Zdravotník se zajímavým koníčkem

Primár Jozef Hanzel je vášnivý poľovník

14. 2. 2018

Primára chirurgického oddelenia Nemocnice Zlaté Moravce k poľovníctvu priviedol ujo a svokor, s ktorým chodieval v zime do revíru.

Text: Andrea Homolová (otázky pripravil Ing. Tomáš Želazko) / Foto: archív MUDr. Jozefa Hanzela

Primár chirurgického oddelenia MUDr. Jozef Hanzel v roku 1983 ukončil Univerzitu Komenského v Bratislave Lekársku fakultu v Martine. Absolvoval 1. a 2. stupeň špecializačného štúdia v odbore chirurgia. Absolvoval viacero iných odborných vzdelávaní, vlastní Certifikát z miniinvazívnej chirurgie, Certifikát z pokročilej laparoskopie, Certifikát diagnostiky a terapie Ca žalúdka. Je dlhoročným členom odborných spoločností – napríklad člen Kontrolnej komisie pri RLK Nitra Slovenskej lekárskej komory, člen Slovenskej lekárskej spoločnosti, Slovenskej chirurgickej spoločnosti ako aj člen Slovenskej traumatologickej spoločnosti. Ako člen Slovenskej plastickej chirurgie a Spoločnosti ponitrianskych lekárov vykonáva rôzne verejnoprospešné aktivity. Do Zlatomoraveckej nemocnice nastúpil po absolvovaní Vysoké školy v roku 1983. Pozíciu primára chirurgického oddelenia vykonáva nepretržite od roku 2000. Je autorom rôznych článkov v slovenských aj v zahraničných odborných časopisov. Je ženatý, má dve dospelé dcéry.

Pán doktor, najskôr k Vašej práci. Prečo ste sa rozhodli stať lekárom a prečo práve chirurgom?
Vždy so sa zaujímal viac o humanitné vedy, matematika nebol môj koníček, a vyhrala medicína. Prečo? Veď medicína je krásna, a je to naozaj poslanie, aj keď v súčasnosti je zaznávaná a mnoho absolventov odchádza za lepšími pracovnými a sociálnymi podmienkami, keďže štát sa stavia k problémom zdravotníctva ľahostajne.

Čím sa môže pochváliť vaše oddelenie?
Máme dobrý kolektív, vieme si pomôcť, rozvinuli sme laparoskopiu v diagnostike i terapii na slušnú úroveň a v traumatológii prakticky okrem chrbtice operujú naši traumatológovia celé spektrum operácií, s výbornými výsledkami. Za dosiahnuté výsledky sme dosiahli uznanie i v rámci Nitrianskeho kraja.

Teraz k Vášmu koníčku. Kto vás k poľovníctvu priviedol a čo sa vám na tomto koníčku páči?
Poľovníctvo je vášeň, byť v prírode na čerstvom vzduchu, sledovať zvieratá, nemusí sa vždy len strieľať. Sledovať jeleniu ruju je niečo úžasné. K poľovníctvu ma priviedol môj ujo a svokor, s ktorým som chodieval v zime do revíru.

Poľovníctvo to nie je len lov. Čo všetko musíte robiť?
Máte pravdu, je to hlavne kŕmenie zveri, sledovanie zdravotného stavu, čistenie kŕmnych liniek, opravy posedov.

Čo sa stalo s Vaším prvým úlovkom?
Práve na prvej poľovke som strelil srnu, pravdepodobne ju hospodár rozdelil. To ale nebolo podstatné, bol to prvý úlovok, ale odvtedy už nestrieľam srny. Bolo mi jej ľúto.

Kde lovíte a je v tomto regióne dosť zveri?
Som členom poľovného združenia Žirany-Jelenec, a myslím, že je dostatok zveri či poľnej alebo lesnej.

Aký máte svoj top úlovok?
Nie som mamonár a nenaháňam sa za trofejou, ja som rád, že môžem byť vonku na čerstvom vzduchu, skôr riešim „sanitárny odstrel“, ale mám aj ja pekné trofeje jeleňa, diviaka, muflóna i srnca.

Kde máte vystavené svoje trofeje?
Trofeje mám vystavené na chate, ale už tam nebude miesta pre veľké trofeje, iba srnčie a diviaky.

Musí mať poľovník na love šťastie? Aké faktory ovplyvňujú úspech?
Šťastie určite – tak ako aj v živote. Mnoho faktorov ovplyvňuje úspešný lov ako vietor, slnko, pach človeka, poľovnícke vybavenie. Musíte byť v tom čase obozretnejší ako zver, musíte ju prekabátiť, zatajiť sa, iba tak môžete byť úspešný v love.

Čo nasleduje po úspešnom zastrelení trofeje?
Treba vzdať poctu ulovenej zveri, posledný zhryz, zálomok strelcovi, zastrelená zver sa nikdy neprekračuje.

V čom vidíte najväčší problém v súčasnom poľovníctve?
V súčasnosti je poľovníctvo skôr o komercii, lobizme, vzťahoch. Súkromné spoločnosti odkupujú od cirkvi veľké pozemky, na ktorých sa výdatne kŕmi a loví niekedy hlava-nehlava. Česť výnimkám.

Trápia poľovníkov pytliaci?
Určite, ak sa nemôžu dostať do združenia, snažia sa zneužívať možnosti, ktoré sa im ponúkajú napríklad možnosti vlastniť zbrane, alebo sú v blízkosti revíru. Ale aj mnohí poľovníci sú pytliakmi.

Poľovníkov aj poľnohospodárov stále trápi premnoženie diviakov, medveďov. Čím je to, že ich je toľko?
Všeobecne je v dobrých revíroch premnožená zver, a v podstate každý užívateľ revíru sa snaží, aby bol jeho revír dobrý, zakrmuje sa, vytvárajú sa dobré podmienky, ktoré im umožňujú množenie. Veď len podľa štatisti-ky za rok 2016 bolo ulovených spolu 38 tisíc kusov vysokej zveri a 50 tisíc kusov diviačej zveri, čo sú veľmi vysoké čísla.

Ako sa má chovať človek, ktorý v lese narazí napríklad na jeleňa, diviaka alebo medveďa?
Zvieratá sú od prírody plaché, takže skôr ujdú, ako by išli do stretu, ale v každom prípade treba zachovať kľud a rozvahu, dávať pozor, aby sme sa nedostali medzi matku a mláďatá.

Stalo sa vám, že ste takto zblízka stretli diviaka, medveďa alebo jeleňa?
Mne osobne nie, ale poznám kolegu– poľovníka, ktorého presotil diviak, alebo roztrhol stehno klom, potom sme mali robotu na ambulancii.

Poľovníctvo je krásny, ale náročný koníček. Na koľko Vás vychádza obstaranie základnej výstroje vrátane pušky?
Je to finančne náročné a stále drahšie, lebo pribúdajú nové zbrane, puškohľady, nočné videnie, termovízie. Naraz sa to všetko nedá kúpiť. To sú tisíce až desať tisíce eur. Ale je to o tom, koľko poľujete, načo Vám to bude, a či to využijete. Inak sú to vyhodené peniaze.

Čo na to rodina, máte v nej ďalších poľovníkov?
No, iste že mi tolerujú moje vychádzky, aj keď niekedy sú k tomu pripomienky, najmä po dlhom víkende alebo nočnej službe v nemocnici. Ale všetko sa dá zariadiť a zosúladiť. Tam si človek psychicky oddýchne. Mám dve dcéry, už majú svoje zamestnania, ani jedna nie je poľovníčka, ale ako deti chodili so mnou na posedy, vtedy sa nesmelo strieľať, iba pozorovať zvieratká.

Podriaďujete svojmu koníčku všetok voľný čas, alebo máte ešte nejaké iné koníčky?
Určite nie, radi chodíme na túry do Tatier, v zime lyžujem, trochu športujeme na Sparťanovi. Mám svoju viničku s chatou a rodinný dom, kde sa starám o okolie, trávnik a kríky. Ale hlavne som vonku na vzduchu, v lete v altánku pri krbe až do neskorej noci.