S pamětníkem

Pre Milku Šrankovú je práca sestry poslaním, ako pomáhať ľudom

5. 7. 2021

Sestra chirurgického oddelenia a ortopedickej ambulancie pracuje v Nemocnici AGEL Zlaté Moravce už 30 rokov.

Text: Andrea Homolová / Foto: archív Mgr. Milky Šrankovej

Mgr. Milka Šranková v roku 1990 ukončila Strednú zdravotnícku školu v Nitre. V roku 2012 skončila bakalárske štúdium na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre odbor ošetrovateľstvo. V máji 2014 štúdium ukončila s akademickým titulom magister. Aktuálne si odbornú kvalifikáciu zvyšuje špecializačným štúdiom v odbore ošetrovateľská starostlivosť o dospelých. Milka Šranková skoro celú svoju odbornú prax zasvätila pacientom na chirurgickom oddelení a ortopedickej ambulancii. Je členkou pracovnej skupiny zlatomoraveckej nemocnice a iniciatívna pri vytváraní ošetrovateľských štandardov a postupov v nemocnici. Je vydatá, má 3 deti – dospelého devätnásťročného syna Joja, sedemnásťročnú dcéru Silvinku a najmladšiu deväťročnú Mišku.

Prečo ste si vybrali práve povolenie zdravotná sestra?
Mám rada ľudí a teším sa, keď im môžem pomáhať. Silným impulzom bol aj krúžok mladých zdravotníkov v základnej škole v Sľažanoch, ktorý viedla naša triedna pani učiteľka Anka Horníková. Chodili sme na súťaže organizované SČK (Slovenský Červený Kríž) v Nitre, tam som sa prvý krát stretla s poskytovaním prvej pomoci.

Ak by ste si nevybrali povolanie sestry, ktorá iná profesia je Vášmu srdcu najbližšia?
Na konci ôsmeho ročníka som sa rozhodovala medzi povolaním sestry a učiteľkou v materskej škole, lebo mám veľmi rada deti. Sú také úprimné a o všetko sa zaujímajú. Ale nemenila by som, po tridsiatich rokoch praxe som šťastná, že som sa rozhodla správne.

Ak by ste si nevybrali povolanie sestry, ktorá iná profesia je Vášmu srdcu najbližšia?
Na konci ôsmeho ročníka som sa rozhodovala medzi povolaním sestry a učiteľkou v materskej škole, lebo mám veľmi rada deti. Sú také úprimné a o všetko sa zaujímajú. Ale nemenila by som, po tridsiatich rokoch praxe som šťastná, že som sa rozhodla správne.

Na čo si spomeniete, keď sa povie štúdium na strednej zdravotníckej škole?
Predstavím si svoje spolužiačky a jedného spolužiaka, ktorého nám závideli mnohé triedy. Spomeniem si na triednu pani profesorku Moravcovú, ktorá so zdravotníckym povolaním nemala nič spoločné. Učila nemecký jazyk a my sme ju dlho prehovárali, aby išla s nami na pitvu. Nakoniec išla a stála pri nás celá bledá s kytičkou fialiek, lebo jej to v pitevni veľmi smrdelo, ale zvládla to. Povedala však, že nikdy viac.

Čo Vám škola dala, na čo alebo koho si z tých čias rada zaspomínate?
Po odstupe času si uvedomujem, že to boli najkrajšie a bezstarostné roky, aj keď sme sa museli učiť. Spoznala som veľa úžasných učiteľov, profesorov a kamarátov. Veľmi rada si zaspomínam na brigády počas štúdia na SZŠ a na prísne pravidlá, ktorými bola naša škola známa široko, ďaleko – nemohli sme sa maľovať, nosiť rifle, lebo je to nezdravé (smiech).

Prečo ste sa rozhodli pre chirurgiu?
Počas štúdia na SZŠ v Nitre sme chodili na prax do Fakultnej nemocnice v Nitre po všetkých oddeleniach. Chirurgia mi už vtedy prirástla k srdcu, je taká akčná a živá. Na oddelení boli pacienti všetkých vekových kategórií, a to sa mi tiež páčilo.

Spomínate na nejaké rady učiteľov, ktoré sa Vám vryli do pamäti a potom sa prípadne potvrdili v praxi?
Určite nikdy nezabudnem na pani profesorky, ktoré s nami chodili na prax a „nútili“ nás absolvovať čo najviac výkonov u pacientov, ktoré sme sa teoreticky učili v škole. Vždy hovorili: „Opakovanie je matkou múdrosti!“. Keď som po ukončení školy nastúpila na onkologické oddelenie do Nitry a v máji 1991 na chirurgické oddelenie do Zlatých Moraviec, nemala som problém vykonávať akúkoľvek prácu. Bola zo mňa, ako sa hovorí „hotová sestra“, a to práve vďaka tomu, že nás viedli k pracovitosti a empatii.

Keď si spomínate na svoje začiatky a porovnáte to s Vašou dnešnou prácou, v čom je podľa Vás najväčší rozdiel?
Nadviažem na predchádzajúcu odpoveď. Samozrejme, že som nevedela všetko, každé oddelenie má svoje špecifiká a treba sa stále zdokonaľovať a učiť. Na začiatku sme mali oveľa viac času na pacientov, teraz je málo personálu a väčšinu času venujeme dokumentácii a písaniu.

Za 30 rokov Vášho pôsobenia v jednej nemocnici, ako sa zmenila?
Výrazne sa zmenila. Keď som nastupovala, fungovala tu chirurgia, ešte vtedajšie ARO, detské, infekčné, gynekologicko-pôrodnícke a interné oddelenie. Dnes to tak nie je, ja viem, že doba priniesla mnoho zmien aj v iných nemocniciach. Pre ľudí v zlatomoraveckom okrese je to veľmi negatívna zmena, lebo musia často chodiť za zdravotnou starostlivosťou do Nitry, Levíc a niekedy aj vzdialenejších miest.

Skúste porovnať pacientov vtedy a dnes v tých základných veciach?
Pacient je človek, ktorý potrebuje hlavne usmiaty personál, vľúdne slovo a zrozumiteľné informácie. V súčasnej uponáhľanej dobe na to často nie je čas, aspoň ľudia sa na to podľa mňa „vyhovárajú“. A preto sú aj pacienti netrpezlivejší a oveľa viac kritickí.

Spomínate si na nejakého pacienta, ktorý Vám výrazne utkvel v pamäti?
Zo začiatku na chirurgii často ležali aj menšie deti. Spomínam si na jedno štvorročné dievčatko, ktoré malo zlomené nožičky a muselo ich mať vyvesené na závažiach. Tak sa niekedy liečili zlomeniny. Prekvapilo ma svojou trpezlivosťou a úsmevom. Mohlo by byť príkladom pre mnohých dospelých.

Ošetrovať ľudí na chirurgii a ortopedickej ambulancii je niekedy veľmi náročné. Zažili ste nejakú kritickú situáciu?
Tých kritických situácií bolo veľa. Najnáročnejšie bolo pre mňa, keď som prvýkrát pri kontrole pacientov počas nočnej služby, našla pacienta, ktorý nedýchal. Toho som sa vždy obávala. Ale s pomocou MUDr. Jána Horňáka a ďalších kolegov sme to zvládli, bola to však náročná resuscitácia.

Naopak – zažili ste za ten čas nejaký dojemný príbeh?
Mnoho dojemných príbehov som si vypočula z úst pacientov. Veľakrát som si pomyslela, že by som s nimi určite nemenila. Najviac ma potešilo, keď som prišla do služby a počula som od pacientov: „Sestrička, ako dobre, že vás vidíme. Vy ste vždy usmiata a ochotná“.

Bol vo Vašom živote lekár či sestra, ktorého ste obdivovali a považovali za vzor?
Pri nástupe mi veľmi pomohla moja kolegyňa Ludka Lodňaneková. Vzala ma pod svoju ochranu a zasvätila všetkému na chirurgickom oddelení. Často sme ju brali ako našu druhú mamu. Stále je úžasná kamarátka a rada vždy pomôže. Z radov lekárov je pre mňa vzorom už spomínaný MUDr. Ján Horňák. Aj keď bol občas prísnejší, oslovil ma svojím pedantným prístupom ku všetkým pacientom rovnako. Veľa som sa od neho naučila z oblasti poskytovania prvej pomoci a resuscitácie.

Akým spôsobom v nemocnici odovzdávate skúsenosti mladým sestrám? Majú vôbec záujem učiť sa?
Tých mladých sestier je už u nás veľmi málo. Mojou snahou bolo odovzdať všetko, čo som sa naučila vľúdne, milo a hlavne nie povýšenecky. Moje malé heslo je: „Čím skôr si zaučíme mladé sestry, tým skôr nás môžu zastúpiť“.

Čo by ste chceli odkázať mladej, nastupujúcej generácii zdravotníkov?
V prvom rade to, aby boli usmievaví, empatickí, veľa sa s ľuďmi rozprávali a hlavne ich počúvali. Ja viem, že peniaze sú veľmi potrebné pre život, chcela by som však apelovať na jednu dôležitú vec: „Neodchádzajte do zahraničia a skúste nájsť vhodnú prácu na Slovensku, lebo o chvíľu nebude mať kto liečiť ani vašich rodičov, starých rodičov, deti“.

Čo Vám práca sestry berie a naopak dáva?
Práca sestry je pre mňa poslaním ako pomáhať ľudom. Vďaka mojim skúsenostiam a stretnutiam s pacientmi hľadím na svet inými očami a mám úplne iné priority ako mnoho iných ľudí – zdravie, pokoj a lásku. Moja práca ma občas oberá o čas, ktorý by som mohla venovať svojej rodine a takú malú výčitku občas aj doma počujem.

Ste aktívnou lektorkou pre Ošetrovateľské kurzy na okresnej úrovni a pre rôzne organizácie, materské a základné školy prednášate Kurzy prvej pomoci. Ako dlho a koľko ľudí ste vyškolila?
Prednášať som začala po ukončení SZŠ v Nitre. Takúto štatistiku si nevediem, avšak najviac to boli prednášky z poskytovania prvej pomoci. Najmilší poslucháči, ktorí sa najviac zapájali, boli deti v materskej škole. Vždy chceli resuscitovať a mnohé úžasne zvládli masáž hrudníka na modeli, ktorý som im priniesla.

Ste členka miestneho spolku Slovenského červeného kríža v obci Sľažany, kde máte trvalé bydlisko. Dávala ste prvú pomoc mimo nemocnice?
Prvú pomoc mimo nemocnice som podávala niekoľkokrát, dalo by sa to spočítať na jednej ruke. Najhoršia však bola resuscitácia môjho otca, ktorá bohužiaľ nedopadla úspešne. Ľudom však vždy hovorím, aby sa nebáli poskytovať prvú pomoc. Lepšie podať ju horšie, ako nepodať vôbec. Niekedy sa stačí iba pri človeku zastaviť a zavolať mu záchrannú zdravotnú službu, pokiaľ nič iné nezvládne.

Keď odchádzate z práce, dokážete sa preladiť na osobný život tým, že už na prácu nemyslíte?
Toto je veľmi zaujímavá otázka. Človek, ktorý má rád svoju prácu a nemenil by ju, nedokáže bez nej „žiť“ ani doma. Opačne to nie je problém, keď prídem do práce, vnímam iba pacientov, určite ich nezaťažujem svojimi problémami.

Ako najčastejšie, najradšej trávite čas po práci?
Odpoveď na prvú časť otázky znie: Varím pre svoju mnohopočetnú rodinu. A najradšej mám chvíle s mojimi blízkymi. Je to milé, keď prídete domov a všetci si sadnú ku vám a rozprávajú o tom, čo sa im prihodilo počas dňa. Veľmi si vážim, že sa ešte stále chcú so mnou rozprávať a radiť, veď to poznáte, „tie dnešné deti“.

Aké sú Vaše záľuby, záujmy, koníčky? Máte čas sa im venovať?
Mojimi záľubami sú príroda, folklór a tanec. Pokiaľ som nemala rodinu, často som chodila na turistické výlety s klubom slovenských turistov Pustovník Sľažany. Rada sa zúčastňujem rôznych kultúrnych podujatí v našej obci. Je tam veselo a ľudia sa lepšie spoznajú. Toto veľmi chýba. Medzi kolegami v práci nemáme čas sa porozprávať o svojich rodinách a záľubách, ako to bolo voľakedy, napríklad na športových podujatiach, alebo obyčajných výletov spoločným autobusom. Veď keď má človek dobré vzťahy s kolegami, je to ďalšia výhra v živote.