S pamětníkem

Marta Rebová pracuje v Nemocnici Zlaté Moravce viac ako 40 rokov

14. 8. 2017

Námestníčka pre ošetrovateľskú zdravotnú starostlivosť nastúpila ako sestra na detské oddelenie v auguste 1974.

Text: redakcia / Foto: archív Mgr. Marty Rebové

Mgr. Marta Rebová po ukončení Strednej zdravotníckej školy v Nitre odbor detská sestra začala v auguste 1974 pracovať ako sestra detského oddelenia v Nemocnici Zlaté Moravce. Neskôr pôsobila ako vedúca sestra detského oddelenia a od roku 2005 pracuje na pozícii námestníčky pre ošetrovateľskú zdravotnú starostlivosť. Mgr. Marta Rebová má dvoch synov.

Pani Rebová ako ste sa dostala k zdravotníctvu?
Keď sa dnes nad tým zamýšľam, bolo niekoľko impulzov, ktoré asi podporili môj vzťah k zdravotníctvu. Najskôr to boli hry s bábikami. Tak ako všetky malé dievčatká som s nimi rada hrala, ošetrovala ich a liečila. Neskôr skutočnosť, že v dedine sme mali sestričku, ktorá pracovala v nemocnici, pomáhala a radila všetkým, ktorí to potrebovali, vrátane nás detí. Vždy bola milá, ochotná poradiť aj pomôcť. Medzi obyvateľmi požívala všeobecnú úctu a uznanie. Okrem toho sme mali aktívne družstvo Červeného kríža, zo spolužiačkami sme vytvorili juniorské družstvo, čo pochopiteľne viedlo k členstvu v organizácii. Myslím, že tam sa prehĺbila moja potreba pomáhať iným a byť užitočná. Robiť radosť iným som chápala ako samozrejmosť. Takto nejako sa začal môj vzťah k zdravotníctvu prostredníctvom potreby pomáhať slabým a chorým. 

Prečo zdravotnícka škola? 
Na konci základnej školy sme sa rozhodovali, na ktorú školu si podáme prihlášku. Ja som sa dlho rozhodovala medzi gymnáziom a zdravotníckou školou. Lákala ma možnosť ďalšieho štúdia po gymnáziu, ale aj humanitné odbory, kde sa dá pomáhať iným, najmä chorým deťom. Keďže moje rozhodovanie trvalo dlhšie, rozhodla rodina. Sestra už pracovala ako sestrička novorodeneckého oddelenia. Nakoniec to rodičia ukončili vetou: „Keď sa nevieš rozhodnúť, tak budeš sestrička“. A bolo rozhodnuté, prihláška smerovala za zdravotnícku školu.

Na čo si spomeniete, keď sa povie štúdium na strednej zdravotníckej škole?
Spomienok spojených so štúdiom na zdravotníckej škole v Nitre je viacero. Aj dnes po rokoch sú mimoriadne pozitívne. Dievča z dediny prišlo do starobylej Nitry, na internát preč od domova, rodičov, kamarátok. Všetko bolo nové a pritom iné. Na našej alma mater ako ju nazývam, som študovala odbor detská sestra. Mám veľmi pekné spomienky na školu i učiteľov. V škole som zažila ešte tú „starú garnitúru“ učiteľov v dobrom slova zmysle. Takú klasiku, akú vidíme vo filmoch. Svoju prácu a žiakov milovali a snažili sa nám odovzdať všetko, čo vedeli, i kus seba. V škole boli pre mňa dve výnimočné dámy – PhDr. Emília Gregušová, doc. PhDr. Mária Boledovičová, PhD. Dali mi kus seba, svojho myslenia a vnímania. Od nich som naučila prekonávať prekážky, mať cieľ za ktorým treba ísť. Obe boli vzdelané a múdre tiež náročné a pritom vnímavé, zároveň citlivé v prístupe k nám študentkám. Učili nás hľadať v každom človeku, pacientovi, dieťati niečo dobré, niečo pozitívne, čo treba rozvíjať a podporovať. Schopnosti tak potrebné pre naše povolanie. Z vyšších ročníkov si dodnes rada spomínam na pani doc. Máriu Boledovičovú, úžasnú pedagogičku, profesionálku a ženu. Dodnes je pre mňa vzorom múdrosti a energie. Som poctená priazňou a priateľstvom týchto dám, ktoré pretrváva aj po takom dlhom čase. Viem, že za svoje smerovanie, osobný a profesionálny rast vďačím týmto úžasným dámam.

Ako vyzeral Váš prvý deň v nemocnici?
Bol to náročný deň, mala som veľkú trému. Nové prostredie, nové kolegyne, práca a povinnosti k chorým detičkám, ale najmä osobná zodpovednosť za to, čo urobíte, ako to urobíte, či splníte očakávania nadriadených a kolegov. Bola som pridelená na oddelenie dojčiat. V službe som sa starala o desať až dvanásť dojčiat s rôznymi diagnózami – každé malo iné potreby a to si vyžadovalo individuálny prístup. Stretla som sa s dobrým kolektívom sestier, ktoré mi v tom všetkom pomáhali. Samozrejme naučenú teóriu zo školy bolo treba pretaviť do praxe, nabrať ich zručnosti pri výkonoch. Detičky sme balili do klasických plienok naširoko pre správny vývin bedrových kĺbov. Viete zabaliť dieťa do troch plienok bola riadna fuška, tak aby ho nič netlačilo a pritom aby plienky držali pohromade aj po čase. Na úpravu detí si potrpel náš pán primár. Keď sa mu to nepáčilo prišla praktická výučba priamo od neho. Dobrá škola nie? Poštolkové nohavičky prišli oveľa neskoršie, a tak som sa trápila a snažila napodobňovať kolegyne. Boli úžasné. Správali sa ako staršie sestry a tie postaršie ako mamy. Najviac na mňa zapôsobila vzájomná úcta, láskavosť a ochota poradiť, keď bolo treba.

Prečo ste sa rozhodla pre detské oddelenie?
Vždy som mala kladný vzťah k malým deťom, rada som sa o ne starala. Už počas praktickej výučby, počas štúdia som najradšej praxovala na detskom oddelení. Tam sa mi páčilo najviac. Rozsah práce a možností uplatnenia vlastných schopností bol veľký. Všetko mi to pripadalo také akčné napriek tomu, že sa písali sedemdesiate roky. Detský pacient je náročný a najmä ten malý, ktorý nevie povedať, čo ho bolí, čo chce a čo potrebuje, a že mu chýba mama. Starostlivosť o deti si vyžaduje vedomosti nielen z oblasti pediatrie a psychológie, ale aj lásku k deťom, mať svoje povolanie rada, plniť rôzne úlohy. Raz treba byť mamou, staršou sestrou, učiteľkou alebo vychovávateľkou. Každá detská sestra počas ošetrovania a starostlivosti plní tieto úlohy bez toho, aby si to uvedomovala a zamýšľala sa nad tým. Po čase zistíte, že to ide samo. Vyžaduje si to detský pacient. Som rada, že som mohla pracovať na detskom oddelení. Počas výkonu praxe som prešla všetkými oddeleniami a úsekmi pediatrie. Najskôr to boli dojčatá, potom veľké deti, práca v mliečnej kuchynke, v príjmovej ambulancii a niečo trošku aj na našom nedonoseneckom oddelení – dnes im hovoríme deti s nízkou pôrodnou hmotnosťou. Práca na každom úseku bola niečím iná, zaujímavá a pre mňa obohacujúca.

Pamätáte si aký bol Váš nástupný plat, a čo sa zaň dalo kúpiť?
Priznám sa, že keď som nastupovala do zamestnania vôbec som neriešila otázku platu. Takých ako ja, bolo veľa, ak nie všetky spolužiačky. Odmeňovalo sa podľa tabuliek, nič viac nič menej. Keď sa nad tým zamýšľam, bolo to asi 450 vtedajších slovenských korún. Po troch rokoch práce sa plat automatický zvýšil. Z prvej výplaty som mala radosť, polovicu som chcela dať rodičom, ale to neprijali, poďakovali s odporučením, aby som si peniažky šetrila. Kúpila som si jeden svetrík a ešte nejaké maličkosti. To čo zostalo, som odložila na dovolenku. Veľmi som chcela ísť k moru. Po dvoch rokoch šetrenia sa mi sen splnil.

Bol vo Vašom živote lekár či sestra, ktorého ste obdivovala a považovala za vzor?
Vo svojom profesijnom živote som stretla niekoľko ľudí, osobností, ktoré považujem za svoj vzor. Konkrétne na detskom oddelení to boli dvaja ľudia, ktorí významne ovplyvnili rozvoj mojej osobnosti, môj profesijný život, moju kariéru a vzťah k povolaniu. Jednotkou bola naša vrchná sestra Mária Mikleová. Výnimočná žena pre nás a pre mňa ako mama. Osoba múdra, vzdelaná svedomitá, spravodlivá zároveň náročná s veľkým otvoreným srdcom. Ona ma zasvätila do práce riadiaceho pracovníka tým najlepším spôsobom. Obdivovala som na nej, s akou eleganciou pristupovala k riešeniu problémov, ktoré riešila z pozitívnej stránky. Patrila medzi prvé absolventky špecializačného štúdia v odbore pediatria na Slovensku. Z lekárov bol mojím vzorom náš pán primár MUDr. Karol Konkoľ. Dlhé roky pôsobil aj ako okresný pediater. Náročný bol na lekárov i nás sestry. Nerobilo mu problém prakticky ukázať mladým lekárom a sestrám ako sa robí výkon a aká je jeho predstava. Bol nielen teoretik, ale aj praktik. Som vďačná osudu, že som stretla týchto výnimočných ľudí, ktorí vo mne zanechali silnú stopu. Roky strávené s nimi sú tie najplodnejšie z pohľadu profesie. Keď spomínam na prácu, vždy to má súvislosť s nimi.

Keď si zaspomínate na Vaše začiatky, porovnáte ich s dneškom. V čom je podľa Vás najväčší rozdiel?
Medzi mojím začiatkom a dneškom je rozdiel viac ako štyridsať rokov. Zmeny zaznamenala medicína, asi najvýraznejšie zaznamenalo ošetrovateľstvo, zmenili sa spoločenské, ekonomické a sociálne pomery. Vtedy Vyštudovať za sestru znamenalo niečo dobré, veď zdravotnícka škola patrila k výberovým školám. Dnes je to iné. Iné sú pomery v spoločnosti a iný je postoj mladých k samotnej profesii. My sme ju vnímali ako „náboženstvo“, ako niečo vznešené, ctili sme si pedagógov, pacientov, dobre mienené rady starších a všetko sme tomu podriaďovali. Život prináša zmeny a priniesol zmeny do samotnej profesie, vo vzdelávaní i spoločenskom postavení sestry. Prístup k pacientovi sa zmenil – je našim rovnocenným partnerom, nemá submisívne postavenie. Záujmy pacienta musia byť prvoradé. To, že ošetrovateľstvo je samostatným vedným odborom dáva sestrám široké možnosti uplatnenia doma i v zahraničí na úrovni praxe, vedy a výskumu. Je na nás, do akej miery ponúkané možnosti v praxi využijeme na zlepšenie poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti. na zmene v postavení profesie sestra v spoločnosti.

Zmenila sa aj samotná práca sestry na detskom oddelení?
Za posledných niekoľko rokov došlo k dynamickým zmenám v oblasti vyšetrení, stanovení diagnózy, liečby, prevencie a poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti. Máme nové prístroje, technicky náročné na obsluhu. Vďaka moderným spôsobom liečby sa s rozvinutými štádiami niektorých ochorení už nestretávame, napríklad s rozvinutým astmatickým záchvatom u dieťaťa. Zaznamenali sme zmeny v spôsobe poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti. Ošetrujeme metódou ošetrovateľského procesu, vieme určiť problém, stanoviť intervencie, zhodnotiť rizikové faktory a vyhodnotiť úspešnom poskytovanej starostlivosti. Aj detský pacient sa zmenil. Jeho pobyt v nemocnici je podstatne kratší. Priemerná dĺžka hospitalizácie bola 14 až 21 dní, veľakrát aj niekoľko týždňov. Dnešné deti a matky si to nevedia predstaviť. Väčší dôraz kladieme na edukáciu rodičov, detí, pacientov a ich rodinných príslušníkov. Edukácia je oblasť, ktorá dáva sestrám možnosť realizácie vedomostí a schopností. Samotní detskí pacienti, najmä tí starší, majú viac informácií o chorobe, liečbe, zaujímajú sa, porovnávajú – veď žijeme v čase internetovej komunikácie. Z pacienta sa stáva partner a platí to aj pre detského pacienta.

Ako spomínate na kolektív na detskom oddelení?
Spomienky na kolektív detského oddelenia mám len tie najlepšie. Aj keď sme boli viac ženský kolektív, vzájomné vzťahy boli dobré a priateľské, aj vďaka nášmu vedeniu. Mnohí už nie sú medzi nami. My, ktorí sme zostali, sa radi stretávame. Keď som sa stala vrchnou sestrou, skoro všetky kolegyne boli odo mňa staršie. Nebolo to jednoduché. Napriek tomu sme sa uznávali a rešpektovali sa. Som presvedčená, že práve preto sú naše vzťahy také trvalé dobré a priateľské. Z mnohými si píšeme alebo sme v telefonickom kontakte. Naposledy sme mali stretnutie pred dvoma rokmi. Celé stretnutie bolo milé, emotívne a srdečné. Boli sme radi, že sa vidíme, môžeme si povedať, čo máme nové, čo náš teší alebo trápi. Pre mňa sú takéto stretnutia plné emócií aj zdrojom energie dávajú mi chuť do života, pocit spolupatričnosti a uznania za dobre odvedenú prácu v kolektíve.

Teraz pracujete ako námestníčka. Čo je Vašou úlohou a čo sa Vám podarilo zmeniť?
Práca námestníčky patrí k manažérskym pozíciám. Každá riadiaca funkcia a práca s ľuďmi je náročná. Keď som nastupovala do funkcie, dala som si za úlohu, že zvýšim úroveň vzdelania sestier, budem vytvárať podmienky pre dodržiavanie legislatívy a zavádzanie nových metodických a pracovných postupov. Aby sestra dokázala správne posúdiť pacientove potreby a problémy, zhodnotiť priority a pomocou vhodnýchintervencií problémy riešiť potrebuje dostatok vedomostí. Nielen tie zo školy. Potrebuje ich dopĺňať pomocou špecializovaného alebo vysokoškolského štúdia. Zodpovedám za formu a kvalitu poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti, ale aj za to, aby ju poskytoval personál odborne vzdelaný. Pozornosť si zaslúži bezpečnosť pacienta. Je dôležitá a súvisí s viacerými ukazovateľmi v rámci starostlivosti. K ďalším úlohám, ktoré riešim, je vytváranie vhodných pracovných podmienok sestrám, aby poskytovaná ošetrovateľská starostlivosť bola vykonávaná lege artis. To znamená mať vypracované štandardy, pracovné a metodické postupy, posudzovacie škály. Jednou z najdôležitejších a zároveň najťažších úloh je personálne zabezpečenie. Nedostatok sestier má celoslovenský rozmer. Riešime ju všetkými dostupnými možnosťami.

Spomínate si niekedy na svojich bývalých pacientov, ktorým ste pomohla?
Sú situácie, ktoré zostávajú uchované v pamäti vďaka ich odlišnosti automaticky. Vzťahujú sa ku konkrétnym situáciám, konkrétnym menám pacientov a ich zdravotnému stavu. Tých príbehov je veľa. Napríklad niekoľkomesačný chlapček s meningitídou, ktorý bol niekoľko dní v kóme – bol v ťažkom stave, lekári a pán primár robili, čo sa dalo. Počítali sme s tým najhorším, ale nakoniec vyzdravel. Nedá mi nespomenúť malé dievčatko Mariku, veľmi peknú Rómku, ktorá nemala ešte ani rok. Hospitalizovaná bola viac ako dva mesiace a jej matka bola nezvestná. Keďže bola milá, všetci ju mali radi, hrávali sme sa s ňou, učili ju prvé slová. Od vlastných detí sme jej doniesli veci, aby bola pekne oblečená. Bola odvezená do detského domova. Viac sme ju nestretli.

Pamätáte si aj na príhodu, ktorá sa Vám dnes zdá byť absurdná?
Napríklad prevoz dieťaťa s nízkou pôrodnou hmotnosťou sa realizoval v sanitnom vozidle s upravenou taškou s niekoľkými termoformi na stabilizáciu teploty dieťaťa a bez kyslíka. Mohli sme odsávať, urobiť masáž hrudníka a sledovať dýchanie. Napriek všetkému „detičky to zvládali“. Dnes tomu nikto neverí. V súčasnosti je transport detí z nízkou pôrodnou hmotnosťou zabezpečený na vysokej odbornej úrovni a primeraným vybavením.

Rešpektujete rady lekárov, keď ochoriete?
Nie som dobrý príklad. Zatiaľ mi zdravie slúži – aspoň si to myslím. Chorá skoro nebývam, našťastie, takže k lekárovi chodím sporadicky. Iba ak na predpis liekov od bolesti. Viem, že ako pacient by som zlyhala. Rady lekára rešpektujem, kým trvá problém. Ako náhle pominie prestávam užívať lieky. Je to asi tak: „obuvníkové deti chodia bosé“.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?
Úspechom je, keď človek robí prácu, ktorá ho baví a napĺňa. Práca sestry ma bavila aj v minulosti aj dnes napriek tomu, že je iná dáva mi pocit užitočnosti. Za úspech považujem svoj profesionálny rast a postup. Tiež absolvovanie štúdia. Za vlastný úspech považujem výchovu svojich synov, že som vychovala čestných pracovitých ľudí so zmyslom pre spravodlivosť, že vedia pomáhať iným. Viem že keď potrebujem pomôcť alebo poradiť, vždy sú tu pre mňa.

Čo Vám práca sestry vzala, a naopak čo Vám dala?
Nemôžem povedať, že práca sestry mi niečo vzala. Skôr mi dala možnosť získať vedomosti, zručnosti, naučila ma úcte k druhým a pokore. Dostala som príležitosť vykonávať prácu, ktorá ma napĺňa a baví, možnosť pracovať so samými skvelými ľuďmi, učiť sa od nich, byť v ich blízkosti. Práca ma formovala ako človeka, rozvíjala moje povahové a charakterové vlastnosti. Naučila ma trpezlivosti a veľkej dávke empatie.

Čo Vaša rodina, povolanie sestry je často časovo náročné, bola vždy tolerantná?
Práca sestry je náročná na čas, lebo slúžite v noci, sviatky a víkendy. Nároky sa prenášajú na celú rodinu. Pokiaľ som pracovala na zmeny, bolo to náročné. Našťastie sme to zvládli. Bolo niekoľko situácií kedy bolo nutné zapojiť do procesu aj starých rodičov.

Čo robíte vo svojom voľnom čase?
Voľného času mám málo, časť z neho venujem starostlivosti o rodičov. Okrem toho sa venujem práci v záhrade. Všeobecne mám rada umenie, ak sa nejaký čas vyskytne, rada si pozriem peknú výstavu obrazov, prečítam poéziu od obľúbeného Kostru, Smreka, Válka, pozriem balet alebo počúvam vážnu hudbu. Už si pripravujem zoznam kníh, ktoré budem čítať, keď budem doma.