S pamětníkem

Janka Bartková pracuje v kežmarskej nemocnici viac ako 40 rokov

27. 12. 2019

Osud rozhodol, že namiesto štúdia jazykov sa stala zdravotnou sestrou. Dnes je úspešnou manažérkou, skvelou mamou a starou mamou i obľúbenou kolegyňou.

Text: redakcia / Foto: archiv Mgr. Janky Bartkové

Mgr. Janka Bartková sa narodila v Liptovskom Mikuláši. Po skončení gymnázia v Liptovskom Hrádku v roku 1973 vyštudovala Strednú zdravotnícku školu v Banskej Bystrici, odbor všeobecná sestra. Popri zamestnaní si postupne zvyšovala kvalifikáciu v odbore všeobecná diplomovaná sestra, neskôr absolvovala VŠ I. a II. stupňa v odbore ošetrovateľstvo. V roku 1975 začala pracovať ako inštrumentárka na operačnej sále NsP v Liptovskom Mikuláši. Od roku 1977 doteraz pracuje v kežmarskej nemocnici. Najskôr ako sestra na chirurgickej ambulancii, potom inštrumentárka na operačnej sále a sestra na audiometrii. V roku 1983 až 2019 pracovala na pozícii námestníčky pre ošetrovateľskú starostlivosť a od roku 2019 pracuje ako zástupkyňa riaditeľa, manažér kvality a PR. V roku 2010 bola finalistkou celoslovenskej súťaže Sestra roka manažérka. Janka Bartková je vydatá, má dve dcéry a štyri vnučky.

Ako ste sa dostali k štúdiu a práci v zdravotníctve?
Musím sa priznať, že som pôvodne neplánovala pracovať v zdravotníctve. Po ukončení gymnázia som chcela študovať francúzštinu, ruštinu a telesnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Prešove. Vzhľadom na to, že som sa na toto štúdium nedostala, prihlásila som sa na Strednú zdravotnícku školu do Banskej Bystrice v odbore všeobecná zdravotná sestra.

Pracoval niekto z Vašich príbuzných v zdravotníctve?
Z priamych príbuzných nie, ale vzorom mi neskôr bola ockova sesternica, ktorá pracovala ako vrchná sestra na detskom oddelení vo FNsP v Žiline.

Kto Vám najviac pomohol vo Vašich začiatkoch v nemocnici?
Týždeň po maturite som nastúpila na pozíciu inštrumentárky na chirurgickej operačnej sále. Hovorí sa, že je to jedna z najnáročnejších prác zdravotnej sestry, ktorá si vyžaduje nielen odborné vedomosti, ale aj maximálne sústredenie, rýchle reakcie a manuálne zručnosti. Bol to práve kolektív inštrumentárok v liptovskomikulášskej nemocnici, ktorý ma do tejto úžasnej práce zasvätil a pomáhal mi prekonávať náročné začiatky.

Keď si zaspomínate na začiatky v nemocnici. Zaskočilo Vás niečo?
Už počas povinnej praxe v banskobystrickej nemocnici som sa zamýšľala nad tým, či som si svoje povolanie vybrala dobre a zodpovedne. Praxovali sme hlavne na lôžkových oddeleniach, kde som sa stretávala s rôznymi osudmi pacientov, s ich bolesťou, smútkom, častokrát s beznádejnými diagnózami a tiež so smrťou. Zaskočilo ma poznanie, že smrť človeka je niečo, čo je každodennou súčasťou života a s čím sa musím sama vysporiadať. Už počas štúdia som si uvedomila, že chcem pracovať na oddelení, na ktorom je minimalizované stretávanie sa s úmrtím pacienta. Na operačnej sále v rámci praxe som bola len pár hodín, ale toto prostredie ma fascinovalo, a tiež následne na pooperačnom oddelení som mala možnosť vidieť, ako operácia pomohla pacientovi vrátiť sa do bežného života. Myslím si, že počas tých pár hodín na operačnej sále som už vedela, kde by som chcela a mohla byť pre pacientov užitočná.

Čo ste zažili v medicíne v začiatkoch kariéry, na čo s úsmevom teraz spomínate?
Na túto príhodu z mojich začiatkov na operačnej sále spomínam z odstupom času rada. Asi mesiac po zaučení nastala situácia, že ma z dôvodu akútneho výpadku inštrumentárok zaradili do nočnej služby. Zaučenie inštrumentárky niekedy trvá aj pol roka, a tak som, samozrejme, mala pred touto službou veľký rešpekt. Zákon schválnosti zafungoval a v noci sme operovali pacienta so zápalom slepého čreva. Pohotovostnú službu na doma mala pri mne vedúca inštrumentárka, ale operatér rozhodol, že to zvládneme aj bez nej. Operatérom som bola za výkon pochválená, horšie to bolo s reakciou vedúcej inštrumentárky, od ktorej som na druhý deň dostala ústne napomenutie. Ale prežila som to. Aj ten stres počas operácie, aj výčitky vedúcej inštrumentárky. Teraz na to spomínam s úsmevom.

K práci zdravotnej sestry patrí i smrť. Spomeniete si na svoj prvý prípad, kedy vám na oddelení zomrel pacient?
Tak toto je tá situácia, ktorej som sa (naivne) chcela vyhnúť. Prvý dotyk so smrťou bol po pár mesiacoch práce na operačnej sále. Ako inštrumentárky sme počas pohotovosti zabezpečovali aj chirurgicko-traumatologickú ambulanciu, na ktorú nám v neskorých nočných hodinách priviezli po autonehode mladých manželov s dvoma maloletými deťmi. Aj napriek snahe lekárov, nikto z nich neprežil.

Čo považujete za svoj najväčší pracovný úspech?
Myslím si, že je to z „porevolučného“ obdobia, niekedy z roku 1994, kedy som už pôsobila na pozícii hlavnej sestry kežmarskej nemocnice. V tom čase celoplošne dochádzalo k redukcii sestier vo viacerých slovenských nemocniciach. Súviselo to s odštátňovaním ambulancií, kde poväčšine pracovali po dve sestry a lekári si z ekonomických dôvodov zamestnali na súkromnej ambulancii len jednu z nich. V našej nemocnici sa zaradilo do kategórie „nadbytočných“ deväť sestier. Priznám sa, že som mala bezsenné noci, lebo za týmito deviatimi kolegyňami bol kus dobre odvedenej práce a osudy ich rodín. Riešenie tejto situácie bolo dosť zložité, nasledovali nepríjemné rozhovory s kolegyňami, ktoré v tom čase boli v dôchodkovom veku. Som im aj teraz vďačná za to, že sa rozhodli dať šancu mladším kolegyniam a, aj keď neplánovane, prijali môj návrh na odchod do dôchodku. Na ich uvoľnené miesto som dala sestry, ktoré nemali šancu zostať na pôvodných ambulanciách. Spomeniem príklad kedy sestra, ktorá 20 rokov pracovala v detských jasliach, bola umiestnená na oddelení intenzívnej medicíny. Sama som mala obavu, ako tento prechod zvládne, ale bola z nej nakoniec jedna z najlepších anestéziologických sestier. A ďalšou šancou pre ostatné sestry bola novovznikajúca Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS), ktorú sme zriadili pri našej nemocnici a uplatnili sa v nej bývalé geriatrické a detské sestry. A napadol ma ešte aj jeden taký malý pracovný úspech, za ktorým sa skrýva nominácia zo strany mojich vedúcich sestier a kolegýň z Asociácie ADOS v SR na celoslovenskú súťaž Sestra roka manažérka roka 2000. Nebola som síce jej víťazom, ale „len“ finalistkou. Túto nomináciu som však vnímala ako ocenenie dlhoročnej práce zo strany svojich najbližších kolegýň z kežmarskej nemocnice a Asociácie ADOS v SR. Bol to nezabudnuteľný pocit a zážitok.

V spomienkach máte určite množstvo zaujímavých príbehov. Ktorý z nich sa Vám vryl do pamäti najviac?
Rada spomínam na obdobie, keď skupinka nadšencov z kežmarskej nemocnice začala v roku 1993 s realizovaním celoslovenskej odbornej konferencie pod názvom Kežmarské lekárske dni Dr. Vojtecha Alexandra. Konferencia je pomenovaná po slávnom kežmarskom rodákovi, priekopníkovi röntgenológie – Dr. Vojtechovi Alexandrovi. Najskôr bola zameraná na cieľovú skupinu lekárov a ich odborné multiodborové prednášky. Zúčastňovalo sa na nej do 100 lekárov z rôznych zdravotníckych zariadení v rámci Slovenskej republiky a hostí z Českej republiky. Postupne sa z tohto podujatia stala uznávaná odborná konferencia, na ktorej sa v ostatnom období zúčastňuje do 400 zdravotníckych pracovníkov nielen zo Slovenska, ale aj zahraniční hostia z Českej republiky a Švajčiarska. Od roku 2014 mám tú česť byť hlavným organizátorom tejto konferencie a za veľký úspech pokladám to, že konferencia je v súčasnom období zameraná nielen na odborné témy pre lekárov, ale do programu sme zaradili aj odborné sekcie venované sestrám a medicínsko-technickým pracovníkom. Pokladám to tak trochu za svoj osobný príbeh na úrovni ďalšieho neinštitucionálneho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov.

Sú dnes pacienti iní v porovnaní s Vašimi začiatkami? V čom?
Myslím si, že dnešní pacienti sú viac zorientovaní v legislatíve. Viac poznajú svoje práva, a preto je veľmi dôležité zo strany zdravotníckych pracovníkov klásť dôraz na dôsledné vedenie zdravotnej dokumentácie a tiež na profesionálnu komunikáciu s pacientmi a ich rodinnými príslušníkmi. Všeobecne je evidovaný vyšší výskyt podávaných sťažností na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, kde práve dôsledné vedenie zdravotnej dokumentácie a profesionálna komunikácia je dôležitým nástrojom na obhájenie kvality a správnosti poskytovanej zdravotnej starostlivosti, a tiež predchádzaniu prípadných súdnych sporov. V našej nemocnici kladieme dôraz na kontrolu správneho vedenia zdravotnej dokumentácie, ktorú robíme v rámci interných auditov.

Čo Vám práca dala a čo naopak vzala?
Moja práca mi umožnila spoznávať samu seba prostredníctvom osudov iných ľudí, či už pacientov, alebo kolegov. Dala mi príležitosť sebarealizácie a pocitu užitočnosti v komunite. Dala mi príležitosť realizovať nové projekty a výzvy. Dala mi možnosť pracovať pod vedením ôsmych riaditeľov, z ktorých bol pre mňa každý niečím výnimočný a posúval ma profesijne ďalej. Dala mi možnosť úzkej spolupráce s mojimi najbližšími kolegyňami – vedúcimi sestrami, a v neposlednom rade so sestrami, ktoré som mala tú česť mentorovať, usmerňovať a viesť k ďalšiemu vzdelávaniu a profesijnému rastu. Vzala mi čas, ktorý som nemohla dostatočne venovať svojej rodine. Vzala mi čas, ktorý nemôžem dostatočne venovať svojim vnučkám, čo ma tak trochu mrzí. Aj napriek tomu, že som pôvodne neuvažovala o práci v zdravotníctve, môžem z odstupom času konštatovať, že som v tejto profesii našla jej zmysel, spoločenský význam a v neposlednom rade aj osobné uspokojenie.

Čo je podľa Vás na práci zdravotnej sestry vôbec najhoršie? Dlhé zmeny? Nejaké konkrétne nepríjemné činnosti či povinnosti? Nízke platy? A čo naopak najkrajšie?
Myslím si, že pre zdravotnú sestru je najhoršie odlúčenie od rodiny počas nočných služieb, víkendov a sviatkov. Ostatné „nepríjemné činnosti“ sa v tejto práci nedajú jednoznačne paušalizovať. Dobrá sestra vníma svoju prácu ako poslanie, a tak k nej aj pristupuje. Sestry všeobecne sú dlhodobo platovo nedocenené, pracujú mnohokrát v nevyhovujúcom pracovnom prostredí, sú vystavené fyzickému a psychickému tlaku okolia. Hrozbou je nedostatok sestier a záujemcov o toto povolanie. Vidím to ako systémové celospoločenské zlyhanie kompetentných inštitúcií. Najkrajšie na tomto povolaní? Práca s ľuďmi a pomoc tým, ktorí to najviac potrebujú.

Povolanie sestry je náročné. Ako vníma Vašu profesiu Vaša rodina? Pokračuje niekto z nich vo Vašich „šľapajach“?
V tomto som to mala pomerne jednoduché. Manžel je lekár, a tak mal väčšiu mieru pochopenia a empatie pre moju prácu. Naše dcéry vyrastali v zdravotníckom prostredí, a možno aj to bol impulz k tomu, že sa rozhodli pokračovať v profesijnej kariére po vzore svojich rodičov. Staršia dcéra vyštudovala farmáciu a dnes prevádzkuje lekáreň v Piešťanoch. Mladšia dcéra vyštudovala prírodovedeckú fakultu a pracuje na oddelení klinickej imunológie a alergiológie v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach.

Aké záľuby máte vo svojom voľnom čase?
Už od malička rada čítam knihy. Viedla ma k tomu hlavne moja mama, ktorá je tejto záľube verná aj vo svojich 90-tich rokoch. Rada počúvam hudbu – od modernej, relaxačnej až po klasickú. Vyberám si ju podľa aktuálnej nálady. Ďalšou mojou vášňou je prechádzka po lese a zbieranie húb, ktoré následne darujem priateľom a známym. Rada sledujem politické dianie v spoločnosti (čo je možno nejaká úchylka?). V neposlednom rade sa rada stretávam s priateľmi, s ktorými sa môžem porozprávať na tému zdravotníctva a aj tej našej súčasnej politiky. A ešte aj rada tancujem.

Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Mojím pracovným snom, alebo lepšie povedané cieľom, je aj naďalej pomáhať kežmarskej nemocnici budovať nemocnicu rodinného typu. Z pozície manažéra pre kvalitu by som chcela odovzdať svoje vyše 10 ročné vedomosti a skúsenosti z tejto oblasti nasledovníkovi, ktorý by pokračoval v procese udržiavania kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti v našej nemocnici tak, aby sme aj naďalej mohli obhajovať získané certifikáty kvality podľa medzinárodnej normy ISO 9001. Mojím osobným snom/cieľom je pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú. Či už je to rodina, priatelia, kolegovia, alebo pacienti. Myslím si, že sny sa nemajú len snívať, ale aj realizovať.