S pamětníkem

Zo sestričky mama, priateľka, učiteľka a kronikárka života

21. 6. 2016

Vedúca sestra kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Helena Kapturová pracuje v Nemocnici Košice-Šaca už neuveriteľných 43 rokov.

Text: redakcia / Foto: archív nemocnice

Prácu zdravotnej sestry si v Nemocnici Košice-Šaca začala hľadať náhodou, dovtedy netušila, že vôbec existuje. Povedala si, že to v tom novom centre pre pacientov s popáleninami vyskúša. Napokon ostala a stará sa o nich už neuveriteľných 43 rokov. Vedúca sestra Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Helena Kapturová sa postupne stala nielen špičkovou profesionálnou zdravotnou sestrou, ale pre mnohých pacientov aj mamou, priateľkou, učiteľkou, kronikárkou života. Je spoluautorkou prvej odbornej literatúry pre študentov stredných zdravotníckych škôl „Ošetrovanie popálených“ a držiteľkou prestížnych ocenení Sestra roka a Biele srdce.

Aká bola Vaša cesta k povolaniu zdravotnej sestry?
Vzorom mi bola moja staršia sesternica, ktorá študovala na Lekárskej fakulte v Košiciach. Veľmi som to povolanie obdivovala, tiež som sa chcela stať lekárkou a pomáhať ľuďom. Začala som teda svoje štúdium na Strednej zdravotníckej škole v Prešove.

Ale chceli ste sa stať lekárkou?
Po skončení školy v roku 1973 ma síce prijali na medicínu, ale vážne nám ochorela mamka. Finančná situácia v našej rodine nebola priaznivá, a tak som sa rozhodla, že sa vysokej školy vzdám. Stala som sa sestričkou. V tomto povolaní som sa našla, naplnilo ma a dalo mi zmysel života.

Aká zhoda náhod vás doviedla práve do Nemocnice Košice-Šaca?
Skončila som strednú školu, prišlo leto, bola som veselá bezstarostná mladá žena, navyše ma bavil folklór. Celé leto som akoby pretancovala v rámci populárnych folklórnych dní. Prácu som si začala hľadať až koncom prázdnin. V Prešove, odkiaľ pochádzam, boli voľné len pracoviská, ktoré ma neoslovili, mne sa najviac páčili veľké chirurgické odbory. Začala som hľadať a skúšať šťastie v Košiciach. Pôvodne som ani nevedela, že existuje nemocnica v Šaci. Od spolužiačky som sa dozvedela, že v Šaci sú ešte voľné miesta sestier aj v chirurgických odboroch. Druhý deň som bola tu, vtedajšia hlavná sestra mi ponúkla prácu na popáleninách, chirurgia bola obsadená. Povedala som si, že popáleniny sú určite náročné pracovisko, že tu asi dlho nevydržím.

A ste tu 43 rok?
Presne tak (smiech).

Aké boli začiatky na takom náročnom oddelení, navyše jedinom na Slovensku? Ďalšie podobné pracoviská boli len v Prahe a Ostrave.
Prvé dni, keď ma previedli cez pracovisko, tak som si v duchu pomyslela, zajtra ani nebudem vedieť, kam mám ísť, je to jedno veľké bludisko.

Platili nejaké špecifiká aj pre vtedajších pacientov? 
V minulosti nebol taký voľný vstup pre návštevy, ako je dnes. Pacienta mohli príbuzní navštíviť len individuálne, po dohovore s ošetrujúcim lekárom. Bolo to najmä preto, aby sa predišlo infekciám a boli striktne vymedzené návštevné hodiny. U nás na popáleninách to bolo špecifické vzhľadom k tomu, že sme mali pacientov z celého Slovenska. Návštevy k pacientom mohli prísť kedykoľvek, napríklad aj večer mimo návštevných hodín. Rodiny postihnutého žili často ďaleko. Aby mali možnosť navštíviť svojho príbuzného, vychádzali sme im v ústrety. Ale určite nie pri ťažkých stavoch, tam boli podmienky prísnejšie a o návšteve v tomto prípade rozhodol primár, v službách službu konajúci lekár.

Akí boli pacienti, ktorí utrpeli tzv. termický teda popáleninový úraz? Je medzi tými z minulosti a súčasnými pacientmi nejaký rozdiel?
Určite. V tých začiatkoch bolo veľmi veľa popáleninových úrazov alebo úrazov elektrickým prúdom najmä v práci, vo fabrikách, pretože bezpečnosť pri práci nebola na takej úrovni ako v súčasnosti. Dnes už sú také bezpečnostné opatrenia na pracoviskách, že úrazovosť výrazne poklesla. Hlavným dôvodom zriadenia popáleninového pracoviska boli Východoslovenské železiarne a to z dôvodu horúcich pracovísk a vyššieho rizika. Avšak už do dvoch rokov bolo nevyhnutné zriadiť prvé detské izby nášho oddelenia, pretože aj úrazovosť detí bola nesmierne vysoká. Dnes je úrazovosť detí nižšia, ako v minulosti. Stávalo sa, že na pracovisku bolo v priemere aj 45 percent detských pacientov.

Ako sa podarilo situáciu zmeniť, bolo to vďaka vplyvu moderných technológií?
Časom sme začali robiť veľkú osvetu. Organizovali sme množstvo prednášok aj v spolupráci s pediatrami. A stále sa snažíme pôsobiť na rodičov malých detí. Aj v minulosti aj teraz, hoci sú už technicképodmienky našich domácností a celkovo nášho života na úplne inej úrovni, najčastejšou príčinou popálenín u detí je obarenina a to, že rodič nepredvída. Máloktorej mamke, otcovi napadne, že napríklad z jednej šálky horúcej kávy môže mať maličké dieťa popáleniny až na 10 percent telíčka, a je potrebné to okamžite riešiť u nás na klinike. Sama som ako matka zásadne varila na zadných platničkách sporáka, ale vynaliezavosť a zvedavosť detí ma neraz prekvapila.

Čo spôsobovalo najčastejšie popáleninové úrazy u detí v minulosti a aké sú teraz?
V minulosti bolo veľa úrazov u detí spôsobených napríkla lúhom, ale aj v čase predvianočných či veľkonočných zabíjačiek, kedy deti neraz padli do nádob s vriacou tekutinou. Časté boli úrazy pri praní. Vtedy neexistovali bezpečnostné poistky, ani automatické práčky. V súčasnosti sú iné trendy, najčastejšou príčinou popálenín u detí sú rýchlovarné kanvice, horúca káva alebo čaj, polievka. Dieťa jednoducho stiahne obrus s obedom na seba, alebo drgne do šálky s kávou. Nebezpečný je ale napríklad aj olej z fritézy.

Ako ste dokázali ako žena zvládnuť takú náročnú prácu?
V tých začiatkoch bolo veľmi veľa ťažkých stavov termického úrazu, ľahké prípady sa k nám ani nedostali. Pomáhalo nám hlavne vidieť úspech, keď sme pacienta zachránili. Mali sme pacientov, ktorí tu ležali aj rok, či pol roka, pacient sa takpovediac stával našim blízkym. V súčasnosti máme k dispozícii množstvo špičkovej techniky, tak dokážeme zachrániť oveľa viac pacientov a skrátila sa tiež doba ošetrovania, čo na začiatku 70-tych rokov nebolo také jednoduché. Naša práca bola vždy tímová. Aj my, sestričky, sme sa cítili byť rovnocenné lekárom, brali nás, aj ostatní personál, ako partnerov. Náš prvý primár vždy hovoril, že keď po operácii sestra pacienta dobre neošetrí, či neustráži rovnako dobre ako ho lekár odoperoval, aj práca lekára vyjde navnivoč. Tak nás naučil rovnako si vážiť prácu pomocného personálu i ošetrovateľov.

Boli ste dobrý tím aj mimo práce?
Nás práca doslova pohltila, z toho obdobia tu ostala pracovať veľmi veľká skupina. Stretávali sme sa vzájomne, organizovali sa spoločné podujatia, varenie guľáša, postupne sme spolu oslavovali skoro všetko, životné výročia, neskôr jubileá, svadby naše, ale už aj našich detí. V roku 1975 sme organizovali prvý Stredoeurópsky kongres o popáleninách s medzinárodnou účasťou, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 300 odborníkov zo Slovenska, ale aj zo zahraničia – Austrálie, Veľkej Británie, Kanady, Nemecka, Izraela.

Spomínali ste, že o ošetrovaní popálených pacientov sa na strednej škole sestry príliš neučili, odkiaľ ste teda čerpali informácie ako postupovať pri ošetrovaní?
V 70-tych rokoch bolo málo lekárov špecialistov na túto oblasť, bolo všeobecne málo poznatkov aj odbornej literatúry o popáleninovej traume. Robili sme preto každý mesiac na našom pracovisku odborné semináre, na ktorých prednášali lekári nielen pre svojich kolegov lekárov, ale aj pre nás sestry. Vysvetľovali význam postupov, celej starostlivosti o pacienta a liečby. Neskôr vznikla prvá slovenská učebnica pre stredné zdravotnícke školy Ošetrovanie popálených.

Spomínate si na niektorých svojich pacientov, na ich príbehy?
My s tým naším pacientom, obzvlášť tým detským pacientom, prežívame celý jeho ďalší život. Silný zážitok sme mali s asi 8–10 ročným Viktorom, ktorého zasiahol elektrický prúd vysokého napätia. Amputovali mu obe ruky.Ležal tu dlho, rodičia boli z veľkej diaľky, tak ho k sebe brávala na víkendy pani sanitárka, všetci sme sa mu venovali, aby mu nebolo smutno. Po nejakom čase sme ho videli v televízii, bol už ženatý, mal dvoch synov, bolo to neuveriteľné, čo dokázal svojimi nohami. Tak sme si na oddelení od šťastia poplakali. Pacienti sa k nám po rokoch vracajú na rekonštrukčné operačné výkony a my ich stretávame zas. Takým osudom, ktorý tu sledujeme už asi viac ako 25 rokov je aj Magda. Mala 11, keď utrpela vážny úraz, popáleniny na približne 80% tela. Bol to v tom čase ojedinelý prípad, že prežila. Dnes je to úspešná manažérka, skvelá mama a manželka. Chodieva k nám pravidelne. Nastal okamih, keď dostala šancu využiť novú syntetickú biologickú kožu. Tá ale podliehala schváleniu zdravotnej poisťovne. V priebehu schvaľovania Magda otehotnela a keď po pôrode prišla aj so svojim dieťatkom a manželom, ktorý prišiel ako podpora, lebo sa bál, aby to zvládla, čakal ju celý náš personál. S kočíkom, vaničkou, či inými drobnosťami pre dieťa i ochotou pomôcť kočíkovať či akýmkoľvek iným spôsobom aj v čase voľna. Keď jej manžel odchádzal, povedal, že až tu u nás pochopil, ako sa jeho manželka mohla tešiť na návrat na miesto, kde zažila toľko bolesti. Bolo to vďaka rodine, ktorá ju tu čakala.

Funguje to tak aj dnes, keď sú tu pacienti oveľa kratšie?
Dá sa taký vzťah nadviazať aj teraz, minulý rok sme tu mali 7 ročného prváčika Jakubka. Stiahol na seba zo sporáku hrniec s vriacimi špagetami, bol popálený na 54 percent tela. Nedali sme ho ani na JISku, ale na vzdušné lôžko, čo mu veľmi pomohlo, aby sa neinfikoval. Keďže rád pozeral rozprávky, zohnali sme mu notebook, aby ich mohol v sterilnom prostredí pozerať. Miloval ananásovú pizzu, a tak sme mu ju objednali, keď dostal chuť. Takéto prípady prežívame všetci na oddelení vždy veľmi intenzívne, lebo vieme, aké môžu byť dôsledky. My totiž vieme, že to dieťa nemusí ani prežiť.

Aká bola cesta na pozíciu vedúcej sestry?
Nikdy som neuvažovala, že by som sa mala stať vedúcou sestrou. Lekári ma priamo vyzvali, aby som sa prihlásila, veľmi som sa na to necítila, som veľmi prísna a náročná aj sama na seba, veľmi precízna, a mnohokrát požadujem od všetkých okolo, aby boli rovnakí ako ja. A preto som do toho veľmi nechcela ísť.

Zvykol si napokon kolektív na váš perfekcionizmus?
Časom si zvykli. Práca sestry na popáleninách mala veľké špecifiká, nikde na školách sa to nevyučovalo, nikto nás sestry na to nepripravoval. Takže sme si v našom tíme sestier vyrábali vlastné zásady na základe skúseností z praxe a to sme potom odovzdávali ďalším a ďalším sestrám – zásady starostlivosti o pacienta, prípravu pomôcok na operačný výkon, postupnosť krokov a pod. Keď som sa stala vedúcou sestrou, zjednotili sme to, a dnes sú to už vlastne štandardy, ktoré v rámci oddelenia pomáhajú vždy mladým nastupujúcim kolegom. Takisto sme robili stručný zrozumiteľný manuál ku prístrojom, aby to noví kolegovia rýchlejšie pochopili a zapracovali sa.

Ako váš nesmierne bohatý a naplnený pracovný život zvládla rodina?
Manžel je lekár, dcéra sa stala doktorkou farmácie, syn lekárom.

Takže medicína ovládla celú rodinu, a čo vnúčatá?
Filipko má 8, je druhák a Anetka zatiaľ tri rôčky, takže uvidíme, či aj v ich prípade bude platiť, že jablko nepadne ďaleko od stromu.

Ako najradšej relaxujete?
Rada chodím na túry, Tatry sú moja srdcovka, mám ich pochodené celé. Mojim snom je ešte raz do tretice zdolať celú Tatranskú magistrálu s nejakým rovesníkom v mojej kondícii.