Zdravotník se zajímavým koníčkem

Lekár Marián Hojstrič vystavoval svoje fotografie už na troch výstavách

12. 10. 2015

MUDr. Marián Hojstrič: Fotenie mi pri mojej práci pomáha zrelaxovať myseľ, telo i dušu“.

Text: Redakcia / Foto: archív MUDr. Mariána Hojstriča

Lekár-chirurg Marián Hojstrič sa narodil v roku 1972 v Gelnici. Po absolvovaní Gymnázia v Krompachoch nastúpil na Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, odbor všeobecné lekárstvo. V roku 1996 začal pracovať v nemocnici v Krompachoch. Teraz je v Nemocnici Krompachy tiež členom dozornej rady. S manželkou Marcelou má dve deti, 14-ročná dcéru Viktóriu a 5-ročného syna Tomáša.

Pán doktor, ako ste sa dostali k zdravotníctvu?
Počas strednej školy sa mladý človek veľmi ťažko rozhoduje. Viac ma lákalo štúdium ekonómie, ale nakoniec zvíťazila medicína. Taktiež som mal suseda primára chirurgie.

Pracoval niekto z Vašej rodiny v zdravotníctve?
Áno, mám krstného otca lekára – chirurga. Ešte počas štúdia som ho viackrát oslovil, aby mi vysvetlil niektoré tzv. chirurgické taje a otázky, prečo a akým spôsobom je čo najlepšie vykonať operáciu.

Môžete nám povedať, čím sa vaše oddelenie môže pochváliť?
Myslím si, že historicky, niekoľko desaťročí malo oddelenie našej nemocnice dobré meno aj v širokom okolí, ktoré sa snaží napredovať aj v dnešnej dobe.

Teraz sa dostaneme k Vášmu koníčku. Aká je vaša prvá spomienka na fotenie? Čo ste vôbec po prvýkrát vyfotili?
Presne si nepamätám, ale mal som okolo 10 rokov. Začal som fotením rodinných osláv, neskôr pribudli portréty a krajinky, športové a kultúrne podujatia.Ako 13- ročný som fotil prvú svadbu. Vždy ma tešilo, keď som mohol obdarovať ľudí peknými zábermi.

Aký fotoaparát ste používal a čím fotíte dnes?
Medzi prvé fotoaparáty patrili Yashica, Practica, Minolta, drevený statív. Pomerne dlho až do roku 2010 som odolával pokroku t.j. digitálnemu prístroju, fotil som do vtedy na klasický film. Dnes mám Canon phull frame.

Aké témy patria medzi Vaše obľúbené?
Je to taká klasická otázka pre fotografov. Mám rád portrét, krajinku, no najradšej mám snímky, ktoré majú v sebe určitú myšlienku. Každý dobrý záber musí mať svoju vypovedacie hodnotu. Veľmi dobrý záber by mal mať určité fluidum, je vzrušujúce, ak v divákovi vyvolá nezodpovedanú otázku a donúti ho zamyslieť sa, nielen sucho konštatovať aký pekný záber.

Mal ste nejaký fotografický vzor?
Moje prvé kroky boli formované strýkom, ktorý študoval v Prahe. Jeho veľké čiernobiele snímky stovežatej Prahy boli nádherné. Potom moje ďalšie kroky viedli spolu s ním do ateliéru a fotokomory, kde sme trávili celé víkendy vyvolávaním filmov a kompletnou výrobou fotografií.

Vyštudovali ste nejakú školu výtvarnej fotografie?
Nie, ale veľa času som strávil v prítomnosti profesionálnych fotografov v Bratislave a Košiciach, kde som len nemo počúval a dúfal, že aj raz budem veľký fotograf s veľkým aparátom...

Koľko ste absolvoval výstav?
Asi 3 v Bratislave, naposledy v roku 2014 Camera Slovakia. Mojou túžbou je zorganizovať cestovateľské fórum. Nebude to len výstava profesionálnych fotografií, ale hlavnou myšlienkou bude pomoc obyvateľom tretieho sveta. Túto pomoc zabezpečia moji priatelia, ľudia s veľkým srdcom i schopnosťami v oblasti medicíny, ale aj priatelia, ktorí už roky pracujú na charitatívnych projektoch.

Ako často fotíte?
Snažím sa často, aj keď je to relatívny pojem. Snažím sa mať fotoaparát stále so sebou. Keď ideme s rodinou na výlet, tak neodmysliteľnou súčasťou je moja výbava, pričom veľmi rád fotím rodinu a taktiež prírodu.

Sú Vaše fotografie tiež súčasťou kalendárov?
Mal som pár záberov v katalógu poznávacích cestovných kancelárií. Jeden záber využila farmaceutická firma na propagačný materiál na antimalarikum. Kalendáre si robím sám pre známych.

Máte nejaký fotografický sen? Fotografi tvrdia, že vrcholom je fotiť pápeža alebo nejaké slávne osobnosti. 
Páči sa mi cestovateľ a fotograf Filip Kulisev a jeho moderné videnie sveta. V roku 2012 sa stal európskym fotografom v kategórii príroda. Medzinárodné uznanie si získal schopnosťou zachytiť veľkolepé prírodné scenérie všetkých kontinentov. Monacké knieža Albert II. mu venoval tieto slová: „Filip Kulisev dodáva krásou a čistotou obrazu dodáva váhu bohatstvu, ktoré mi všetci až pričasto ignorujeme, a ktoré tu už zajtra nemusia byť, lebo včera sme boli priam trestuhodne nečinný.“ Som si istý, že jeho publikácie významným spôsobom prispejú k prebudeniu ľudí dobrej vôle a upozorní ich na stav našej planéty. Bohužiaľ, z posledných desaťročí a začiatku 21. storočia mám zmiešané ak nie až smutné predstavy o budúcnosti našej planéty. Globálne otepľovanie, nezmyselné zabíjanie slonov a iných zvierat pytliakmi, devastácia starých historických pamiatok islamistami. Trh, ktorý volá po slonovine na šperky, postavil tohto najväčšieho suchozemského cicavca na okraj priepasti. V roku 2013 zabili kvôli retiazkam, prsteňom, gombíkom a iným luxusným darčekovým predmetom viac než 35 000 slonov! Znie to naozaj mrazivo, ale to číslo je pravdivé. Krutá vražda každých 15 minút. Barbarské ničenie množstva pamiatok radikálmi z Islamského štátu, aj keď ich činy UNESCO označuje termínom vojnový zločin, z odhalenia si nerobia ťažkú hlavu. Vyčíňanie radikálov v Iraku a v Sýrii nemá obdobu. To, čo sa tam deje, sa mi vidí desivé. Palmýru označovanú ako Nevestu alebo Perlu púšte /„Oáza v sýrskej púšti“ a v antike jedno z najvýznamnejších miest Sýrie/ turisti vyhľadávali pre architektonické skvosty – tunajšia architektúra ovplyvnená gréckou a rímskou patrila vo svojom období medzi najpokročilejšie, Aleppo – jednu z najstarších a najväčších mešít na svete, ktorá bola vybudovaná v roku 715 a údajne sú v nej uložené ostatky svätého Zachariáša, otca Jána Krstiteľa, som v Sýrii navštívil v roku 1997. Ešte dnes mám na ne krásne spomienky a mrazí ma, keď denne počúvam o ich ničení a rabovaní.

Nenapadlo Vás niekedy živiť sa fotením?
Áno, ale bohužiaľ alebo bohu vďaka som sa rozhodol pre prácu lekára chirurga, taktiež som od roku 1996 lekárom rýchlej zdravotnej pomoci (RLP). Fotenie mi pri mojej práci pomáha zrelaxovať myseľ, telo i dušu. Ako koníček je to ideálne, odporúčam všetkým s náročným povolaním.

Priviedli ste k fotografovaniu niekoho z rodiny?
Dcéra Viktória má už prvé pekné zábery za sebou. V roku 2014 vydala detský cestovateľský bedeker o Keni. Som na ňu nesmierne hrdý a teší ma, keď jej môžem odpovedať na jej tisíce otázok a pozerať na jej výraz tváre. Je veľmi šikovná, to bude genetika…

Využívate Vaše fotografie i nejako inak?
Snažím sa dokumentovať prácu nášho oddelenia a nemocnice pre potreby publikácie, kazuistík. Taktiež na slávnostných otvoreniach nemocnice rád robím zábery, ktoré následne využívame za nemocnicu aj v časopise NAS AGEL.

Okrem fotografovania aké máte ďalšie koníčky?
Najväčším mojim koníčkom, teda okrem práce, je pre mňa cestovanie spojené s fotografovaním. Tiež si občas nájdem čas na stolný tenis, tenis, ktorý si zahrám s rodinou, kamarátmi. Snažím si udržiavať v kondičke nielen myseľ ale aj telo.