S pamětníkem

Lekárka Vilma Rišová působí v zdravotníctve už 50 rokov

13. 2. 2019

Sekundárna lekárka chirurgického oddelenia vo Zvolene prispela k rozvoju palety operačných výkonov, špecializovane v detskej chirurgii, najmä pri operácii Hirschprungovej choroby.

Text: Eva Duchoňová / Foto: archív MUDr. Vilmy Rišové

Lekárka Vilma Rišová, rodená Koóšová, sa narodila v Hodejove v okrese Rimavská Sobota. Po skončení Strednej zdravotníckej školy v Rožňave v roku 1966 začala v júni 1966 pracovať v Nemocnici Rimavská Sobota na chirurgickom oddelení ako inštrumentárka, kde vydržala do roku 1971. Potom vyštudovala medicínu na Univerzite Komenského Bratislava, Lekársku fakultu v Martine. Po ukončení štúdia pracovala v rokoch 1977 až 1989 v Krajskom ústave národného zdravia v Banskej Bystrici ako samostatne pracujúci lekár. V Nemocnici Zvolen pracuje od roku 1989 doteraz, a to na chirurgickom oddelení ako starší sekundárny lekár. Vilma Rišová je vdova, má dve deti a päť vnúčat.

Ako ste sa dostali k štúdiu a práci v zdravotníctve? Čo Vás motivovalo ísť študovať medicínu?
Vždy som bola altruisticky ladená, chcela som pomáhať ľuďom. Išla som študovať na Strednú zdravotnícku školu a stále viac sa vo mne ozýval pocit vedieť viac a to znamená aj viac študovať. Aj keď v mojom prípade to nebolo jednoduché. Bolo potrebné sa opakovane uchádzať o štúdium, pre v tej dobe, nevyhovujúce kádrové materiály. Ale moja túžba bola silnejšia, a tak sa to predsa len podarilo. Roky štúdia ubehli rýchlo pre náročnosť na čas i sebadisciplínu.

Pracoval niekto z Vašich príbuzných v zdravotníctve?
V rodine máme viac lekárov s rôznorodým odborným zameraním – urológ, geriater, röntgenológ, detský kardiológ, obvodný lekár a pľúcny lekár.

Prečo ste si vybrali práve odbor chirurgia, ktorému sa venujú prevažne muži?
Zameranie sa na daný odbor vyplýva z mojich vlastností – z temperamentu, náročnosti k výkonu.

Je vo Vašom pracovnom živote lekár, ktorého ste mali a máte za svoj vzor?
Áno, z mojich začiatkov prednostovia chirurgických oddelení. Primár MUDr. Štekl v Banskej Bystrici a následne primár MUDr. Ježík vo Zvolene boli mojím odborným vedením i vzorom. V nadstavbovom odbore detská chirurgia to bol zas Doc. MUDr. Geryk, CSc. v Bratislave a prof. Tošovský CSc. v Prahe v Motole. Dnes pracujem pod vedením primára MUDr. Dalibora Panušku.

Napriek veku ste svojej práci stále verná. Čo je pre Vás motiváciou? 
Som si vedomá, že ešte stále mám čo ponúknuť v odbore i ako pomôcť.

Údajne sa chystáte definitívne do dôchodku. Budete aj potom nápomocná Nemocnici Zvolen?
Plánujem definitívny odchod do dôchodku, ale ešte nie, až o rok. Dovtedy budem tu v Nemocnici Zvolen.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?
Veľmi ma teší, že sa mi podarilo skonštituovať detskú chirurgiu vo Zvolene, za primariátu MUDr. Ježíka. Prispela som k rozvoju palety operačných výkonov, špecializovane v detskej chirurgii, najmä pri operácii Hirschprungovej choroby (vrodené ochorenie hrubého čreva, kedy v časti hrubého čreva chýbajú nervové gangliové bunky – tým pádom nefunguje správne peristaltika, vstrebávanie a posúvanie stolice do ďalších segmentov hrubého čreva). Vyhľadávali ma rodičia postihnutých detí aj mimo oblasti nemocnice.

Aké zmeny badáte v odbore chirurgia za Vášho pôsobenia v zdravotníctve?
Posun v odbore chirurgia je hlavne v technickom vybavení a vzostup nastal po zavedení laparoskopických operácií. Až po transformácii zdravotníckych výkonov bol rozsah operatívy zredukovaný a špecializované výkony boli presunuté na vyššie pracoviská.

V priebehu Vašej lekárskej kariéry ste pomáhali aj s výchovou mladšej generácie?
V spolupráci s primárom MUDr. Ježíkom som sa podieľala na výchove mladých lekárov.

Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Teším sa na voľnejšie oddychové chvíle s blízkou rodinou, na ktorú popri práci ostáva málo času. Verím, že budúce generácie lekárov to budú mať snáď trochu lepšie.

V spomienkach máte určite množstvo zaujímavých príbehov. Ktorý z nich sa Vám vryl do pamäti najviac?
Najviac ma poteší úsmev detí po operáciách. Niektorí z pacientov sa mi na ulici prihovárajú sami, dokonca v autobuse ma jeden požiadal o spoločnú fotografiu.

Sú dnes pacienti iní v porovnaní s Vašimi začiatkami? V čom?
Sú vzdelaní prostredníctvom internetu, ako ja hovorím „Dr. Google“, čo je veľmi zavádzajúci zdroj informácií. Potom sa s nimi ťažšie komunikuje a ťažšie spolupracuje.

Aký ste Vy sama pacient v prípade keď ste chorá?
Snažím sa byť disciplinovanou pacientkou.

Poskytovali ste niekedy prvú pomoc mimo zdravotníckeho zariadenia?
Opakovane som mala príležitosť podať prvú pomoc – pri autohavárii, a tiež pri nevoľnostiach, ku ktorým došlo v nevetraných miestnostiach.

Čo Vám práca dala a čo naopak vzala?
Moja práca mi dala sebarealizáciu, za čo som môjmu povolaniu vďačná. Na druhej strane mi vzala veľa času a možností pre realizáciu mojich záľub a koníčkov. Obmedzila som turistiku, návštevu kultúrnych podujatí a čítanie kníh, až na odbornú literatúru, ktorá naopak v rámci čítania prevláda.

Povolanie lekára je náročné. Ako vníma Vašu profesiu Vaša rodina? Pokračuje niekto z nich vo Vašich „šľapajach“?
V rodine sú spokojní, že majú lekára, na ktorého sa spoľahnú (úsmev). Z piatich vnúčat dvaja ešte študujú, ostatní pracujú mimo Slovenska. V blízkej rodine nemáme nastupujúceho lekára.

Aké záľuby máte vo svojom voľnom čase?
Snažím sa chodiť do prírody, ak vyjde čas a sú možnosti na kultúrne podujatie a rada trávim čas čítaním kníh.

Je niečo, čo by ste ešte rada dosiahla? Čo by Vás ešte profesne alebo ľudsky naplnilo?
Myslím, že moje ambície sa už naplnili a dúfam, že odídem v tejto spokojnosti.