.

Čo vám práca lekára vzala, a naopak čo vám dala?
Lekár pracujúci desiatky rokov v nemocnici v nepretržitej prevádzke už automaticky počíta s tým, že si nemôže plánovať využitie voľného času viac ako niekoľko dní dopredu, pretože plány obyčajne skríži povinnosť zúčastňovať sa na lekárskych pohotovostných službách či je piatok alebo sviatok. Keď som spätne hodnotil čas strávený v pohotovostných službách vyšlo mi, že som v 24 až 56-hodinových službách strávil v nemocnici 8 rokov. Na druhej strane mi práca lekára dala možnosť pomáhať ľuďom, ktorí to v danej chvíli najviac potrebovali, a veľakrát aj dobrý pocit z ich vďačného úsmevu a poďakovania.

Keď vám skončí služba, prepnete na osobný život a na prácu už nemyslíte?
Rád by som, ale to je skutočne ilúziou, pretože si myslím, že každý zdravotník je v podstate nepretržite napojený na svoju prácu, svojich kolegov a pacientov v nemocnici.

Čo robíte vo svojom voľnom čase?
Určite som rád, keď môžem tráviť čas doma s manželkou, trebárs pri sledovaní dobrých dokumentárnych a prírodopisných filmov, v lete kochaním sa pohľadom na krásnu záhradku, ktorá je záľubou a dielom mojej manželky. Samozrejme, ako lekári by sme mali ísť príkladom svojím pacientom, čo znamená dávať dôraz na zdravý životný štýl. K tomu, okrem zdravej výživy pre udržiavanie si primeranej telesnej hmotnosti, patrí aj pravidelná pohybová aktivita. Kedysi som hrával aktívne volejbal, neskôr som rekreačne behával, avšak pre problémy s kolenom som bol nútený s tým prestať. Takže momentálne sa snažím denne absolvovať minimálne 6 kilometrov rýchlou chôdzou a stráviť okolo 60 minút na bicykli, avšak z bezpečnostných dôvodov na stacionárnom.