S pamětníkem

Adela Olšavská pracuje v Šačianskej nemocnici viac ako 40 rokov

19. 2. 2020

Vedúca sestra Gynekologicko–pôrodníckej kliniky nemocnice Košice-Šaca je držiteľkou prestížneho ocenenia Biele srdce na celoslovenskej úrovni.

Text: Mgr. Lucia Kočková, Mgr. Martina Pavliková / Foto: Ing. Marcel Mikita, archív Adely Olšavskej

Bc. Adela Olšavská sa narodila v Švedlári, okres Spišská Nová Ves. Po skončení Strednej zdravotníckej školy v Levoči nastúpila na Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie – oddelenie šestonedelia v Nemocnici Košice-Šaca, kde pôsobí do dnes. V roku 1992 ukončila externé štúdium na Strednej zdravotníckej škole v Prešove a stala sa z nej ženská sestra, v roku 1994 absolvovala štúdium na PŠŠ inštitúte pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve v Bratislave. Bakalárske štúdium na Fakulte zdravotníctva Prešovskej univerzity v Prešove ukončila ako pôrodná asistentka s titulom Bc. v roku 2010. Od roku 2001 je vedúcou sestrou Gynekologicko–pôrodníckej kliniky. Je členkou Komory sestier a pôrodných asistentiek a Slovenského červeného Kríža. Adela Olšavská je vydatá, má dve deti a štyri vnúčatá.

Prečo ste si vybrali práve povolenie zdravotná sestra?
Musím sa priznať, že o inom povolaní som nikdy ani nerozmýšľala.

Aké ťažké bolo štúdium na zdravotníckej škole a čo Vás najviac na tomto štúdiu bavilo?
Ja som začínala ako zdravotná sestra ešte v roku 1976 a najviac ma zaujímali chirurgické odbory. Po skončení školy som si spravila rekvalifikáciu a stala sa zo mňa pôrodná asistentka.

Kde ste začali svoju kariéru zdravotnej sestry?
Po skončení školy som nastúpila na Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie – oddelenie šestonedelia v Nemocnici Košice-Šaca, kde som až do dnes. Je to už 44 rokov.

Pamätáte si svoj prvý deň v práci?
Myslím si, že to bol stresujúci deň, ako každý prvý deň v novej práci. Človek sa oboznamuje s prostredím, s kolektívom, s lekármi, pozerá si veci. Že by sa udialo niečo zlé, to nie. Povedala by som, že mne sa tu veľmi dobre robilo od prvej chvíle, ako som nastúpila.

Utkvel Vám v pamäti niekto, kto Vám bol veľmi nápomocný v začiatkoch, na koho ste sa mohli s čímkoľvek obrátiť, keď ste niečo potrebovali?
Áno, bola to bývalá staničná sestra na oddelení šestonedelia. Ona nám radila, bola ako naša mama, keď sme ako mladé sestry nastúpili na oddelenie.

Keď si predstavíte seba vo svojej práci v prvý deň, keď ste nastúpili a dnes, v čom je najväčší rozdiel? Skúsenosti, vybavenie?
V prvom rade sú to bohaté skúsenosti nadobudnuté počas 44 rokov praxe a samozrejme je to materiálno-technické vybavenie celej kliniky. A potom fakt, že vtedy som sa viac starala priamo o pacientky a dnes už viac manažujem personál. Vždy ma však bavila a aj teraz baví práve ošetrovateľská starostlivosť o pacientky. A myslím, že to navždy tak aj ostane.

Keď si spomínate na svoje začiatky a porovnáte to s Vašou dnešnou prácou, v čom je podľa Vás najväčší rozdiel?
Najväčší rozdiel je v tom, že teraz manažujem 54 zamestnancov, na pozícii vedúcej sestry. Veda ide samozrejme dopredu. V minulosti sme všetko písali ručne, dnes máme počítače. Tie nás odbremenili napríklad od vypisovania žiadaniek na odbery ručne, v tomto smere máme práce menej. Je to veľké plus. Pribudla nám však rôznorodá administratíva, štatistiky, tabuľky, poisťovne.

Za 44 rokov Vášho pôsobenia v jednej nemocnici, ako sa zmenila?
Prešla som viacerými pracoviskami Gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia, od ambulancie, pôrodnej sály, šestonedelia, gynekologického oddelenia aj gynekologickej JISky. Môžem však zodpovedne konštatovať, že nielen oddelenie, ale celá nemocnica sa zmenila. Ide najmä o prestavbu a materiálno-technické zabezpečenie pracovísk. Počas doterajšieho pôsobenia v nemocnici sme mali vždy všetkého dostatok, nikdy nám nič k našej práci nechýbalo. Myslím si, že u nás majú sestry veľmi dobre pracovné prostredie aj materiálne vybavenie, ktoré potrebujú k starostlivosti o pacientky. Nemocnica postupne, oddelenie po oddelení, poschodie po poschodí prešla úplnou prestavbou v prospech pacientov a aj technického vybavenia. Jednoducho sa to nedá porovnať, je to veľký skok vpred.

Skúste porovnať pacientky vtedy a dnes v tých základných veciach? 
V minulosti, keď pacientky k nám prišli, nemali tak naštudované veci, tehotenstvo, pôrod, brali všetko tak, ako to život dal. Teraz prídu už naštudované s pôrodnými plánmi. V začiatkoch ženy ani nevedeli, čo to pôrodný plán vôbec je. Vedeli, že príde kontrakčná činnosť, pôrod a to bolo všetko. Teraz na základe pôrodných plánov a naštudovaných informácií vedia, čo môžu očakávať od pôrodu, hoci veľakrát práve preto zlyhajú. Po stránke vzdelanostnej sú na oveľa vyššej úrovni. Aj vďaka tomu, že existuje psychofyzická príprava, ženy majú viac možností sa na pôrod dopredu pripraviť. Predtým boli pacientky skromné. Dnes sú niektoré veľmi náročné. Nejedná sa ale len o pacientky, ktoré prichádzajú ako rodičky, ale aj o gynekologické pacientky. 

Vám zdravotníkom to uľahčuje, alebo sťažuje prácu?
Ja by som povedala, že keď navštevujú u nás poradňu pre tehotné od 36. týždňa gravidity a konzultujú s našimi lekármi všetky svoje problémy, ale aj predstavy o pôrode, tak nám to prácu uľahčuje. Ale keď k nám prídu a poradňu pre tehotné nenavštevujú priamo u nás, nám to prácu sťažuje.

Spomínate si na nejakú pacientku, ktorá Vám utkvela v pamäti?
V pamäti mi utkvel pôrod v období, keď na pôrodnú sálu začali púšťať aj oteckov. Pamätám si jedného pána manžela, ktorému sa stala taká nepríjemná záležitosť pri pôrode, keď odpadol. Išlo o fekálnu nehodu (smiech). Dvíhali sme mu nohy, mal krátke biele nohavice a ďalej dávam tri bodky. Jeho manželka asi ani nevedela, ako porodila.

Zažili ste za ten čas nejaký dojemný príbeh?
Dojemný príbeh som zažila s jednou pacientkou, keď som pracovala na gynekologickej JISke. Ležala u nás asi tri týždne onkologická pacientka, ktorá po pol roku zomrela. Keď nám to dali vedieť, asi všetky sme plakali. Bola to jedna úžasná žena, s ktorou sa dalo komunikovať o všetkom možnom. V nočnej, keď sme si spravili svoju prácu, sme s ňou od politiky, varenia, kultúry preberali všetko. Aj deti a výchovu. Veľmi mi utkvela v pamäti a aj dnes, po rokoch si ju viem presne vybaviť. Bola to veľmi zlatá duša, už aj vtedy som si povedala, že neviem, či by som si ešte niekoho tak pripustila k srdcu. Lebo jej smrť som veľmi zle znášala. Alebo ďalšia bola veľmi mladá pacientka. Viete, keď umiera 24-ročná mladá žena, to Vám navždy zostane v pamäti.

Aká veľká je Vaša klinika a čím sa môžete pochváliť?
Na našej klinike máme 55 lôžok, kde pracuje 74 zamestnancov, čiže zdravotné sestry, pôrodné asistentky, pomocný personál a lekári. Pochváliť sa môžeme úspešnou prestavbou, rekonštrukciou šestonedelia a pôrodných sál, čoho som sa chcela dožiť pred odchodom do dôchodku, a to sa mi splnilo (úsmev).

Pôrodnica v Šaci je známa tým, že má veľa VIP klientiek nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Máte tu kapacity, za ktorými pacientky chodia. Ako vnímate tieto VIP pacientky Vy osobne?
Ja ich vnímam ako bežné pacientky a myslím si, že naše sestry sa rovnako starajú o všetky rodičky a pacientky, ktoré k nám chodia. Nerobia sa žiadne extrémne protekcie, sú to všetko jednoducho naše pacientky.

Ktorý z pôrodov si najviac pamätáte?
Tak predovšetkým moje dva vlastné pôrody, tie mi utkveli v pamäti do konca života. Tiež narodenie mojich vnučiek, ktoré som prežívala veľmi emotívne.

Aký ste kolektív?
Myslím si, že sme perfektný kolektív, či už sestry, pôrodné asistentky aj pomocný personál, lekári. Toto u nás výborne funguje.

Gynekologicko-pôrodnícka klinika v Šaci má štatút výučbovej základne Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach. Aké máte skúsenosti so študentmi?
Ja by som povedala, že veľmi dobré. Prichádzajú k nám aj budúce bakalárky, pôrodné asistentky z Prešovskej univerzity a máme s nimi dobré skúsenosti. Sú to šikovné dievčatá a práve oni si dajú poradiť, viesť sa či na pôrodnici, alebo na ambulancii.

Akým spôsobom predávate skúsenosti mladým sestrám? Majú vôbec záujem sa učiť?
Áno, majú záujem sa učiť. Aj vďaka tomu, že vedomostná úroveň v zdravotníctve, pôrodníctve stále napreduje. Myslím si, že keď sa mladé sestry niečo spýtajú, nemám problém každej jednej podrobne veci vysvetliť. Mne sa osvedčilo, že napríklad nikdy sestry nekarhám v spoločnosti ostatných alebo pred lekármi. Ja si sestru zavolám k sebe a medzi štyrmi očami jej vytknem, čo nebolo dobré. Myslím si, že to jej dá viac. Rovnako tak aj študentkám, ktoré mi to aj osobne povedali, že vtedy si to zapamätajú na celý život.

Ako vnímate zmenu v práci sestier? Aké to bolo, aké to je, v čom vidíte najväčší prínos?
Myslím si, že v minulosti mali sestry viac času na pacientky. Dnes nám technický progres uľahčuje administratívnu časť práce, ale na osobný kontakt s pacientkou máme oveľa menej času, ako sme mali predtým. Dôvodom je hlavne rozsiahly ošetrovateľský proces, ktorý musia sestry fyzicky vykonať, ale aj písomne podrobne zaznamenať.

Ste držiteľkou prestížneho ocenenia Biele srdce na celoslovenskej úrovni. Čo toto ocenenie pre Vás znamená?
Toto ocenenie som získala už ako pôrodná asistentka – manažérka. Pre mňa to znamená v prvom rade veľkú zodpovednosť. Osobne ma to zaväzuje k tomu, že k svojej práci musím pristupovať stále zodpovednejšie a zodpovednejšie.

Máte rodinu, vnučky, ako sa snažíte venovať čas mimo práce rodine?
S rodinou sa snažím tráviť čo najviac času. Mám dve vnučky staršie – stredoškoláčku a vysokoškoláčku a dve malé, školopovinné. Tým dvom malým venujeme každú voľnú chvíľu, či ja alebo manžel. Trávime spolu celé víkendy. Sú to moje slniečka. Stačí, že ich počujem a už mám úsmev na tvári.

Aké sú Vaše záľuby, záujmy, koníčky?
Momentálne sa počas víkendov venujem prechádzkam v prírode, kvetinovej záhrade, rada lúštim krížovky, pozriem si dobrý film, ale najmä odborné dokumentárne filmy so zdravotníckou tematikou. Záhradu, pestovanie kvetov, prírodu a prechádzky milujem.