S pamětníkem

Robert Hörömpöli lieči v levickej nemocnici viac ako 30 rokov

23. 7. 2019

Pre primára ORL boli vzory obaja rodičia – mama obvodná lekárka, otec internista.

Text: Katarína Belická / Foto: Michael Grillo

Lekár Robert Hörömpöli po vyštudovaní Gymnázia v Leviciach nastúpil na Lekársku fakultu Univerzity Palackého v Olomouci, špecializácia všeobecné lekárstvo. V roku 1985 nastúpil do levickej nemocnice na interné oddelenie. Od roku 1995 je primárom ORL oddelenia. Primár Róbert Hörömpöli je ženatý, má dve deti.

Ako ste sa dostal k zdravotníctvu?
Obaja rodičia boli lekári, určite ma k tomu viedlo vyrastanie v lekárskej rodine. Pracovali v levickej nemocnici celý život. Ich každodenné rozhovory po práci sa do mňa asi tak infiltrovali, že už pri nástupe na gymnázium som bol rozhodnutý o tom, že budem chcieť vyštudovať medicínu.

Na čo si spomeniete, keď sa povie štúdium medicíny?
Na to, že nič náročnejšie som v živote nezažil. V prvom rade bolo pre mňa náročné si zvyknúť na cudzie prostredie, bolo to ďaleko od domova, nikoho som nepoznal, všetko bolo cudzie. Prišiel som na dekanát, tam mi oznámili že internát nemám, dva týždne som hľadal v neznámom svete ubytovanie, býval som zo začiatku po hoteloch. Vtedy telefonická komunikácia nebola taká ako dnes. Dnes si spomeniete a voláte kde chcete ako dlho chcete. Keď som chcel počuť rodičov musel som cestovať električkou na poštu a odtiaľ volať. Ale po prvom roku som si zvykol, už mi tak domov nechýbal, spoznal som svojich spolužiakov, aj nejaká tá zábava sa pritrafila pri tom množstve učenia. Samozrejme so štúdiom ide množstvo príjemných situácií, získal som veľa kamarátov, dojmov, zážitkov. Dodnes si často telefonujem s kamarátmi zo školy, stretávame s rodinami.

Ako vyzeral váš prvý deň v nemocnici?
Bolo to už veľmi dávno, ale v zásade ma nič neprekvapilo, lebo som to miesto už poznal.

Prečo ste sa rozhodol venovať sa vnútornému lekárstvu a potom prešiel na ORL?
Bol to vstup do praktickej medicíny, ešte som nevedel presne, čo by som rád robil. Chodil som často na tenisové kurty a tam som sa stretával s primárom ORL, ktorý ma zlanáril.

Pamätáte si, aký bol váš nástupný plat a čo sa dalo za to kúpiť?
1590 korún – bolo to na tú dobu dosť málo peňazí, nakoľko som už bol ženatý a mal som malého syna a bol som sám na celú rodinu.

Bol vo vašom živote lekár, ktorého ste obdivoval a považoval za vzor?
V podstate obaja rodičia.

Keď si zaspomínate na Vaše začiatky, porovnáte ich s dneškom. V čom je podľa Vás najväčší rozdiel?
Myslím, že v ničom. Neviem to porovnať so súkromným sektorom, pracujem stále v nemocnici – a tak ako vtedy aj teraz tie problémy sú stále tie isté. Málo peňazí na všetko. Akurát odkedy je majiteľom našej nemocnice AGEL, začína sa to trochu meniť. Začína sa investovať nielen do medicíny ale aj do priestorov, ktoré sú veľmi zastaralé, nemoderné.

Dokázali by ste opísať po 30 rokoch svoj pracovný deň?
V podstate sa nezmenil, je stále rovnaký. Ráno po príchode do zamestnania máme sedenie, kde zrekapitulujeme predošlý deň a predovšetkým si povieme, čo nás čaká. Následne na ambulancii vyšetrujem a ošetrujem ambulantných pacientov, robím preventívne a vstupné prehliadky u pacientov pracujúcich v rizikovom hluku. V priebehu doobedia súčasne skoro denne robím operácie v rámci jednodňovej zdravotnej starostlivosti. Takže kmitám medzi operačkou a ambulanciou. V poobedných hodinách robím konziliárne vyšetrenia pre pacientov nemocnice, prepúšťam domov operovaných.

Pamätáte si aj na príhodu, ktorá sa Vám dnes zdá byť absurdná?
Áno pamätám. Prišlo do ambulancie mladé dievča, ktorej trčal z úst elektrický trojžilový kábel. Bola zvyknutá vždy po raňajkách si s ním vyvolať dávivý reflex, aby nepribrala. V ten deň si ten kábel zasunula až do žalúdka, kde sa zázrakom spravil uzol a nedal sa vytiahnuť. Skončila na chirurgii, kde jej ho museli vyoperovať zo žalúdka.

Celý život pracujete v Nemocnici Levice. Čo podstatného sa v nemocnici zmenilo?
Podstatné sa nezmenilo nič. Ako som uviedol predtým, stále sa boríme s nedostatkom všetkého. Za komunistov, by som povedal, že bolo ľahšie získať potrebné prístroje, inštrumenty.

Viete koľko ste za tú dobu ošetrili pacientov?
To nedokážem odhadnúť. Ale v priemere denne ošetrím asi 40 pacientov. No a okrem toho urobím prakticky každý deň dve operácie.

Ako sa zmenili pacienti od Vášho nástupu až po súčasnosť?
Pacientov je stále viac. Medicína pokročila a ľudia sú informovanejší, viac sa starajú o svoje zdravie, možno aj preto tých pacientov pribúda.

Je nejaký pacient, ktorý sa Vám vryl do pamäti?
Mali sme ambulantného pacienta, ktorý k nám chodieval s tinnitom – hučaním v ušiach. Liečili sme ho dostupnými možnosťami. On hovorieval, že sa raz zabije, že nezvláda ten nepríjemný zvuk. Jedno ráno sa hodil pod autobus.

Bývate v Leviciach? Keď kráčate po meste, poznávajú vás pacienti?
Myslím, že je ich veľmi veľa, samozrejme všetkých nepoznám, často mám problém ich zaradiť.

Stretli ste sa s agresivitou pacientov?
Ani nie.

Kedy ste sa prvýkrát stretol so smrťou pacienta a čo to s Vami urobilo? Zvykli ste si alebo to bola vždy trauma?
Nastúpil som na interné oddelenie, kde bolo vždy veľa ťažkých stavov. Cez deň som tie úmrtia zvládal celkom dobre, v službe to bolo v noci horšie.

Levická nemocnica je malá. Aký tu bol a je kolektív?
V minulosti bol kolektív veľmi dobrý, ústretový, všetci sme sa poznali, teraz žiaľ ani neviem, lebo tej práce je toľko, že nemám čas na nič, len na prácu.

Čo sa týka kolektívu – chodievali ste na nejaké spoločné akcie?
Áno, v minulosti sme boli veľký kolektív, oslavovali sme všetky narodeniny, meniny, sviatky, teraz už veľmi nie.

Koľko ste v nemocnici zažil riaditeľov?
To sa ťažko počíta, lebo ich bolo veľmi veľa. Ale keď dobre počítam, tak asi 15.

Ako sa zmenila práca lekára za tých 30 rokov?
Nezmenila sa v ničom, akurát pacienti sa zmenili, menej si nás vážia, teda väčšina z nich.

Dávali ste niekedy prvú pomoc aj mimo ordinácie?
Nespočetnekrát.

Keď ste chorý, rešpektujete rady lekárov?
Samozrejme, robím svoj obor a tým, že medicína pokročila, už mnohé veci neviem.

Čo vám práca lekára vzala, a naopak čo vám dala?
Zobrala mi kopu času, energie, možno aj zdravia. Čo mi dala? K tomu sa neviem vyjadriť, nikdy som sa nad tým ani nezamýšľal, čo by bolo, keby som mal iné povolanie.

Čo robíte vo svojom voľnom čase?
Všetok voľný čas venujem svojej rodine a športu. Snažím sa dvakrát týždenne hrávať s priateľmi tenis, dvakrát týždenne chodím na hodiny pilatesu, ktorý je vynikajúcim doplnkom a rehabilitáciou k mojej práci. Podobne ako mnohí iní aj ja som mal opakovane ťažkosti s driekovou chrbticou, pojedol som kopu liekov. Odkedy pravidelne cvičím pilates, ani neviem že mám kríže, tabletku od bolesti som nezjedol ani jednu.