S pamětníkem

Doktorka Grygová lieči v bánovskej nemocnici viac ako polstoročie

9. 6. 2017

Na chodbách ju všetci dôverne oslovujú doktorka. Väčšinu svojho života prežila v internej ambulancií.

Text: Mgr. Alžbeta Sivá / Foto: Archív Kláry Grygovej

Pred 54 rokmi prvého augusta 1963 nastúpila MUDr. Klára Grygová do prvej služby v bánovskej nemocnici. Počas neuveriteľných päť desaťročí ostala verná jednému zdravotníckemu zariadeniu. Jej posledné pracovisko bola interná ambulancia na prízemí nemocnice. Na chodbách ju všetci dôverne poznajú a oslovujú doktorka. Tí služobne starší spomínajú s ňou na prežité životné príbehy. Lekárka Klára Grygová po gymnáziu v Bánovciach nad Bebravou vyštudovala lekársku fakultu na Karlovej univerzite v Prahe. Prvého augusta 1963 nastúpila do nemocnice v Bánovciach nad Bebravou, kde doposiaľ pracuje. Je vydatá, má tri deti a štyri vnúčatá.

Pani doktorka ako ste sa dostala k zdravotníctvu?
Od mala som chcela byť lekárkou, možno aj preto, že som bývala vedľa nemocnice.

Pracoval niekto z rodiny v zdravotníctve?
Nie. Otec pracoval na poľnohospodárskom družstve a matka bola domáca.

Na čo si spomeniete, keď sa povie štúdium medicíny?
Drina, vydržať denne šesť hodín aj viac na zadku, učiť sa anatómiu, chémiu, fyziku a ostatné predmety. Cez skúškové obdobie to bolo aj viacej hodín. V Prahe boli na štúdium výborné podmienky.

Ako vyzeral váš prvý deň v nemocnici?
Na internom oddelení v prvý deň, keď som nastupovala bolo 43 postelí, jeden sekundárny lekár, primár a ja. Prišla som sem, pretože v tom období tu chýbali lekári. Samotný pán riaditeľ bol tak potešený, že sám mi nosil kufre a aj postele sťahoval na slobodárni. Nakoľko som chcela ísť do Topoľčian, ale tam sa mi miesto neušlo, tak som zakotvila tu. Moja prvá pracovná doba bola do desiatej večer.

Pani doktorka, prečo ste sa rozhodla venovať sa interne?
Vo štvrtom ročníku nás brával na stáže profesor Stanislav Reiniš a profesor Prusák na výskum arterosklerózy, kde sme pomáhali s určitými vyšetreniami. Vtedy som sa rozhodla stať sa internistkou.

Pamätáte si aký bol váš nástupný plat?
Môj nástupný plat bol 800 Kčs. Štyristo korún bola záloha a štyristo korún bol plat. Spomínam si, že topánky vtedy stáli 70 korún a obed 2,50 korún.

Bol vo vašom živote lekár, ktorého ste obdivovala a považovala za vzor?
Veľmi som obdivovala primára MUDr. Grešnera z Topoľčian, vynikajúceho internistu. Uznanie som prejavovala i primárovi MUDr. Kutanovi, ktorý nás viedol k tomu, že každý pacient je ako vlastná rodina a treba mu pomôcť.

Keď si zaspomínate na vaše začiatky, porovnáte ich s dneškom. V čom je podľa vás najväčší rozdiel?
Vtedy neboli rýchle sanitky, nemocnica nemala chirurgiu a operačné sály. Rovnako ešte v tej dobe neexistovali také účinné lieky ako sú teraz. Pamätám si, že pán primár bol taký dôsledný, že ranné vizity trvali asi tak do pol dvanástej. Potom sa dalo prijímať. Niekedy až osem pacientov zadeň, čiže do pol štvrtej, tak do pol piatej sa urobili príjmy.

Zmenila sa aj samotná práca internistu na oddelení?
Slúžili sme soboty a nedele dokopy. Každý deň sa začínal röntgenom. Na röntgene sme strávili ráno približne do tej pol deviatej. Teda nie tak, ako je to teraz vo zvyku, takzvanou sedankou, ale röntgenom. Skiaskopovalo sa, boli to ožiarenia merané dozimetrami, ktoré sa sledovali. Takto sme vyšetrovali žalúdky, pľúca. Nebola taká technika ako je teraz. Nebola sonografia, nebola magnetická rezonancia. Nemali sme ani chirurgiu. Slúžili sme nočné služby na všetkých troch oddeleniach, na detskom, gynekológii a internom. Nekolovali sme po oddeleniach, ale pôrody sme sa naučili odvádzať. Dokonca i tie zložitejšie. Pediatriu sme sa snažili naučiť v praxi. Bol to náš údel, že sme museli robiť na týchto oddeleniach v rámci nočných služieb.

Ako spomínate na kolektív na internom oddelení v bánovskej nemocnici?
Bol veľmi dobrý. Sestry boli ústretové, lekárov bolo málo. Zo začiatku som bola na oddelení ako jediný sekundár, na dve hodiny denne chodil ešte jeden posádkový lekár. Nikdy som sa nemohla sťažovať na nič. Primár bol ústretový, moc sme sa pri ňom naučili. Upozorňoval nás na každú chybičku.

Dokázala by ste opísať po päťdesiatich rokoch svoj pracovný deň?
Ráno som urobila vizitu a následne som ordinovala tri hodiny v ambulancii. O jednej popoludní som zase utekala späť na oddelenie. V nemocnici nás už bolo, ale viac. Prišli sekundárne lekárky – MUDr. Hoffmannová, MUDr. Nemečková. lnterná ambulancia sídlila v starej poliklinike a robili sme ju spolu s riaditeľom MUDr. Dobrotkom. On v nej začínal a ja som v nej pokračovala. Po troch hodinách v ambulancii som vždy utekala naspäť do nemocnice. Mala som taký malý bicykel. Keď som sa vrátila na oddelenie, pokračovala som v prijímaní pacientov. No a takto sa to dialo dosť dlho.

Viete koľko ste za tú dobu ošetrili pacientov?
Nedokážem to vôbec odhadnúť. Rozhodne ich bolo veľmi veľa, pretože interné oddelenie malo štyridsať lôžok.

Spomínate si niekedy na svojich bývalých pacientov, ktorým ste pomohla?
Dobre si pamätám na jednu pani z Ostravy, ktorá bola na návšteve. Bola to silná fajčiarka, dostala infarkt myokardu a HV blok III. stupňa. Podarilo sa nám ju zachrániť.

Pamätáte si aj na príhodu, ktorá sa vám dnes zdá byť absurdná?
Často sa stávalo, že sme ako lekári v službe museli odísť s pacientom. Pamätám si na jednu príhodu z noci. Pacient ťažko krvácal a išli sme s ním do Partizánskeho, kde mali chirurgiu. Viezli sme ho v sanitke, ja som s ním bola vzadu. Po ceste sa nám stalo, že sa nám pokazilo auto – dostali sme defekt. Keďže sme neboli ešte v Partizánskom, museli sme v noci asi o tretej hodine zabúchať najbližšie dvere a dúfať, že tam budú mať telefón. Našťastie mali. Nemocnica v Partizánskom nám teda poslala druhú sanitku a my sme im odovzdali pacienta. To boli takéto ohromné stavy.

Ako sa zmenili pacienti?
Určite sú viacej nároční. Viacej sa rozumejú liečbe a sledujú internet.

Ste lekárka. Dávala ste niekedy prvú pomoc aj mimo ordinácie?
Áno. V rámci nemocnice sme na kúpalisku zachraňovali utopeného chlapca. Prežil.

Keď ste chorá, rešpektujete rady lekárov?
Samozrejme áno.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?
To, že ma ešte stále baví pracovať.

Čo vám práca lekára vzala, a naopak čo vám dala?
Vzala mi voľný čas, víkendy, služby, Vianoce, Veľkú noc a sviatky. Dala mi však uspokojenie, že pomáham ľuďom.

Čo vaša rodina, povolanie lekárky je časovo náročné, bola vždy tolerantná?
Poviem to takto… Žiadne moje dieťa nešlo na medicínu.

Čo robíte vo svojom voľnom čase?
Športovať už veľmi nemôžem. Rada čítam, chodíme s manželom do kúpeľov, starám sa o chalupu a záhradu.