Zdravotník se zajímavým koníčkem

Lekár Zoltán Benyó ostal v srdci chlapcom

25. 11. 2013

Gastroenterológ Všeobecnej nemocnice Komárno Zoltán Benyó sa od detstva venuje leteckému modelárstvu.

Text: Ing. Tomáš Želazko, Mgr. Marta Csergeová / Foto: archív MUDr. Zoltána Benya a archív nemocnice

Vedúci lekár Gastroenterologického centra centra Všeobecnej nemocnice Komárno MUDr. Zoltán Benyó sa narodil v roku 1953. Po absolvovaní Lekárskej fakulty Univerzity Semmelweisa v Budapešti nastúpil na interné oddelenie nemocnice v Komárne. Následne po získaní atestácie I. a II. stupňa z vnútorného lekárstva pracoval ako lekár na internej ambulancii. Od roku 1990 do 1993 bol riaditeľom nemocnice, v období od 1993 do 1996 pôsobil ako praktický lekár v Maďarskej republike. V roku 1996 sa napokon ako internista vrátil do komárňanskej nemocnice a po získaní atestácie v roku 2005 v nej pôsobí ako gastroenterológ. Má štyri deti, z ktorých tri už svoje vysokoškolské štúdium ukončili a jedno je ešte študentom. Ani jedno však medicínu neštudovalo a neláka ich ani modelárstvo. MUDr. Benyó okrem modelárstva rád športuje a zaujíma sa o verejný život, toho času je totiž poslancom mestského zastupiteľstva v Komárne.

Pán doktor, ako ste sa stali lekárom a zároveň modelárom?
Vyrástol som na dedine v rodine učiteľa. Nikto z rodiny však lekárom nebol a ani nepracoval v zdravotníctve. Na základnej a strednej škole ma zaujímal šport a technické predmety a nakoľko ma od detstva fascinovalo lietanie, chcel som byť pilotom. V tom čase by to znamenalo štúdium na vojenskej vysokej škole. Pri lekárskej prehliadke spôsobilosti mi však zistili nezávažnú srdcovú arytmiu a môj sen sa v tej chvíli rozplynul. Súčasne sa však objavil úplne nový záujem. Videl som aká je medicína dôležitá, ako môže ovplyvňovať osudy ľudí, a tak som si podal prihlášku na medicínu. Možno z hľadiska vášne voči lietaniu to bol aj šťastný zvrat, takto totiž lietanie ostalo vždy iba ako radosť a oddych, teda iba pozitívne stránky a nie povinnosti, či riziko a práca. Ponaučenie pre seba, a možno aj pre iných, že nie je tragédiou, keď sa nedarí realizovať sny hneď a úplne. Treba využiť ponuku osudu, pracovať, tvoriť niečo užitočné a pritom v nejakej podobe sa vrátiť k pôvodným túžbam.

Prečo ste si zvolili práve gastroenterológiu?
V rámci medicíny ma najviac zaujala komplexnosť vnútorného lekárstva, pátranie po diagnóze, komunikácia s pacientom, čiže hlavne teoretická práca. Nakoľko práve vďaka modelárstvu som mal aj skúsenosti s technikou, elektronikou a získal som aj základnú zručnosť, objavil sa u mňa záujem robiť endoskopické vyšetrenia. Najprv som ich chcel robiť v rámci práce na internom oddelení, neskôr mi však vedenie nemocnice ponúklo, aby som si urobil atestáciu z gastroenterológie.

Čo a v koľkých rokoch Vás priviedlo k leteckému modelárstvu?
Asi ako 8-ročný som na Vianoce dostal jednoduchú stavebnicu modelu lietadielka ERO 2, vtedy stálo 10 korún, čiže asi 30 centov. Odvtedy až dodnes, samozrejme s niekoľkoročnými prestávkami počas univerzity a neskôr, keď sa narodili deti, sa vo voľnom čase venujem stavbe modelov a navštevujem súťaže. Nie je to lacné hobby, ale možno nestojí viac ako výdavky fajčiara.

Kde ste zbierali skúsenosti?
Využil som všetky možnosti. Počas školy som chodil do modelárskeho krúžku, raz počas prázdnin som bol týždeň na školení v okresnom dome mládeže – vtedy pionierov. Ale predovšetkým som ako samouk študoval knihy a časopisy s modelárskou tematikou, nevynechal som ani jedno číslo MODELÁŘe, v ktorom som si prečítal všetko do posledného písmena. Keď sa na to pozerám očami doktora, od prvej chvíle sa jednalo o závislosť.

Letecké modelárstvo je o precíznosti a trpezlivosti tak, ako práca gastroenterológa. Ako dlho trvá než vyrobíte nový model?
Je to veľmi rozdielne, závisí to od typu, účelu a od stupňa predpracovanosti modelu. Keď som začal, všetko sme robili zo základných materiálov ako je preglejka, bambus, balza, smrekové lišty, papier, lepidlo atď. Vtedy aj jednoduché modely potrebovali stovky pracovných hodín. Dnes už aj veľmi výkonné súťažné modely skladáme z polotovarov, hlavne laminátových, ktoré sú vyhotovené v precíznych negatívnych formách. Tieto kupujeme od modelárskych malovýrobcov, z ktorých práve tí slovenskí a českí sú medzi modelármi známi na celom svete – najmä vďaka špičkovej kvalite. Samozrejme, skladanie, osadenie, oživenie, zalietanie aj v prípade kúpy týchto hotových dielov si vyžaduje desiatky až stovky hodín.

Svoje modely staviate len podľa svojej fantázie alebo si pomáhate nejakými návrhmi?
Aj pri stavaní modelov platí, že treba prevziať dobre vymyslené a osvedčené metódy a riešenia, vďaka ktorým si môže človek minimalizovať neúspech, sklamanie a finančné straty. Pritom však existuje priestor aj na experimentovanie, a keď sa niečo nepodarí, maximálne sa model opraví, ale nikomu sa nič nestane.

Aké veľké a ťažké sú Vaše modely?
Závisí to od súťažnej kategórie. Ja lietam rádiom ovládanými vetroňmi, ktoré majú rozpätie krídiel okolo 3,5 metra a letovú váhu pod 2 kilogramy, vrátane elektronického vybavenia.

Koľko modelov ste už postavili? Je nejaké lietadlo, z ktorého máte väčšiu radosť ako z ostatných?
Určite sa ten počet blíži k stovke, nakoľko sa však jedná o „spotrebný materiál“, postupne skončili v koši alebo ich dostali mladí, začínajúci modelári. Najväčšiu radosť mám vždy z toho, ktoré ovládam a pomocou ktorého spolupracujem „s neviditeľnými silami prírody“, ktoré využívam na to, aby sa lietadlo vznášalo aj bez motora. Prežívam pri tom pocit slobody, aj keď stojím v bezpečí na zemi. Je to zdravé a veľmi to upokojuje. Pri riadení modelu je totiž potrebná maximálna sústredenosť, tým pádom všetky starosti, problémy sú aspoň na krátky čas zabudnuté.

Ste členom nejakého klubu?
Áno, modelárskeho klubu v Komárne.

Ako vyzerajú a v čom súťažia leteckí modelári? Ako sa Vám na súťažiach darí?
Ako každá súťaž, aj táto má svoje pravidlá. Podstatou kategórie, v ktorej lietam ja, je nalietať presne 10 minút z čo najnižšej štartovacej výšky a pristať na presne určený bod. Dosiahnuté parametre sú porovnávané s ostatnými asi 10 modelármi, ktorí lietajú súčasne v skupine. Najlepší dostane maximálny počet bodov – 1000. Ostatní, samozrejme, podľa dosiahnutého výsledku úmerne menej. Na jednej súťaži, väčšinou 2-dňovej, je 6 kvalifikačných kôl, pričom výsledky jednotlivých kôl sú sčítané a najlepších 8 až 10 pretekárov ešte lieta finále – znovu 2-3 kolá, v ktorom sa rozhodne o víťazovi. Na súťažiach vyhrávajú najmä tí, ktorí trénujú pravidelne, predovšetkým mladí. Sem-tam sa mi podarí vyhrať skupinu v rámci kvalifikácie, a vtedy je to príjemný pocit, ale celkovo som spokojný, keď dosiahnem priemer. Dôležití sú priatelia, pobyt a pohyb v prírode, zábava a dokonalý relax.

Aké krajiny ste vďaka Vášmu koníčku navštívili a kde sa Vám páčilo najviac?
Súťaže sa konajú cez víkendy, ktoré pre zdravotníkov neznamenajú iba dni pracovného voľna, v mojom prípade aj ústavne pohotovostné služby na internom oddelení alebo endoskopickú pohotovosť mimo pracoviska. Takto je asi polovica víkendov obsadená a, samozrejme, okrem práce a modelárstva sú aj iné povinnosti. Čiže sa dostanem iba na niektoré dvojdňové zahraničné súťaže, podľa možnosti čo najbližšie k bydlisku. Znamená to Maďarsko, Českú republiku (hlavne Moravu), Rakúsko, maximálne Chorvátsko, Rumunsko. V podstate celý deň strávime na letiskách, iba v sobotu večer máme prechádzky v danom meste. Všade sa mi páči príroda a všade sa nájdu aj priateľskí hostitelia, na jednotlivé dejiská mám rovnako príjemné spomienky.

Máte okrem modelárstva aj iné koníčky? Ako rád oddychujete?
Rád športujem, hlavne športy, ktoré mi moje starnúce kolená dovolia, v poslednom čase sa mi páčia kolieskové korčule. V porovnaní s behom menej zaťažujúbedrový a kolenný kĺb, pohyb je harmonický a pomerne rýchly, práve preto sa treba vyhýbať pádom. Bezpodmienečne treba nosiť ochranné pomôcky (prilbu, chrániče na zápästie, lakte a kolená), ktoré sú hlavne cez leto trochu nepohodlné, ale určite menej ako sadra a barle. Ako lekár musím byť v nosení týchto pomôcok, samozrejme, aj príkladom, ale je to predovšetkým môj záujem, zdravie je to najdôležitejšie. Nedávno otvorili cyklotrasu na brehu Váhu a Dunaja, je to blízko k môjmu bydlisku, čiže keď sa nájde po práci hodinka, niekoľko kilometrov na korčuliach v krásnom a tichom prostredí zabezpečí dokonalý a aktívny odpočinok. Ešte počas štúdia na univerzite som sa zaoberal pomerne intenzívne fotografovaním (vtedy som mal nútenú modelársku prestávku), osvojil som si základy „chemického fotografovania“, hlavne sa mi páčila technika farebných diapozitívov. Súčasná digitálna technika so svojimi vymoženosťami ma, samozrejme, tiež vábi, a keď sa dá dokopy modelár a fotograf amatér, tak sa kamery namontujú na modely lietadla alebo na iné, vo vzduchu veľmi stabilne sa pohybujúce modelárske konštrukcie. Takto sa dajú získať zaujímavé a ostré zábery alebo videonahrávky z vtáčej perspektívy, napríklad o sútoku Váhu a Dunaja, ktorý je prírodnou ozdobou nášho mesta.