S pamětníkem

Mária Danielčáková pracuje v kežmarskej nemocnici viac ako 45 rokov

7. 7. 2020

Sociálna sestra Nemocnice Dr. Vojtecha Alexandra v Kežmarku bola na Medzinárodnom dni sestier ocenená ako najlepšia sestra oddelenia dlhodobo chorých za rok 2018 za Nemocnicu Kežmarok.

Text: Mgr. Martina Pavliková / Foto: Bc. Simona Pavlíková a archív Márie Danielčákovej

Mária Danielčáková se narodila v Zamagurí v obci Reľov. Po základnej škole v Spišských Hanušovciach vyštudovala strednú zdravotnícku školu v Poprade, odbor detská sestra. V roku 1973 začala pracovať ako sestra na detskom oddelení v Kežmarku. V roku 1987 nastúpila na detskú obvodnú ambulanciu. Od roku 1993 pracuje v kežmarskej nemocnici ako sociálna sestra a v roku 1999 absolvovala špecializačné štúdium v Bratislave v odbore sociálna služba. V rokoch 2004 až 2006 pracovala na pozícií vedúcej sestry na Oddelení dlhodobo chorých (ODCH) i ako sociálna sestra. V súčasnosti, aj napriek tomu, že už je na dôchodku, stále pracuje ako sociálna sestra a v prípade potreby vypomáha na ODCH. Sestra Mária Danielčáková je vydatá. Má troch synov a jednu dcéru a štyri vnúčatá.

Kto alebo čo vás viedlo k povolaniu sestry?
Priznám sa, že ma ako mladú žiačku fascinovala modro-biela uniforma a čepiec, ktoré mali v tej dobe svoje čaro. Vedela som už vtedy, že chcem pomáhať ľuďom, a to akoukoľvek formou pomoci.

Vždy ste chceli byť zdravotnou sestrou?
Uvažovala som aj nad štúdiom na Strednej odbornej škole spoločného stravovania v Kežmarku, ale prevážila tá túžba pomáhať chorým.

Aká bola vaše prvá služba?
Bolo to 2. júla 1973, kedy som s dvomi spolužiačkami nastúpila na detské oddelenie v kežmarskej nemocnici. Vrchná sestra ma pridelila k služobne staršej a skúsenejšej sestre, ktorá hneď v prvý deň začala testovať moje teoretické vedomosti. Obstála som podľa nej výborne a kolegyňa to zreferovala pánovi primárovi. V deň nástupu som bola nesmierne šťastná, veď ma pochválil sám pán primár. V tej dobe a pri tom primárovi to niečo znamenalo.

Keď porovnáte starostlivosť o pacienta spred 40 rokov a teraz, v čom je najväčší rozdiel?
Najväčší rozdiel vidím v rovine medziľudských vzťahov, ktoré v mojich začiatkoch boli oveľa lepšie. Bolo tiež menej administratívnych prác a viac času na pacienta, morálka a etika bola na prvom mieste. Teraz máme rôzne moderné vymoženosti, počítačovú a prístrojovú techniku, lepšiu možnosť ďalšieho vzdelávania, ale menej času na pacienta. Súvisí to hlavne s nedostatkom zdravotníckych pracovníkov. Pacienti sú náročnejší, orientujú sa v zdravotníckej legislatíve a od zdravotníckych pracovníkov vyžadujú viac pozornosti, častokrát aj nad rámec našich možností.

Ktorý príbeh alebo pacient vám za tie roky najviac utkvel v pamäti?
Najviac si pamätám na situáciu, kedy na základe rozhodnutia okresného súdu bolo potrebné umiestniť maloleté dieťa do ústavnej starostlivosti detského domova v Prešove. Išlo o 3-ročné rómske dievčatko, ktoré som sprevádzala v sanitke. Počas cesty opakovalo riekanky a krátke básničky, ktoré ho naučili sestričky počas hospitalizácie na detskom oddelení. Pri vstupe do budovy detského domova bolo zrazu bojazlivé a začalo plakať. Pri preberaní sestričkou zo sociálneho zariadenia začalo za mnou volať „teta, teta, chcem ísť s tebou“ a vystierať ku mne rúčky. Plač a slovo „teta“ bolo počuť až vonku k sanitke. Tá veta mi znela ešte dlhú dobu, a nielen v ušiach.

K práci zdravotníka patrí aj pocit šťastia, ale aj pocit smútku. Ako ste sa naučili s tými smutnými osudmi vyrovnávať?
K pocitu šťastia patrí hlavne to, keď vám pacient alebo jeho rodinní príslušníci vyslovia poďakovanie a prejavia spokojnosť s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, alebo poskytnutého sociálneho poradenstva. Pocity smútku prežívam vo chvíľach, kedy umiestňujem deti do zariadení sociálnych služieb. Aj keď je tam o nich dobre postarané, nikdy im nikto a nič nenahradí domov, objatie matky a starostlivosť otca. A ako sa vyrovnávam so smutnými osudmi ľudí? Mám svoju rodinu, svoje deti a hlavne vnúčatá, prítomnosť ktorých mi kompenzuje situácie súvisiace so životnými príbehmi pacientov, ktoré denne prežívam na oddelení dlhodobo chorých, alebo pri práci sociálnej sestry. A ešte je tu pobyt v prírode, kde si usporiadam myšlienky a nachádzam v nej krásu a radosť zo života.

Pracujete v jednej nemocnici úctyhodných 46 rokov, nikdy vás nelákalo zmeniť zdravotnícke zariadenie alebo odísť niekde inde?
Nie, nikdy som neuvažovala o žiadnej zmene v povolaní. Uspokojovala ma práca s deťmi, či už na detskom oddelení, alebo na ambulancii. Uspokojenie som našla aj na pozícii sociálnej sestry, kde pomáham nielen deťom, ale aj dospelým pacientom, ktorí sa pre nepriaznivý zdravotný stav, či vplyvom nepriaznivej životnej udalosti dostali do situácie, ktorú sami nie sú schopní riešiť. A o tom je to čaro môjho povolania. Čo sa týka odchodu z kežmarskej nemocnice – nikdy som o tom neuvažovala. Sme nemocnicou rodinného typu, kde sa každý s každým pozná, a preto sa aj pracovné veci riešia rýchlejšie a efektívnejšie. Vieme si navzájom pomáhať nielen v pracovných záležitostiach, ale častokrát aj pri riešení osobných problémov.

Mohli by ste si užívať zaslúžený odpočinok. Čo vás motivuje, že ešte aj v takomto veku vykonávate svoju prácu?
Už som spomínala, že práca sociálnej sestry ma baví a napĺňa. Každý deň sú nové výzvy a nové príležitosti. Napríklad aj to, že vstupom nemocnice do skupiny AGEL sme sa už minulého roku zapojili v spolupráci s Nadáciou AGEL do predvianočnej zbierky šatstva. Bolo mi cťou, že ma vedenie nemocnice poverilo koordinovaním tejto zbierky, v ktorej pokračujeme aj naďalej. Prvý rok sme vyzbierali vyše 500 kilogramov šatstva, hračiek, domácich a športových potrieb a vlani ešte viac. Vyzbierané veci odovzdávame tým, ktorí to najviac potrebujú. Vlani vyzbierané veci putovali obyvateľom do Centra sociálnych služieb a Domu sociálnych služieb Ľubica.

Čo podľa Vás najviac chýba mladým kolegom, ktorí prichádzajú do nemocnice?
Nedá sa to tak jednoznačne definovať. Je to individuálne a je to hlavne o ľuďoch. Myslím si, že už na stredných alebo vysokých školách by sa okrem teoretických a praktických predmetov mali viac zamerať na edukáciu v profesionálnej komunikácii a etiky v zdravotníckom povolaní. Niektorým mladým kolegom chýba aj pokora, úcta a rešpekt k starším kolegom a pacientom.

Akým celoživotným krédom sa riadite?
Je toho trochu viac. V prvom rade je potrebné, aby mal človek dobrú povahu, bol vyzbrojený trpezlivosťou, neriešil hlúposti, nerobil unáhlené závery, nedopúšťal sa nedbanlivosti a v neposlednom rade by mal byť empatickým. Ak by som to zhrnula do jednej vety, tak by to bol výrok Platóna: „Keď sa staráme o šťastie iných, nachádzame svoje vlastné.“

Zdravotníctvo je poslanie – keby ste mali povedať jeho najväčšie pozitívum a jedno negatívum?
Pozitívom je dobrý pocit a uspokojenie, keď pomôžete pacientovi akoukoľvek formou pomoci. Vyžaduje si to však obetavosť, vľúdnosť, trpezlivosť, citovú pozornosť, ale aj duchovnú múdrosť. Za negatívnu stránku považujem nedostatok zdrojov v systéme zdravotníctva, či už sú to ľudské alebo finančné zdroje.

Ako za tie roky znášali vaše služby rodinní príslušníci, ako ste zvládli výchovu detí?
Spokojnosť v práci sa prenáša aj na vytváranie pokojného domáceho prostredia. Každý v rodine mal zadelené úlohy, vedel, čo má robiť. Boli však aj dni, kedy som bola nútená robiť odrazu aj päť vecí, musela som sa vtedy obrniť trpezlivosťou a mať dobré nervy. Mladý človek však toho veľa zvládne. Pri štyroch deťoch sa veru človek nenudí, ale zvládla som to.

Čo je vašim hobby mimo sféry pomoci ľuďom?
Mám rada domáce práce, milujem leto a výlety do prírody.