S pamětníkem

Lekár Peter Nehrer pracuje v Nemocnici Krompachy viac ako 40 rokov

1. 3. 2017

Zástupca primára chirurgického oddelenia v roku 2015 dostal Ocenenie Cena mesta Krompachy.

Text: Redakcia / Foto: archív MUDr. Petra Nehrera

Zástupca primára chirurgického oddelenia MUDr. Peter Nehrer je legendou Nemocnice Krompachy. Po vyštudovaní Strednej všeobecno-vzdelávacej školy v Krompachoch a Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach nastúpil v roku 1973 do nemocnice v Krompachoch na chirurgické oddelenie, kde pracuje doteraz. Od roku 1996 doposiaľ pôsobí ako zástupca primára. V rokoch 2004 až 2005 bol primárom oddelenia. Lekár Peter Nehrer je ženatý, manželka Mgr. Monika Nehrerová pracuje ako sestra na operačnom sále Nemocnice Krompachy. Majú štyri deti a dve vnúčatá.

Prečo ste si vybrali prácu v zdravotníctve?
Už od základnej školy ma zaujímala biológia, praktické cvičenia z biológie, fyziky a chémie.... a život ako taký. Doma som mal prístup k veľkej obrázkovej nemeckej zdravovede, tú mám dodnes doma, v ktorej som obdivoval obrázky ľudských orgánov aj chorobne zmenených. Ako dieťa som bol veľmi často chorý, navštevoval som ordinácie, kde pracovali lekári, v ktorých som videl ľudí s veľkým srdcom oddaných pomáhať a liečiť. Keď som bol žiakom deviatej triedy moje rozhodnutie stať sa lekárom, bolo definitívne.

Pracoval niekto z Vašej rodiny v oblasti zdravotníctva?
V mojej rodine nikto nepracoval zdravotníctve, otec bol banským inžinierom a mama sa starala o domácnosť. Dve staršie sestry pracovali v administratíve.

Aké bolo vysokoškolské štúdium a na čo najviac spomínate z tej doby?
Na vysokoškolské štúdium som sa veľmi tešil, dostal som sa do dobrého kolektívu študentov, s ktorými som prežíval veselé i vážne chvíle. Pri pravidelných stretnutiach spoločne spomíname na našich profesorov a asistentov, z ktorých boli mnohí významnými osobnosťami tej doby.

Prečo ste si vybrali práve obor chirurgia?
K výberu oboru chirurgia značne prispel môj úraz z detstva pri ktorom som si poranil slezinu. Operovali ma vtedajší primár MUDr. Timko Andrej a ako sekundárny lekár MUDr. Dobroslav Zavřel, ktorí sa potom stali mojimi vzormi.

Čo Vás v škole najviac bavilo a naopak?
V škole ma najviac bavila anatómia, chirurgické obory. Veľmi som sa tešil na prechod z posluchárne na klinické chirurgické pracovisko. Nemal som neobľúbený predmet, v snahe ukončiť štúdium som bol nútený venovať sa všetkým predmetom s plnou vážnosťou.

Po škole ste nastúpili hneď do nemocnice v Krompachoch. Prečo ste sa vrátili domov a nezostali ste napríklad v Košiciach?
Chcel som sa vrátiť do Krompách, lebo nemocnica tu mala svoju históriu a na chirurgickom oddelení sa stal medzičasom primárom MUDr. Dobroslav Zavřel, ktorý mal na mňa veľký pozitívny vplyv už od môjho spomínaného úrazu. V tom čase tu pracovali okrem primára len dvaja lekári a súrne potrebovali sekundárneho lekára. Okrem toho som chcel byť na blízku mojim už starším rodičom.

Na koho v nemocnici najviac spomínate, kto Vám najviac pomohol?
Spomínam na všetkých primárov a kolegov, ktorých vymenovanie by zaplnilo určite celý papier, ale v pamäti mám moje prvé služby, kde mi okrem primára boli veľkou oporou staršie a skúsené sestry inštrumentárky.

Pamätáte si, aký bol Váš nástupný plat a čo ste si zaň mohli kúpiť?
Môj nástupný plat bol 1800 Kčs, a po roku bol zvýšený na sumu 1920 Kčs. Keďže som spočiatku žil s mojimi rodičmi, zarobené peniaze som si šetril.

Keď zaspomínate na Vaše začiatky a porovnáte to s dneškom. V čom vidíte najväčší rozdiel?
Nemocnica má vyše 100 ročnú históriu, v 60 rokoch sa sťahovala do priestorov bývalého baníckeho učilišťa, boli nutné rekonštrukcie ktoré po etapách vylepšovali priestory nemocnice až do dnešnej podoby. 16- lôžkové izby sa zmenili na 6–3 lôžkové, zmodernizovali sa operačné sály, vylepšilo sa prístrojové vybavenie – ultrasonografia, počítačová tomografia, vybudovalo sa lôžkové Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny.

Keď porovnáte súčasnosť s Vašimi začiatkami, čo sa Vám teraz zdá ako neuveriteľné?
Samozrejme nastal pokrok v diagnostike, zavedenie endoskopických metód, kolonoskopie a gastroskopie, miniinvazívna chirurgia a robotizácia, rozšíril sa sortiment liekov, antibiotík, v liečbe chorôb gastrointestinalného traktu.

Ako sa zmenila práca lekárov?
Spočiatku neboli anestéziológovia ani röntgenológovia, preto sme sami museli podávať éterovú narkózu, postupne sa zaviedla intubácia. Taktiež röntgenové snímky sme si museli hodnotiť sami, dnes sa môžeme spoľahnúť na špecialistov v týchto oboroch. Písacie stroje nahradili počítače, telefónne linky nahradili mobily, ktoré oslobodili lekárov v prislužbe, staré sanitky nahradili moderne vybavené vozidlá rýchlej zdravotnej pomoci.

Ako ste sa zžili s pokrokom? Napríklad s počítačmi, operačnými prístrojmi?
Som za každý pokrok, no počítače napriek svojim výhodám nie sú mojou obľúbenou doménou, ale prispôsobil som sa potrebám doby.

Môžete porovnať pacientov predtým a dnes?
Pacient dnešnej doby má obrovský prístup k informáciám z internetu, a tým je aj náročnejší na komunikáciu, ohľadom najmodernejšej diagnostiky a liečebných postupov.

Spomeniete si na nejakého pacienta, ktorý Vám niečím ostal v pamäti?
Každý pacient si zasluhuje adekvátnu zdravotnú starostlivosť a každý v podstate zanechá stopu v živote lekára. No z tých tisícov ošetrených pacientov si zaslúži spomenúť keď sme ešte v mojich začiatkoch liečili pacienta s hemoragicko-nekrotizujúcou pankreatitídou, ktorého život dlhé týždne visel na vlásku. Po úspešnom operačnom riešení vyše 6 litrovej pankreatickej pseudocysty sa nám ho nakoniec podarilo vyliečiť. Spomínam si na mladého pacienta, ktorý bol pichnutý nožom do srdca, ktorému sme úspešnou operáciou na našom malom pracovisku, zachránili život. Asi pred dvoma rokmi som v službe musel operovať dve pacientky, ktoré boli dovezené z jednej dopravnej nehody, jedného auta, a obe mali poranené sleziny.

Zažili ste i smutné udalosti? Napríklad nezáujem rodiny o pacienta?
Do praxe chirurga patria, žiaľ aj smutné udalosti okrem smrti pacientov aj operačne výkony kedy je nutné amputovať napríklad končatiny a to úrazom alebo postihnuté chorobou. Smutné sú prípady starých pacientov, ktorí zomierajú na lôžku.

Ako ste odovzdávali skúsenosti mladým?
Svojim mladým kolegom som sa vždy snažil odovzdať maximum svojich teoretických, praktických poznatkov a skúseností, aby pracovali dôsledne a precízne a s empatiou pristupovali k svojim pacientom.

V roku 2015 ste dostal Ocenenie Cena mesta Krompachy – za čo to bolo?
Za takmer 43 rokov trvajúcu prácu na chirurgickom oddelení, za poctivosť, zodpovednosť a hlavne ľudský prístup ku svojim pacientom. A okrem tohto ocenenia som bol zapísaný aj do Oxfordskej encyklopédie osobností Českej a Slovenskej republiky.

Poskytovali ste niekedy prvú pomoc mimo nemocnicu?
Veľmi často ma ľudia žiadajú o radu a pomoc aj mimo pracoviska. Nespočetne krát som poskytoval prvú pomoc pri úrazoch v lyžiarskom stredisku Plejsy pri Krompachoch, na Chopku, neraz aj na letnej dovolenke v zahraničí.

Aký ste Vy pacient? Poslúchate rady lekárov alebo si robíte po svojom?
Ja ako pacient, som samoliečiteľ. V prípade potreby sa poradím s kolegami.

Ľutovali ste niekedy v živote, že ste si zvolili túto náročnú prácu? Alebo naopak, môžete aj dnes povedať, že ste si splnili svoj sen o povolaní, ktoré je dôležitým poslaním?
Svoje prvé rozhodnutie stať sa lekárom a hlavne chirurgom som nikdy neoľutoval, táto práca ma baví a ktorá mi robí napriek svojej náročnosti radosť. Od roku 1992 vykonávam popri chirurgii aj diagnostickú aj liečebnú gastroskopiu a kolonoskopiu.

Čo Vám práca v zdravotníctve dala a naopak vzala?
Od samého začiatku som si uvedomoval, že práca chirurga vyžaduje celého človeka, ktorý musí obetovať pre pacienta aj svoj voľný čas, čas pre rodinu, záľuby a koníčky odložiť do pozadia. Neraz starostlivosť o deti museli prevziať aj starí rodičia.

Poviete nám niečo o Vašich koníčkoch, či záľubách?
Stres a napätie sa snažím eliminovať so svojou rodinou v prírode s fotoaparátom, v zime na lyžiach, v lete na bicykli. Rád si prečítam články s astronomickou tematikou.