S pamětníkem

Oľga Dzimková je zdravotnou sestrou viac ako 35 rokov

10. 12. 2018

Sestra chirurgickej ambulancie Nemocnice Krompachy v roku 2016 získala prestížne ocenenie Biele srdce.

Text: Milena Macková, redakcia / Foto: archív Oľgy Dzimkovej

Oľga Dzimková po ukončení Strednej zdravotníckej školy v Levoči začala v júli 1982 pracovať ako zdravotná sestra na chirurgickom oddelení v Nemocnici s poliklinikou v Krompachoch. S trojročnou prestávkou, kedy pracovala na závodnej ambulancii Bansko-montážneho závodu Spišská Nová Ves, pracovala na chirurgickej ambulancii krompašskej nemocnice. V tomto roku sa stala manažérkou dennej zmeny na chirurgickom oddelení. Pani Oľga Dzimková je vydatá, má dve deti a trojročnú vnučku.

Pani Oľga ako ste sa dostali k zdravotníctvu?
Už od útleho detstva som sa chcela stať sestričkou. Moja teta bola zdravotnou sestrou, páčila sa mi jej modro–biela uniforma a tak som vždy rozprávala, že aj ja si raz budem obliekať takú istú. Moja túžba sa mi splnila.

Prečo ste sa rozhodli študovať na strednej zdravotníckej škole?
Na túto otázku mám jednoznačnú odpoveď – chcela som pomáhať ľuďom, rozumieť ich zdravotným ťažkostiam a byť pri tom, keď sa ich zdravotný stav zlepší.

Na čo si spomeniete, keď sa povie štúdium na strednej zdravotníckej škole?
Študentské časy patria medzi moje najkrajšie obdobie. Ako každý študent aj ja som zažila pekné a úsmevné chvíle, či už to boli začiatky pri učení latinského jazyka, či očakávanie prvej praxe – roztrasené ruky, chvejúce sa srdce, čo to bude? Ako to zvládnem? S podporou rodičov a pochopením pedagógov som zvládla celé štúdium na výbornú.

Prečo ste sa rozhodli pre chirurgiu?
Mojou túžbou bolo pracovať na internom oddelení. Ako to už v živote chodí a náhoda zariadi život po svojom, tak to bolo aj v mojom prípade. Po skončení strednej zdravotníckej školy som nastúpila na chirurgické oddelenie nemocnice v Krompachoch, kde som spoznala úžasný kolektív, ktorý rozhodol o tom, že aj ja chcem byť jeho súčasťou a do dnešného dňa toto rozhodnutie neľutujem.

Bol vo Vašom živote lekár či sestra, ktorého ste obdivovali a považovali za vzor?
Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, či mám alebo nemám vzor, snažila som sa svoju prácu vykonávať s radosťou, profesionálne, zodpovedne a kvalitne.

Keď si zaspomínate na Vaše začiatky a porovnáte ich s dneškom v čom je podľa Vás najväčší rozdiel v nemocnici?
Tak ako napreduje celá spoločnosť, aj v zdravotníctve to nie je inak. Rozmach dosiahli laparoskopické operácie, ktoré v mojich začiatkoch boli ešte v plienkach. Samozrejmosťou je väčšia dostupnosť ultrazvukových vyšetrení, vyšetrení počítačovou tomografiou, magnetická rezonancia, mamografia, mnoho nových ošetrovateľských postupov a moderných zdravotníckych pomôcok, napríklad jednorázové injekčné striekačky a ihly.

Zmenila sa aj samotná práca sestry na chirurgickej ambulancii?
Chirurgická ambulancia je pracoviskom, na ktorom je vysoká frekvencia ošetrovaných pacientov, rôzne kritické situácie, ktoré si vyžadujú vysokú odbornosť zdravotníckeho personálu. Dôležité je aj vedenie dokumentácie, pribudla práca s počítačom, nové prístroje. 

Ošetrovať ľudí na chirurgickej ambulancii je niekedy veľmi náročné. Zažili ste nejakú kritickú situáciu?
Kritických situácií na chirurgickej ambulancii bolo za tie odpracované roky neúrekom. Ale bola jedna, kedy som si siahla na dno svojich psychických a fyzických síl. Písal sa 2. február 2007, bolo krátko pred koncom pracovnej doby, keď nám osobné autá, ale aj vozidlá rýchlej lekárskej pomoci začali zvážať zranených ľudí. Medzi týmito zranenými som zbadala aj svoje dve deti, syn bol zranený ťažko, dcéra ľahšie. Aj v tejto situácii som si zachovala chladnú hlavu a s profesionálnym prístupom som ošetrovala všetkých zranených podľa postupnosti. Po tejto udalosti som uvažovala, že vymením chirurgickú ambulanciu za iné pracovisko, ale dnes som rada, že som nerezignovala a ostala pracovať na pôvodnom mieste.

Teraz pracujete ako manažérka dennej zmeny na chirurgickom oddelení. Čo je Vašou úlohou a čo sa Vám podarilo zmeniť?
Na pozícii manažérky dennej zmeny pracujem krátko, snažím sa byť nápomocná vedúcej sestre oddelenia, v prípade jej neprítomnosti ju plnohodnotne zastúpiť. Náplňou mojej práce je organizovanie ošetrovateľskej starostlivosti na oddelení, zodpovedám za správne vedenie dokumentácie, za dodržiavanie ošetrovateľských štandardov, plnenie ošetrovateľských plánov, zúčastňujem sa lekárskych vizít na oddelení, zaisťujem odoberanie, odosielanie a doručenie materiálu na laboratórne a iné vyšetrenia, doplňujem zdravotnícky materiál a lieky pre oddelenie.

V roku 2016 ste dostali ocenenie Biele srdce? Ako si vážite toto vyznamenanie, ktoré každý rok dostáva na Slovensku iba niekoľko sestier?
Biele srdce je morálnym ocenením vyjadrujúcim charakter starostlivosti, vedomosti a humanity, ktorá napĺňa prácu a ducha ošetrovateľstva, je poďakovaním za vykonanú prácu. Udeľuje sa v troch kategóriách. Ja som bola ocenená v kategórii sestra v praxi. Toto ocenenie si veľmi vážim a ďakujem vedeniu nemocnice, že takto ocenilo moju dlhoročnú prácu, ktorú vykonávam s vážnosťou a zodpovednosťou.

Spomínate si niekedy na svojich bývalých pacientov, ktorým ste pomohli? Poznávajú Vás v civilnom živote?
Bývam v menšom meste, kde každý každého pozná. Počas mojej 32– ročnej práce na chirurgickej ambulancii som spoznala množstvo úžasných ľudí z blízkeho aj ďalekého okolia. Myslím si, že v meste je málo ľudí, ktorí by pri vyslovení môjho mena nevedeli o koho ide. Tak ako oni poznajú mňa, tak poznám aj ja ich a vážim si ich pozornosť.

Pamätáte si aj na príhodu z nemocnice, ktorá sa Vám dnes zdá byť absurdná?
Spomínam si na to, ako sme spolu s lekárom často prevážali pacientov napríklad do Košíc na popáleninové oddelenie. Záchranky ešte neboli, takže nastúpil lekár so sestrou, vybavili sme čo bolo potrebné a išlo sa. Dnes je už starostlivosť na vyššej úrovni, väčšinu prevozov pacientov vykonávajú posádky rýchlej zdravotnej pomoci, rýchlej lekárskej pomoci, alebo aj letecká záchranná služba.

Rešpektujete rady lekárov, keď ochoriete?
Či rešpektujem rady lekárov? Ako každý zdravotník radšej pomáham druhým a svoje zdravie nechávam na druhej koľaji. Ale preventívne prehliadky sa snažím dodržiavať. Môj zdravotný stav je dobrý, snažím sa žiť striedmym životom, športujem, ale občas sa aj mne nevyhne nejaká tá choroba, vtedy som dobrý pacient.

Čo Vám práca sestry vzala, a naopak čo Vám dala?
Práca sestry je náročná a asi najnáročnejšia pre mňa bola, keď boli deti malé a ja som odchádzala do pohotovostných služieb, neraz aj v období sviatkov. Ale vďaka manželovi a rodine som všetko zvládla. A čo mi dala – získala som množstvo vedomostí a pracovných zručností, spoznala množstvo ľudí, ich životy.

Minulý rok ste začali študovať na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava, detašované pracovisko Rožňava. Prečo a ako Vám toto štúdium pomôže vo Vašej práci?
K charakteristickým črtám zdravotníckeho pracovníka patrí celoživotné vzdelávanie, okrem rôznych seminárov a odborných vzdelávacích akcií, ktorých sa zúčastňujem chcela som si svoje vedomosti rozšíriť ešte viac, a preto som sa rozhodla pre vysokoškolské štúdium. Aj keď je to niekedy pre mňa v mojom veku ťažké, snažím sa nezaostávať za mojimi spolužiakmi. Myslím si, že pokiaľ chce človek pracovať v riadiacej funkcii, mal by mať aj patričné vzdelanie. A dnešná doba prináša mnoho zmien nielen v zdravotníctve, ale aj v spoločnosti, v postavení a hodnotách.

Druhé funkčné obdobie pôsobíte ako poslankyňa mestského zastupiteľstva v Krompachoch a taktiež pôsobíte ako predsedníčka komisie sociálnej, zdravotnej, bytovej a pre rómsku komunitu. Čo všetko máte na starosti?
Práca v komisii sociálnej, zdravotnej, bytovej a pre rómsku komunitu, ktorej som predsedníčkou je náročná, neraz sa tu riešia existenčné problémy. Máme na starosti opatrovateľskú službu poskytovanú v Dome s opatrovateľskou službou, ale aj v domácnostiach, prideľovanie nájomných bytov, previerky rómskych lokalít, vyhľadávanie občanov odkázaných na pomoc spoločnosti.

Roky ste pôsobili u krompašských mažoretiek. Šili ste im kostýmy, robili zdravotný dozor. Ako dlho ste tam pôsobili a ako Vás to bavilo?
K mažoretkám som sa dostala tak, že moja dcéra bola tiež mažoretkou. Nakoľko som rada šila, skúsila som jej prvý kostým na vystúpenie ušiť sama. Kostým sa podaril, prišla ponuka od ostatných mažoretiek a tak sa to všetko začalo. Súčasťou mažoretiek som bola 10 rokov, za ten čas som s nimi precestovala celé Slovensko, ale aj časť Európy. Bolo to obdobie plné zodpovednosti niekedy aj za 40 detí, ale aj krásne obdobie, keď som sa spolu s nimi tešila z ich víťazstiev a plakala s nimi, keď to nevyšlo.

Relaxujete aj pri pečení zákuskov a ďalších dobrôt. Ako často a pre koho pečiete a čo je Vašou najväčšou „lahôdkou“, na ktorú by ste nás pozvali?
Pečiem každú sobotu pre svojich najbližších, rodinu, ale aj pre dobrých susedov. Moje koláče ochutnali domáci aj zahraniční hostia pri rôznych príležitostiach organizovaných mestom. Rada skúšam nové recepty a mojou lahôdkou sú asi medové rezy alebo tiramisu, za ktoré som bola odmenená balíčkom od spoločnosti AGEL.

Čo hovorí Vaša rodina na Vašu prácu, štúdium a aktivity? Povolanie sestry je často časovo náročné, študujete, pôsobíte ako poslankyňa, máte aj ďalšie koníčky – máte vôbec čas na rodinu a svoju vnučku?
Snažím sa skĺbiť prácu, povinnosti poslankyne a ostatné aktivity tak, aby som mohla byť aj s rodinou. Času je málo, niekedy by som potrebovala, aby mal deň aspoň 30 hodín. Ale keď je pochopenie a porozumenie v rodine, dá sa stihnúť všetko. Za toto som mojej rodine vďačná.