Zdravotník se zajímavým koníčkem

Lekár Mário Drozdík behá polmaratóny

16. 4. 2018

Internista bánovskej nemocnice dostal v mladosti ponuku študovať na viacerých športových gymnáziách, rozhodol sa však pre medicínu.

Text: redakcia / Foto: archív MUDr. Mária Drozdíka

MUDr. Mário Drozdík sa narodil v roku 1971. Po vyštudovaní gymnázia v Trenčíne a Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, začal v roku 1996 pracovať v bánovskej nemocnici. Najprv na doliečovacom oddelení, následne na internom oddelení na pozíciách od sekundárneho lekára až po zástupcu primára. Následne strávil 13 rokov ako primár interného oddelenia v topoľčianskej nemocnici. Začiatkom roka 2017 sa vrátil do Bánoviec, kde pracuje ako internista. Doktor Mário Drozdík je ženatý, má dvoch synov Olivera (14) a Oskara (12).

Prečo ste si vybrali lekárske povolanie?
Môj dedo vždy hovoril, že v dobrej rodine by mali mať farára, právnika a doktora. My sme farára už mali, na mňa vyšla voľba stať sa lekárom. Na právnika zatiaľ čakáme. Keďže mám dvoch synov, nádej na naplnenie dedových slov stále žije.

Pôsobil niekto z Vašich predkov v zdravotníctve?
Nikto. Pochádzam z rodiny remeselníkov a obchodníkov.

Kedy a kde ste začali vykonávať prácu lekára?
Prácu lekára som začal vykonávať tam, kde som sa teraz po 13 rokoch vrátil, čiže v Bánovciach nad Bebravou. Bolo to v roku 1996, mesiac pred mojou promóciou. V tom čase vôbec nebolo jednoduché nájsť zamestnanie. Múdrych „Husákových detí“ bolo veľmi veľa, miest v nemocniciach málo a zahraničie bolo ešte stále príliš vzdialené.

V akých nemocniciach ste pracovali a ako dlho?
Pracovať som začal na doliečovacom oddelení bánovskej nemocnice, následne na internom oddelení na pozíciách od sekundárneho lekára až po zástupcu primára – celkovo osem rokov. Potom som prestúpil do tímu lekárov v topoľčianskej nemocnici, na pozíciu primára interného oddelenia, kde som pôsobil 13 rokov. No a teraz som už viac ako rok členom veľkej rodiny AGEL.

K Vašim koníčkom patrí najmä šport. Aké športy Vás oslovili? Venovali ste sa niečomu na vrcholovej úrovni?
Šport ma sprevádza prakticky od malička. Otec hral aktívne stolný tenis, vždy túžil mať zo mňa vrcholového reprezentanta, tak ako jeho kamaráti. Napriek tomu, že ma častokrát brával do telocvične na tréningy, mi tento šport neučaroval. Chvíľku som ho hral, ale viac z lásky k otcovi ako k stolnému tenisu. Skôr ma zaujala atletika, predovšetkým šprinty a skok do diaľky. Dokonca som dostal ponuku študovať na viacerých športových gymnáziách. Vtedy som sa rozhodol pre medicínu a urobil som dobre.

Vašim hlavným športom je beh. Aké boli Vaše bežecké začiatky? Máte nejaké bežecké gény?
Ako som už spomínal, atletike som sa začal venovať na základnej a potom na strednej škole. Počas štúdia medicíny som presedlal na rekreačný beh. S pribúdajúcimi rokmi a stresom som pridával kilometre až po súčasný polmaratón (21 kilometrov). Považujem ho za spôsob relaxu a oddychu. Beh ma nabíja novou energiou. Behám pre radosť a zdravie, i keď to znie prvoplánovo. Zvyknem povedať, že behám preto, aby som mohol jesť a jem preto, aby som mohol behať. Myšlienku „hýbať sa“ odovzdávam aj mojím pacientom v ambulancii.

Koľko ste doposiaľ absolvovali polmaratónov? Prezradíte nám Váš najlepší čas?
Možno by som mal zdôrazniť, že behám pre radosť a potešenie. Už dávno nie sú mojou prioritou výkony a časy. Ale, čo by som to bol za bežca, keby som sa niekedy nechcel porovnávať s inými. Presnú štatistiku behov si nevediem, ale posledné roky sú to 3 až 4 polmaratóny ročne s najlepším časom okolo 1:50 hod.

Od ktorého roku beháte polmaratóny? Kde všade ste pretekal?
Behám prakticky od gymnaziálnych čias, dlhšie vzdialenosti asi 10 až 15 rokov. Zúčastnil som sa viacerých miestnych behov v okolí Bánoviec ale aj v Prahe a Košiciach. Hlavne polmaratón historickou Prahou bol pre mňa neskutočným zážitkom.

Máte svoj vysnívaný polmaratón?
Mojím snom je zabehnúť si niektorý z veľkých maratónov v Londýne, Bostone alebo New Yorku. Ale už so svojimi synmi. Ak by to náhodou nevyšlo, poteší ma rodinná účasť na maratóne v Košiciach.

Beháte v príprave sám alebo s niekým? V prírode či v meste?
Doteraz som behával sám, ale už sa postupne pridávajú i moji synovia. Športových aktivít majú veľa, či zvíťazí beh, uvidíme. Prednosť dávam behu v prírode, mám rád pohyb v teréne. Nie je nič krajšie, ako bežať lesom a počúvať jeho šum. Občas vidím z blízka jeho obyvateľov, ktorí ma niekedy donútia aj prudko zrýchliť (smiech).

Koľko kilometrov nabeháte v príprave?
Možno som zvláštny bežec, ale svoju prípravu nemeriam kilometrami, skôr časom stráveným behom. Mesačne je to minimálne 24 hodín. Pre niekoho málo, pre iného čudné, ale pre mňa je to úžasné. Jeden celý deň, dvadsaťštyri hodín, venovať zdraviu.

Máte osobitný stravovací a pitný režim pred a po behu?
Nemám špeciálny stravovací režim, jem všetko s rozumom a striedmo. Čomu však neviem nikdy odolať je Nutella.

Viete povedať, ktorý polmaratón bol pre Vás ten „najkrajší“?
Najkrajší je vždy ten, ktorý dokončím v zdraví a v cieli ma čaká moja rodina – manželka a synovia.

Maratónske preteky sú tradične sprevádzané vynikajúcou atmosférou. Závody sleduje obrovské množstvo ľudí. Prečo je beh tak obľúbený?
V dnešnej uponáhľanej dobe, je to podľa mňa najrýchlejší a najdostupnejší spôsob športovania. Nie je k nemu potrebná veľká výbava, dá sa realizovať prakticky všade. Okrem toho pomáha „čistiť hlavu“. Počas behu máte neskutočne veľa času na rozhovor sám so sebou a na očistu svojej duše. Ak sa k tomu navyše pridá možnosť cestovania, spoznávania nových krajín a kultúr, niet čo riešiť.

Odporúčate beh i svojím pacientom? Mali by ľudia viac športovať?
Beh je jednou z možností zlepšovania zdravotného stavu. Posilňuje sa ním imunitný systém, zlepšuje spánok. Beh zlepšuje činnosť srdca, prúdenie krvi v tele, znižuje krvný tlak, hladinu cholesterolu v krvi a tým znižuje riziko kardiovaskulárnych ochorení. Okrem toho fyzická aktivita spomaľuje proces starnutia. Behom sa spaľuje veľké množstvo energie, preto je jedným zo spôsobov zhodenia prebytočných kilogramov. A nakoniec je takmer zadarmo. Všetko však treba robiť s mierou, s prihliadnutím na svoje možnosti a schopnosti. Takto sa to snažím interpretovať a odporúčať i svojím pacientom. Tí, ktorí nie sú úplne presvedčení to ocenia aspoň pred plesovou sezónou a letnou dovolenkou. Práve vtedy im príde vhod schudnúť pár kilogramov.

Stretol ste niekedy na pretekoch svojich pacientov?
Počas závodu som svojho pacienta nestretol, ale počas tréningu ich stretávam veľa. Dominujú viac ženy, robia hlavne nordic walking. Rýchla chôdza mnohým učarila. Dámy v rokoch sa ma častokrát pýtajú, či nie sú smiešne, ja hovorím nie. Smiešny je ten, kto si myslí, že dobrý zdravotný stav a psychická pohoda mu padnú z neba a najlepšie bez akejkoľvek práce. Ale tak to v živote nie je.

Prezraďte, ako je možné náročný tréning skĺbiť s prácou lekára?
Niekedy ťažko. Nikdy to však nesmie byť na úkor pacienta! Moja záľuba si vyžaduje i veľa tolerancie zo strany rodiny. A niekedy vidím, že sa mi to dokonca prelína. Viac krát sa mi už stalo, že počas polmaratónu som zrazu prestal byť bežcom a stal som sa na plný úväzok lekárom, ktorý pomáha na trati tým, ktorí sú práve v ohrození života.

Cestuje s Vami na preteky aj rodina?
Všetky závody prežívame spoločne. Rodina je mojou veľkou oporou. Synovia už zvládnu minimaratón 4,2 kilometrov. Pevne verím, že postupne budeme behávať všetci spoločne. Náš sen je zabehnúť si štafetu na maratónskej trati.

Máte aj iné záľuby?
Voľný čas trávim hlavne so svojou rodinou. Podnikáme rôzne výlety, snažíme sa spoznávať nové kraje a pamiatky. Častokrát nám veľa pekných vecí stojí priamo pred nosom a my ich nevidíme. Okrem toho rád varím a pečiem, cudzia mi nie je ani práca v záhradke.