S pamětníkem

Ján Babík za 50 rokov pomohlo 26 tisícom pacientom

3. 4. 2021

Lekár Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice AGEL Košice-Šaca pomáhal vybudovať uznávanú kliniku a 23 rokov tu pracoval vo funkcii prednostu.

Text: Dáša Kollár Illyová / Foto: archiv MUDr. Jána Babíka, CSc.

Vynikajúci a obdivuhodný odborník MUDr. Ján Babík, CSc., ktorý stál pri zrode vývoja liečby popálenín na Slovensku, doslova žije pre svoju prácu. Na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie v Nemocnici AGEL Košice-Šaca pracuje úctyhodných 50 rokov. Ako si spomína na svoje profesijné začiatky, ktoré dni sú pre neho tie najkrajšie či najhoršie a aké „zázraky“ sa mu s kolegami podarili?

Už odmalička ste snívali o tom, že budete lekárom?
Nemyslím si, že áno, ale môj otec pracoval na infekčnom oddelení v Levoči, kde bola aj pôrodnica, v ktorej som sa narodil. Boli to povojnové roky, mamka musela čakať na potravinové lístky, čo trvalo veľmi dlho, tak ma odložili do nemocnice, kde sa o mňa starali rehoľné sestry. Keď som mal 12 rokov, vypukla epidémia záškrtu. Vtedy testovali aj príbuzných zamestnancov a vyšli nám pozitívne testy, ležal som na infekčnom oddelení 14 dní a vyskúšali na mne injekčný penicilín – ruský aj americký. Ruský veľmi bolel. Možno tak som sa k tomu dostal, predsa, nejaký vzťah k zdravotníctvu som mal už len tým, že som sa s otcom o zdravotníctve rozprával. Keď som skončil strednú školu, prihlásil som sa na medicínu.

Ako ste sa dostali práve do Nemocnice AGEL Košice-Šaca?
Keď som doštudoval, práve vtedy sa otvárala nová nemocnica v Šaci, v roku 1971. Hneď po nástupe som cirkuloval na internom a odtiaľ ma poslali stážovať na infekčné oddelenie Fakultnej nemocnice. V tom čase vypukla epidémia cholery, keďže jedna z pacientok bola operovaná v tejto nemocnici, nemocnicu obsadila polícia a armáda a všetci sme museli zostať vo vnútri. Keďže som mal povolávací rozkaz na vojenčinu, tak ma odtiaľ pustili. To, že som na klinike popálenín, to bola viac-menej náhoda. Chcel som byť chirurgom, tak som sa išiel prihlásiť, že by som chcel hovoriť s primárom chirurgie. Povedali mi: „Ale tu sú dvaja, s ktorým chcete hovoriť?“ Odpovedal som, že s tým, ktorý bude voľný. Prišiel primár MUDr. Štefan Šimko, CSc., ktorému som povedal, že by som rád robil na chirurgii. Povedal, že: „Nie je problém, prídeš, ale budeme robiť aj popáleniny, rekonštrukčnú chirurgiu a možno aj plastiku, to sa ešte uvidí.“ V tom čase sa totiž termické úrazy liečili v úvodzovkách všade. Na chirurgických oddeleniach, traumatológii a na kožných oddeleniach. Boli to začiatky vývoja liečby popálenín na Slovensku.

Prezradíte nám, ako tie začiatky vyzerali?
V nemocnici sme mali oddelenie liečby popálenín, ktoré sa neskôr stalo celoslovenským centrom, postupne sme vybudovali Kliniku pre liečbu popálenín a rekonštrukčnú chirurgiu. K tomu sme dobudovali hyperbarickú medicínu, laserové centrum a, samozrejme, plastickú chirurgiu. Teraz sa usilujeme o otvorenie centra bunkových terapií. Tie začiatky určite neboli ľahké, pretože sme sa mnohé veci museli učiť, veľa študovať. Vtedy ešte nebol Google, takže ku každej informácii sa bolo treba veľmi ťažko dopracovať, zahraničné časopisy boli veľmi limitované. Určitá výhoda bola v tom, že primár Šimko, ktorý bol predtým hlavným vojenským chirurgom na Slovensku, už vtedy presadzoval pobyty na zahraničných pracoviskách. Preto sa mnohí z nás odišli vyškoliť na vonkajšie pracoviská. Mali sme veľmi dobré vzťahy s Prahou, Ostravou, Budapešťou, Ľubľanou a Amsterdamom. V Prahe to boli docent Vrabec a profesorka Königová. Sám som bol opakovane na stáži v Spojených štátoch amerických, na Southwestern University v Texase, na John Hopkins University v Baltimore, viac ako rok som pracoval v univerzitnej nemocnici v nórskom Bergene. Prešiel som skoro všetky popáleninové pracoviská, ak to preženiem, po celom svete, pretože všade, kde sa konali svetové kongresy, sme prednášali a zároveň si pozreli tamojšie centrá.

Stretli ste sa aj s nejakými problémami?
Vybudovanie špecializovaného pracoviska bolo veľmi náročné, pretože technické vybavenie, ktoré sme potrebovali, bolo potrebné nakupovať v zahraničí, čo bol aj finančný problém. Keďže v tom čase bolo veľmi veľa termických úrazov, rozbiehali sa aj Východoslovenské železiarne, otvárali horúce prevádzky, kde vznikali časté termické úrazy, to si vyžiadalo aj určitú podporu nielen zo strany štátu, ale aj od Východoslovenských železiarní. S ich prispením sa nám podarilo dobudovať oddelenie do tej podoby, že sa z neho stalo v priebehu troch rokov Centrum pre liečby popálenín na Slovensku.

Treba uznať, že veľmi úspešným.
Myslím si, že za to vďačíme tej pôvodnej myšlienke primára Šimka, že je potrebné chodiť do zahraničia, keďže sme potom boli nútení robiť nielen liečbu samotnú, ale podieľali sme sa aj na výuke, vede a výskume. Pracovali sme s českými kolegami, vo výskume pre armádu a pomáhali pri testovaní a výrobe syntetických krytov pre ťažké úrazy. Úspešne sme pracovali na zlepšení liečby popálenín dýchacích ciest, keď opäť v spolupráci s Veterinárskou univerzitou v Košiciach sme robili experimentálny výskum, kde sme na zvieratách dokázali, k akému vážnemu poškodeniu pľúc dochádza pri vdychovaní horúcich plynov alebo pary. Aj na tomto podklade sa nám podarilo úspešne liečiť pacientov, ktorí okrem popálenín mali aj termické poškodenie pľúc.

Vedeli by ste odhadnúť, koľkým pacientov ste za tých 50 rokov vašej kariéry dokázali pomôcť?
Za tých veľa rokov som tu zažil a liečil či pomáhal liečiť aj operoval viac ako 25 tisíc pacientov. Keď to zoberieme tak, že ambulantných ošetrení sme mali zhruba 6000 ročne, aj keď, samozrejme, to sú opakované ošetrenia, tak tie počty ľudí sú veľké. Myslím si, že aj to pomohlo zlepšiť kvalitu a vypracovať samotné centrum a neskoršiu kliniku popálenín a rekonštrukčnú chirurgiu na tú úroveň, ktorú dosiahla. Za výsledky a úspešnosť vďačíme veľmi dobre vyškolenému a obetavému sesterskému personálu a lekárom kliniky.

Vyškolili ste si za ten čas aj svojich nástupcov?
Roku 1993 sme začali fungovať už ako klinika, takže sme začali robiť výuku študentov a zároveň aj doškoľovanie chirurgov, ortopédov a ďalších lekárov pred atestáciou. Počas 23 rokov, keď som pracoval vo funkcii prednostu, sme školili viac ako sto chirurgov, ortopédov a anesteziológov – domácich aj zahraničných – ktorí boli u nás v rámci predatestačnej prípravy, čo zahŕňalo nielen liečbu samotnú, ale aj podieľanie sa na výuke, vede a výskume. Dobré vzťahy sa podarilo vybudovať aj s inými nemocnicami, kam sme chodili operovať alebo my sme pozývali operatéra, pretože popálený pacient má často polytraumatické úrazy a aj iné choroby, ktoré si vyžadujú úzku spoluprácu. V Šaci je kolektívna spolupráca celej nemocnice, od chirurgov, ortopédov, kožných lekárov, cez očiarov, krčiarov, rehabilitačných až po gynekológov… mávame aj tehotné pacientky. Boli prípady, kedy pacientka rodila počas preväzu. Vychovali sme veľké kvantum šikovných lekárov a sestier, mnohí sa uplatnili nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Myslíte si, že terajší lekári, ktorí ešte len začínajú, to majú ťažšie alebo naopak?
Čo sa týka získavania informácií, Google poskytuje nekonečné možnosti, rovnako aj pri nadväzovaní kontaktov, a tak ďalej, áno, je to teraz ľahšie. Technické vybavenie nemocníc sa zlepšilo, pri operáciách už asistuje robot da Vinci, ktorý umožňuje omnoho precíznejšie operačné výkony. Všeobecný problém tejto generácie je v množstve tých informácií. A nájsť v tom množstve tie správne, je stále komplikovanejšie. Ďalším problémom je vznik rozsiahlej písomnej agendy, ktorá neustále narastá, a s ňou aj veľký nárast byrokracie. Do liečebno-preventívnej praxe vstupuje digitálna revolúcia, ktorá výrazne zmení liečebno-preventívnu prax. Na pacienta sa bude pozerať stále viac cez prístroje, mnohé diagnostiky bude robiť umelá inteligencia, čo bude uľahčovať prácu, avšak to výrazne obmedzí to najdôležitejšie – priamy kontakt s pacientom. Ľudia si nevážia zdravie, keď ho majú, až keď ho stratia. Zdravie sa stáva tovarom a na mnohých miestach je už podpultovým tovarom. Nezanedbateľný je aj vstup právnikov do liečebno-preventívnej praxe. Tá je síce potrebná, ale spôsobuje vážne problémy a po vzore USA, kde 28 percent zdravotníckeho rozpočtu ide mimo zdravotníctva, na súdne spory, to prichádza aj k nám a povedie, okrem iného, aj k určitému alibizmu pri liečbe pacientov.

Vedeli by ste si spomenúť na váš najkrajší a najťažší deň v práci?
Možno najťažší deň v práci bol na Silvestra 1972. Začínajúci chirurgovia, keď nastúpia v auguste, tak prvé nočné služby ich čakajú počas vianočných sviatkov, na mňa pripadol Silvester 1972. V jednej osade natreli podlahu acetónovým lepidlom a zakúrili. Nastal výbuch, vypukol požiar a všetci ušli. Žiaľ, trojročné dvojičky zabudli v postieľke. Bol to veľmi ťažký Silvester, ale, našťastie, obe deti prežili. Tých pekných bolo určite veľmi veľa. Keď tu máte pacienta, ktorý tu leží 90 dní a najmä, keď ide o detského pacienta, dostane skoro 100 krvných transfúzií, je takmer denne uspávaný a preväzovaný, a keď ho potom postavíte na nohy a vidíte, že odchádza, tak je to vždy pekný deň. Zlý je vtedy, keď sa ho nepodarí zachrániť. Malo to vždy výrazný negatívny efekt na psychiku, predovšetkým u sestier na intenzívnych lôžkach, ale vo všeobecnosti na všetkých. Strata pacienta je veľmi ťažká na psychické zvládnutie aj v prípade trénovaného personálu. U pacientov vzniká tzv. postraumatický stres, niečo podobné vzniká a postihuje aj personál na intenzívnych jednotkách. Pre deti po ťažkých úrazoch sme iniciovali detský rehabilitačný tábor, ktorý ich pomáhal vrátiť do normálneho života, keď predtým nechceli ísť na telesnú výchovu alebo na dovolenku kvôli jazvám, ktoré boli nielen na tele, ale aj na duši. Aj z týchto dôvodov sme od začiatku museli spolupracovať so psychológom.

Napadne Vám aj nejaká situácia, ktorá vám doslova vyrazila dych?
Dych vyrážajúce poranenia sú všetky rozsiahle popáleniny plameňom, avšak najdramatickejšie pôsobia úrazy elektrickým prúdom s vysokým napätím, sú to vždy mutilujúce poranenia, spojené so stratou celých končatín. Máme mnohých, ktorí prišli o jednu či obe horné končatiny, ale aj iné časti tela, čo predstavuje trvalú invaliditu. Máme chlapca, ktorý prišiel o hornú končatinu a utrpel aj rozsiahle poranenia vnútorných orgánov a neskôr bol reprezentantom na olympiáde hendikepovaných ako volejbalista. Alebo iného, ktorý utrpel úraz a stratu oboch horných končatín tesne pred svadbou, dnes veľmi pekne píše a kreslí ústami. Pacientku, ktorá mala vysokú amputáciu oboch dolných končatín, chodila len na rukách a opierala sa o panvu. Po rekonvalescencii a zotavení porodila dve deti.

Každá vážna popálenina je určite obrovským nešťastím, no stretávate sa s nejakou opakujúcou sa nezodpovednosťou, ktorej by sa dalo vyhnúť?
Boli sme presvedčení, že počtov úrazov bude menej a robili sme preto intenzívnu prevenciu. Ešte pred desiatimi rokmi sa na Slovensku ročne popálilo v priemere okolo 2000 ľudí, v súčasnosti vykazujeme v priemere okolo 900 hospitalizovaných pacientov, čo je iste vďaka prevencii a lepšej technickej vybavenosti podnikov a domácností. Musím zdôrazniť, že sme už dlho neriešili hromadné termické nešťastia a nerád by som to týmto privolal. Také, ako bol výbuch vysokopecného plynu vo Východoslovenských železiarňach, kde bolo 400 zamestnancov otrávených plynom, niekoľkí popálení, jedenásti zomreli. Výbuch a požiar vojakov na cvičisku v Kežmarku, kde boli 18 s rozsiahlymi popáleninami a ťažkým poškodením dýchacích ciest. Ďalej výbuch propán-butánovej plničky v Haniske, keď len vďaka tomu, ktorý tam uzatvoril hlavný prívod plynu (neprežil), nedošlo k rozsiahlym explóziám naplnených zásobníkov s možnosťou ohrozenia celého blízkeho sídliska. Aj to nám dalo podnet, aby sme pracovali a podporili vznik tzv. medicínskych katastrof na Slovensku stali sme sa aj členmi WADEM s cieľom predchádzať takýmto nešťastiam a naučiť sa rýchlo a efektívne pomáhať postihnutým.

Najkritickejším obdobím sú silvestrovské oslavy?
Nemyslím si, že je to až také vážne. Bývajú poranenia, kedy vybuchne delobuch alebo petarda zapadne za golier alebo sú poranené oči, ale to množstvo nie je také veľké. Tých termických úrazov býva viac sezónne, napríklad vypaľovanie trávy na jar, na jeseň zaváranie, keď začne vykurovacie obdobie a nehorí dobre v peci, tak tam niečo prilejú a potom horí celý dom. Toho je stále ešte veľmi veľa.

Ako takéto situácie dokážete zvládať, dá sa od toho vôbec odosobniť?
Máme aj takých, ktorí prestali u nás pracovať, a odišli práve preto, že psychická záťaž bola pre nich neznesiteľná. Od prvopočiatku sme zamestnávali aj psychológa nielen pre pacientov, ale aj pre personál. Väčšina to vydržala a vytvorila kolektív s tímovou spoluprácou celej nemocnice. Možno aj preto, že stále pristupujeme k tomu ako tím, ktorý chce pomôcť a za každú cenu urobiť maximum pre záchranu pacienta.

Máte na svojom konte množstvo úspechov, aké sú vaše ďalšie pracovné výzvy?
Rozsiahle popáleniny predstavujú problém spôsobený nedostatkom kože, preto sme okrem používania xenotransplantátov, darovanej ľudskej koži, ktorú darovali príbuzní, alebo kože z mŕtvol založili tkanivovú banku a začali robiť aj bunkovú terapiu. Teraz pracujeme na vypestovaní buniek kože. Už vieme pestovať fibroblasty a keratinocyty, ktoré sú súčasťou kože a s ich použitím vieme pomôcť hojeniu, ale stále to ešte nie je celá koža. Jej biosyntetické náhrady už existujú, ale sú veľmi drahé a vyžadujú si komplikovaný postup. Ja však verím, že je to len otázkou času a bude dostupná koža na „zips”. Bunková liečba nás priviedla k tomu, že dnes už môžeme pracovať s tzv. kmeňovými bunkami, s ktorými sme začali už v roku 2013 a zachránili viacerým pacientom nohu pred amputáciou, práve vďaka použitým kmeňovým bunkám. Takýchto pacientov, ktorí prišli na amputáciu a chodia, máme už desiatich, keď sa u nich vytvoril nový krvný obeh. Teraz sa zistilo, že nemusí byť kostná dreň, že stačí odobrať tuk a z toho tuku sa dajú vyrobiť kmeňové bunky, ktoré pôsobia rovnako. Túto bunkovú terapiu by sme chceli zaviesť aj do liečby iných diagnóz a pracujeme na vytvorení centra bunkovej terapie. Som presvedčený, že bunková terapia pomôže veľa pacientom, s rozličnými diagnózami. Kmeňové bunky sú považované za svätý grál medicíny.