S mladíkem

Michal Mitro sa nestal profesionálnym hokejistom, ale lekárom

24. 2. 2022

Mladý ortopéd vedel, že ak sa z usa vráti na Slovensko, bude to jedine do Košíc.

Text: Mgr. Daša Kollár Illyová / Foto: archív MUDr. Michal Mitro, archív Nemocnica AGEL Košice-Šaca

V našom mapovaní životov lekárov a zdravotných sestier na začiatku ich profesijnej kariéry sme tentokrát urobili rozhovor s mladým ortopédom MUDr. Michalom Mitrom, ktorý od apríla 2021 pracuje na Klinike muskuloskeletálnej a športovej medicíny v Nemocnici AGEL Košice-Šaca. MUDr. Michal Mitro má len 29 rokov, no počas svojej kariéry stihol toho už naozaj veľa. Úspešne pôsobil v Spojených štátoch amerických, kde získal neoceniteľné množstvo skúseností, pracoval so samými zvučnými menami v oblasti medicíny, pôsobil v prestížnych nemocniciach a súčasne si dopĺňal vzdelanie. Napokon ho však životná cesta zaviedla do Nemocnice AGEL Košice-Šaca, kde pracuje ako ortopéd. Prečo sa zamestnal práve v tomto zdravotníckom zariadení a ako porovnáva situáciu na Slovensku s možnosťami v Amerike?

Prezraďte nám, akú máte prvú skúsenosť so šačianskou nemocnicou?

Moja prvá skúsenosť s Nemocnicou AGEL Košice-Šaca bola ešte v treťom ročníku na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (UPJŠ). Už pri nástupe na medicínu som vedel, že by som chcel robiť nejaký chirurgický odbor, najviac ortopédiu. Mal som šťastie a dostal som sa na Kliniku muskuloskeletálnej a športovej medicíny v Šaci, kde som prvýkrát uvidel na vlastné oči operáciu. Bol som tým úplne fascinovaný a po pár dňoch na klinike som vedel, že určite sa po škole chcem venovať ortopedickej chirurgii. Tento odbor vyžaduje veľa času, obety a človek si musí zvážiť, či chce mať ustálený pracovný čas alebo niečo akčnejšie. Videl som úžasné vzory, od pána primára MUDr. Romana Totkoviča, FEBOT, pána námestníka MUDr. Mgr. Maroša Vargu, MHA a prednostu MUDr. Petra Polana, PhD., MPH., ktorí ma postupne zasväcovali do sveta ortopédie. Popri škole som sa snažil venovať ortopédii, kedykoľvek som mal voľný čas, do Šace som chodieval pravidelne, či už cez týždeň alebo cez víkendy. Mal som možnosť asistovať pri operáciách, pôsobiť aj na oddelení a postupne sa posúvať dopredu.

Ako ste sa dostali do zahraničia a kde všade ste pôsobili?

V piatom ročníku UPJŠ som vycestoval do zahraničia, do Spojených štátov amerických, konkrétne do štátu Georgea, do mesta Atlanta, kde som pôsobil na súkromnej ortopedickej klinike u doktora Scott A. Barboura MD, s ktorým sme si veľmi sadli. Bol milo prekvapený mojimi vedomosťami a skúsenosťami v oblasti ortopédie. Po pár mesiacoch strávených s ním mi povedal, že by chcel, aby som pre neho v budúcnosti pracoval, a tak som začal zvažovať atestáciu v Spojených štátoch. To bol koniec piateho ročníka, vrátil som sa na Slovensko, dorobil som si štátnice v šiestom ročníku a následne som išiel späť do USA. Mal som totižto možnosť stáže v Harvardskej nemocnici Massachusetts General Hospital, ktorá patrí medzi najprestížnejšie nemocnice na svete. Pracoval som tam priamo s lekárom Jesse B. Jupiterom MD, ktorý je jedným z najvýznamnejších ortopedických chirurgov na svete špecializujúcich sa na hornú končatinu. Pán primár MUDr. Roman Totkovič, FEBOT, bol takisto na stáži v tejto nemocnici ešte ako mladý lekár, a preto som sa veľmi tešil, že môžem ísť v jeho šľapajach a podobne nasávať vedomosti a skúsenosti z tejto nemocnice.

Ako vyzerala vaša ďalšia cesta?

Keď som odchádzal, ponúkli mi na Harvarde PhD. štúdium, ktorému som sa v tom čase venovať nechcel, a tak som išiel späť k doktorovi Barbourovi na pár mesiacov. Následne som sa definitívne rozhodol urobiť si tie rozdielové skúšky v Spojených štátoch (USMLE’s - United States Medical Licensing Examinations). Sú to skúšky, ktoré potrebuje absolvovať každý medik v Spojených štátoch, takisto, aj keď prichádza „hotový“ lekár zo zahraničia. Je to ako keby človek musel prejsť medicínu nanovo. Začiatky boli ťažké. V Amerike je skóre z tých testov veľmi dôležité, a tak mi nestačilo len spraviť skúšky, ale zvládnuť ich na vysoké skóre. Chvalabohu, podarilo sa to. Na prvú skúšku som sa učil približne rok, na druhú tri a pol mesiaca, na tretiu tri mesiace, bola to veľmi dobrá skúsenosť. Pomedzi to a potom som chodieval na stáže, pretože keď sa chce človek prihlásiť do atestačného programu, potrebuje veľmi dobré odporúčacie listy, od veľkých mien. Okrem Harvardu som bol na Northwestern University v downtowne Chicaga, tam som bol s tímovým lekárom Chicago Blakchawks Dr. Michaelom A. Terrym a jeho pravou rukou Dr. Vehniah K. Tjong, ktorú by som chcel raz pozvať do našej nemocnice. Veľa som sa od nich naučil ohľadom artroskopie bedrového kĺbu, ktorej sa chcem v budúcnosti venovať, okrem ramien a kolien, a ktorú vykonávame aj v našej nemocnici. Následne som pôsobil na University of Missouri, čo hodnotím tiež veľmi pozitívne. So všetkými týmito odporúčacími listami, skóre a motivačným listom som sa prihlásil do atestačného programu. Je to dlhý proces, trvá to približne trištvrte roka. Ako posledné som išiel do University at Buffalo, kde som bol aj nakoniec prijatý do atestačného programu.

Prečo ste sa napokon vrátili na Slovensko?

Z rôznych dôvodov, najmä rodinných, som sa musel rozhodnúť, či ostávam v Spojených štátoch alebo prichádzam späť na Slovensko. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale vedel som, že ak sa vrátim na Slovensko, tak to bude jedine do Nemocnice AGEL Košice-Šaca, kde som poznal kolektív a vedel som, že by som tu mal mentorov, od ktorých by som sa mohol naďalej učiť a pokračovať v postupe a vzdelávaní v ortopédii. Ďakujem vedeniu nemocnice, že som sa mohol vrátiť späť a pracovať na Klinike muskuloskeletálnej a športovej medicíny. Primárne sa chcem venovať artroskopickým operáciám na kolennom, ramennom a bedrovom kĺbe. Zároveň ma veľmi zaujíma aj traumatológia na pohybovom ústrojenstve. V Spojených štátoch som videl, že je naozaj dôležité sa subšpecializovať v rámci svojho odboru, a tak vie človek poskytnúť pacientovi čo najlepšiu zdravotnú starostlivosť.

Dá sa porovnávať situácia na Slovensku s tou v Amerike?

Záleží na tom, kde na Slovensku. Na Šaci ma lákalo práve to, že sme vo veľa veciach na porovnateľnej úrovni, samozrejme, je veľa vecí, ktoré ako lekári ovplyvniť nevieme. Čo sa ale týka zručností, vedomostí a znalostí v rámci operatívy, si dovolím povedať, že mnoho z našich lekárov v nemocnici je na porovnateľnej úrovni ako v Spojených štátoch.

Čo vám na Slovensku chýba?

Je tu logistický rozdiel. V Amerike neexistuje, že by boli dvaja pacienti na jednej izbe. Potom pooperačný manažment, pacienti v Spojených štátoch išli po väčšine zákrokov domov ešte v daný deň. Také gro je ale naozaj veľmi podobné. To bolo najpodstatnejšie, že idem niekde, kde sa môžem posúvať a nebude to pár krokov späť. Myslím si, že vidieť, že sa na oddelení ortopédie Nemocnice AGEL Košice-Šaca podpísalo, že primár, prednosta aj námestník boli v zahraničí a videli, ako to tam funguje a prispôsobili chod oddelenia zahraničným trendom a svetovej úrovni. A tak sa v tejto relatívne maličkej nemocnici, na východe Slovenska, robí veľká a kvalitná medicína.

V Amerike je dostupné zdravotníctvo pre všetkých?

Základné zdravotníctvo, život ohrozujúce stavy, áno. To sa rieši bez podmienky. Je niekedy mylnou predstavou ľudí, že tam pacienti zomierajú na chodníku, vôbec to tak nie je. Všetci, ktorí potrebujú akútnu starostlivosť, sú ošetrení. Skôr ide o elektívne výkony, toto je už väčší problém pri pacientoch z nižších sociálnych vrstiev. Je to problém, ktorý sa dá obísť, ale nie je to pre pacienta jednoduché. Keď človek nemá poistku, je to drahé. Takisto aj človek, ktorý je poistený, častokrát veľa dopláca za vyšetrenia. Nazýva sa to co-pay, kde, podľa toho, ako to má nastavené, dopláca prvých 1 000, 5 000 alebo 10 000 dolárov. Samozrejme, operácia je už drahšia, toto už prepláca poisťovňa. Elektívne výkony sa môžu vyšplhať aj na vyše 40 000 dolárov – zaplatenie za nemocnicu, pooperačná starostlivosť, rehabilitácie a tak ďalej.

Ako by ste porovnali medziľudské vzťahy, na pracovisku aj v komunikácii pacient – lekár?

Myslím si, že vzťah pacient – lekár je u nás v Šaci na veľmi dobrej úrovni. Samozrejme, nie vždy máme toľko času na pacienta, ako majú lekári v Spojených štátoch, ale, celkovo na Slovensku máme ešte čo robiť, aby sme zlepšili tú komunikáciu. V Spojených štátoch sa pacientovi podriaďuje všetko. Nehovorím, že všetko je správne, ale pacient tam má pocit, že je niekým. Naša mladá generácia by to mala postupne meniť k lepšiemu.

Ako vás prijali v Nemocnici AGEL Košice-Šaca?

Som veľmi vďačný a potešený z kolektívu, aký máme, najmä z rovesníkov, ktorých som ešte nepoznal, keď sem tu chodil ako medik, starších a vedenie som už poznal, takže sme sa tešili na spoluprácu. Mám tu veľmi šikovných kolegov, s ktorými nielen odborne, ale aj ľudsky vychádzame, z čoho mám radosť. Bohu ďakujem za to, že som mohol nastúpiť do takého výborného kolektívu, s ktorým sa každým dňom máme možnosť posúvať dopredu.

Odovzdali ste šačianskym kolegom nejakú skúsenosť získanú v zahraničí?

Veľa vecí, samozrejme, neviem, ale snažím sa veci, ktoré som videl a robili sa inak, vysvetliť, podeliť sa s nimi. Myslím si, že pooperačná analgézia má veľký význam. V Amerike sa na to veľmi dbá, pozerá sa na to, či má pacient nejaké bolesti, ak vôbec. Pacient častokrát hodnotí operáciu podľa toho, koľko má stehov a aké má bolesti. Je to prirodzené, že človek subjektívne hodnotí celú skúsenosť na základe bolesti.  Ak bolo všetko výborne zoperované, ale má bolesti, kvôli ktorým nevie celú noc spať, skúsenosť je negatívnejšia. Aj naši anestéziológovia robia výborné pokroky len za ten čas, čo som tu. Snažia sa pichať rôzne bloky, ak je to možné. Znamená to, že sa pichne lokálne anestetikum do oblasti alebo do blízkosti nervových zväzkov, ktoré zásobujú jednotlivé časti tela, ktoré operujeme. Pacienti majú omnoho lepšie, primeranejšie pooperačné bolesti.

V súčasnosti ste lekárom, ale pôvodne ste chceli byť hokejistom, čo zmenilo vaše rozhodnutie?

Od troch rokov som sa začal venovať hokeju, viedol ma k tomu môj otec a mamina, ktorí boli športovo založení a vďaka nim som mal možnosť posúvať sa v hokeji. Odmalička som mal za cieľ živiť sa hokejom a hrať profesionálne. V 16. rokoch som mal ale zranenie kolena, po tvrdom náraze do mantinelu, následne som absolvoval dve artroskopické operácie, žiaľ, nemohol som pokračovať vo vytúženom hokeji a ten sen sa mi rozplynul pred očami. Musel som zvážiť, čo idem robiť ďalej. Po dlhom hľadaní som pristúpil na to, že vyskúšam medicínu.

Máte v rodine lekára?

Nie, som prvý v rodine, ktorý mal absolvovanú vysokú školu. Musím povedať, že moji rodičia boli veľmi ťažko pracujúci ľudia a išli mne aj súrodencom príkladom, boli nám vzorom v živote. Beriem to tak, že nemusíte mať vysokú školu na to, aby ste boli dobrým človekom, úspešným a „makali“ na sebe. Ja som ale mal to šťastie, že som mohol ísť na vysokú školu. Na strednej škole som sa nestretol hneď s pochopením, keď som zahlásil v treťom ročníku, že rozmýšľam nad medicínou. Skôr som bol braný za športovca a nemal som zrovna čisté jednotky prvé dva ročníky, ako moji spolužiaci, ktorí už v prvom ročníku vedeli, že sa budú hlásiť na medicínu. Nakoniec to vyšlo, začal som sa do toho dostávať a som tu.

Nie je vám ľúto, že nie ste hokejistom?

Prvých pár rokov som nemohol vidieť žiaden hokej, bolo to bolestivé. Postupne som sa ale dostal späť k hokeju. Momentálne chodievam robiť lekára na hokejové zápasy juniorke, dorastu a mládeže HC Košice. Keď mi vyjde cez víkend čas, tak si rád idem zahrať aj ja.

Plánujete ešte pracovne vycestovať do zahraničia?

Áno, najmä na rôzne vzdelávacie kongresy a kadaverózne kurzy, poprípade ešte na nejakú stáž v budúcnosti.