S pamětníkem

Sestra Lýdia Mlynarčíková je legendou Nemocnice Handlová

20. 10. 2016

K záľubám sestričky patrí dobrá kniha, dobrá kávička, turistika, plný košík hríbov, plávanie v slanej vode, posedenie s priateľmi.

Text: Redakcia / Foto: archiv Lýdie Mlynarčíkové

Sestra Lýdia Mlynarčíková je legendou Nemocnice Handlová. Po vyštudovaní Strednej zdravotníckej školy v Martine nastúpila v roku 1972 do nemocnice v Handlovej, kde pôsobí dodnes. Pracovala ako sestra na chirurgickom a detskom oddelení. Najväčšiu časť svojho pôsobenia v Nemocnici v Handlovej odpracovala na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení, kde v rokoch 2006 až 2012 vykonávala funkciu vrchnej sestry. Potom pracovala na JIS internej. Hoci teraz je už na dôchodku, ešte stále dochádza vypomáhať do nemocnice. Lýdia Mlynarčíková je vydatá, má dvoch dospelých synov.

Prečo ste si vybrali prácu v zdravotníctve?
Pôvodne som chcela pracovať ako zdravotnícky laborant. Vzhľadom k tomu, že v tom roku v Martine nebol otvorený ročník na štúdium v tomto odbore, bola som nútená vybrať si niečo iné. K výberu povolania zdravotná sestra ma nakoniec inšpirovala spolužiačka zo základnej školy, ktorú však paradoxne neprijali. Túto prácu považujem za vysoko humánnu.

Pracoval niekto z Vašej rodiny v oblasti zdravotníctva?
Nie, ja som prvý zdravotník z celej rodiny. Ani v minulosti, ani v súčasnej dobe nikto z rodiny v oblasti zdravotníctva nepracoval a ani nepracuje. Sestra začala štúdium na zdravotníckej škole, ale nakoniec sa rozhodla inak.

Aké bolo štúdium na zdravotníckej škole?
Štúdium v Martine bolo v tej dobe veľmi náročné. Zo stredných zdravotníckych škôl mala práve táto škola vysoký kredit, preto boli na nás kladené adekvátne nároky. Odborné predmety nám prednášali lekári z Fakultnej nemocnice Martin. Už od prvého ročníka sme praxovali na základných oddeleniach – interné, chirurgia – neskôr ako detské sestry aj v detských jasliach.

Prečo ste si vybrali práve odbor detská sestra?
Pôvodne som chcela pracovať v laboratóriu, lebo som mala rada chémiu, ale nakoniec som skončila na ARO. Už v prvý deň nástupu do zdravotníckej školy som vedela, že budem študovať odbor detská sestra, v tom čase som o anestézii ešte veľa nevedela. Malé deti mám veľmi rada, sú také bezbranné.

Čo Vás v škole najviac bavilo a naopak?
Mala som rada odborné predmety a psychológiu, nemala som rada fyziku. Na triednu učiteľku, ktorá nás učila odbor ošetrovateľstvo, nikdy nezabudnem. Bola úžasná, možno aj preto som tieto predmety mala rada. Mala s nami pekný vzťah. Bola to sestrička, ktorá sa stále usmievala, vysvetlila nám všetko a pripravovala nás na prácu tak, aby sme pre pacientov neboli len ošetrujúce sestry, ale aj poslucháčky.

Po škole ste nastúpili hneď do nemocnice v Handlovej. Na aké oddelenie?
Najskôr na chirurgické oddelenie s tým, že keď sa otvorí ARO, prestúpim tam, čo sa aj stalo zhruba o rok. Už na chirurgickom oddelení sme chodili, hlavne počas služieb – popoludní a v noci – na operačnú sálu k anestézii. Bolo úžasné sledovať, ako všetko nepríjemné, bolestivé je vykonané v spánku, počas anestézie, bez zbytočného utrpenia.

Na koho v nemocnici najviac spomínate, kto Vám najviac pomohol?
Veľmi mi pomohol pán primár MUDr. Labach. Naučil ma veľa o anestézii a resuscitácii. Som mu dodnes vďačná a pamätám si veľa z toho čo mi povedal. Vďačná som aj vrchnej sestre Betke Kotianovej, ktorá mi veľmi pomohla, hlavne v začiatkoch mojej práce anestéziologickej sestry. Práca na ARO je o tímovom duchu – výsledky závisia od celého kolektívu.

Pamätáte si, aký bol Váš nástupný plat a čo ste si zaň mohli kúpiť?
Prvý plat som mala 1400 korún. Kúpila som zaňho malé darčeky pre rodinu – a bolo po výplate. Tešili sme sa všetci.

Keď zaspomínate na Vaše začiatky a porovnáte to s dneškom. V čom vidíte najväčší rozdiel?
Pracovať bolo treba vtedy aj dnes, možno bola priateľskejšia atmosféra na oddelení. Len málo sestier pokračovalo v ďalšom pomaturitnom štúdiu, dnes ich viac študuje. Čo sa týka technického vybavenia, doba pokročila, prístroje sú menšie a kvalitnejšie – je to neporovnateľné.

Takmer pred päťdesiatimi rokmi ste nastúpili do nemocnice, ako sa zmenila handlovská nemocnica?
Na nepoznanie. Zanikli všetky základné oddelenia, zostalo len ODCH (Oddelenie dlhodobo chorých), JZS (Jednodňová zdravotná starostlivosť) a poliklinika, čo ma mrzí. Ale naopak, myslím si, že v súčasnej dobe je ošetrovateľská starostlivosť na týchto oddeleniach na vyššej úrovni ako v minulosti.

Keď porovnáte súčasnosť s Vašimi začiatkami, čo sa Vám teraz zdá ako neuveriteľné?
Úžasne postúpili diagnostické a liečebné metódy, skvalitnila sa ošetrovateľská starostlivosť.

A čo lieky – porovnanie dnes a vtedy?
Dnes je viac generík. Anestéziu som začínala s éterom. To sa s dnešnými anestetikami nedá porovnať. Častejšie sa robí lumbálna a epidurálna anestézia, využívané dnes aj pri bezbolestných pôrodoch. Tých komplikácií po anestézií je podstatne menej, čo je komfortné aj pre pacienta, v podstate krátko po zákroku mnohí odchádzajú do domáceho liečenia.

Ako sa zmenila práca sestier?
Práca sestry je a zostane ťažká. Žiaden prístroj, ani monitor, prácu sestry nenahradí.

Ako ste sa zžili s pokrokom? Napríklad s počítačmi, operačnými prístrojmi?
Dnes už pracujem na ambulanciách. To, čo potrebujem, si na počítači urobím. Fantastický je internet, je tam všetko. Výkonnejšie prístroje dnes uľahčujú prácu, monitoring pacienta je dnes na inej úrovni ako v minulosti.

Môžete porovnať pacientov predtým a dnes?
Pacienti sú v podstate rovnakí – niektorí trpezliví, iní menej. Možno sú používaním internetu vzdelanejší, čo sa týka zdravia a chorôb. Vďaka poskytnutej zdravotnej starostlivosti sa dnešní pacienti dožívajú vyššieho veku oproti minulosti.

Spomeniete si na nejakého pacienta, ktorý Vám niečím ostal v pamäti?
Je ich hodne, hlavne po úspešnej resuscitácii. Mali sme jedného pacienta z Čiech, z Hradca Králové, ktorý sa u nás liečil po autonehode takmer rok a odišiel po vlastných. To bolo pre nás zadosťučinenie za celú vynaloženú námahu a prácu.

Počas svojho pôsobenia v práci sestry ste určite zažili mnoho príhod. Spomeniete si na zvlášť dojemný alebo úsmevný príbeh?
Stali sa aj úsmevné, aj dojímavé príhody. Bolo úžasné, keď po akútnej sekcii urobenej z časovom zhone, sa narodilo dieťa živé a zdravé.

Zažili ste i smutné udalosti? Napríklad nezáujem rodiny o pacienta?
V čase, keď som nastúpila, sa stávalo veľmi veľa nehôd motorkárov, ktorých sa žiaľ ani po dlhodobej resuscitácii nepodarilo zachrániť. To bolo smutné a dlho to ostalo v pamäti – zbytočná smrť. Najsmutnejšie však pre mňa je úmrtie dieťaťa.

Ako ste odovzdávali skúsenosti mladým?
Bola som oficiálnou školiteľkou mladých kolegýň, možno aj prísnou. Ale viem, že dnes sú z nich dobré sestry a to ma teší.

Poskytovali ste niekedy prvú pomoc mimo nemocnicu?
Nie, neposkytovala. Stalo sa zopár krát, že som sa nahla k ležiacemu človeku na ulici, ale bol „našťastie“ len pripitý.

Aká ste Vy pacientka? Poslúchate rady lekárov alebo si robíte po svojom?
Snažím sa poslúchať lekárov, ale niekedy mám svoj názor.

Hoci ste už v dôchodku, v nemocnici stále vypomáhate. Prečo, ako často a na akom oddelení?
Tento rok pracujem už len na dohodu, bola som na JZS, SONO ambulancii a mám ešte zastupovať na algeziologickej ambulancii. Keď treba, vždy rada pomôžem.

Ľutovali ste niekedy v živote, že ste si zvolili túto náročnú prácu? Alebo naopak, môžete aj dnes povedať, že ste si splnili svoj sen o povolaní, ktoré je dôležitým poslaním? 
Nikdy som neoľutovala výber povolania. Prácu v zdravotníctve som mala rada. Kontakt s ľuďmi je pre mňa dôležitý.

Čo Vám práca v zdravotníctve dala a naopak vzala?
Dala mi vnútorné uspokojenie, keď sa darilo. V podstate nemám zlé spomienky na nikoho a na nič. Na ARO bola vždy dobrá partia ľudí, museli sme sa spoľahnúť jeden na druhého. Keď už pacientom bolo lepšie, bolo aj veselo.

Poviete nám niečo o svojej rodine, o Vašich koníčkoch, či záľubách?
Mám dvoch dospelých synov, vnúčatá ešte nie. Moje záľuby? Dobrá kniha, dobrá kávička, turistika, plný košík hríbov, plávanie v slanej vode, posedenie s priateľmi.