S pamětníkem

Hrdina mnohých pacientov

10. 10. 2014

„Práca v zdravotníctve ma napĺňa uspokojením, že robím veľmi zodpovednú, užitočnú a zmysluplnú prácu,“ hovorí MUDr. Ježík po 48 rokoch práce na chirurgickom oddelení.

Text: Zuzana Sitárová / Foto: archív chirurgického oddelenia

MUDr. Jozef Ježík, st. je meno, ktorá pozná takmer každý Zvolenčan. Medzi kolegami uznávaný pán primár, medzi pacientmi lekár s veľkým L. Človek s obrovskou charizmou, ktorý za 48 rokov práce na chirurgickom oddelení Nemocnice Zvolen zaučil desiatky mladých lekárov a rukami mu prešli tisíce pacientov. V rozhovore nám prezradil viac o sebe, o svojom štúdiu, začiatkoch a o svojej práci.

Prečo ste si vybrali medicínu?

Pre štúdium medicíny som sa rozhodol hneď po základnej škole, keď som mal 14 rokov. Z môjho pohľadu, vtedy pacienta, som lekárov vnímal ako vzdelaných, múdrych ľudí so spoločenským postavením a zároveň ako veľmi užitočných ľudí pre spoločnosť. Ja som chcel byť tiež taký, odvtedy som túžil sa stať lekárom.

Pracoval niekto z Vašej rodiny v zdravotníctve?

Moja sestra študovala medicínu, ale v tom čase neprijímali na medicínu viac ako jedného člena rodiny, preto som mal obavy, či ma prijmú. Všetko moje úsilie však smerovalo k tomu, aby som sa stal lekárom, keď mi po maturitách prišiel oznam, že ma prijali na medicínu, bol som veľmi hrdý. Nikto iný v zdravotníctve nepracoval, ale našiel som si manželku doktorku, neskôr syn vyštudoval medicínu a tiež si našiel za manželku lekárku. Stala sa z nás lekárska rodina a teraz v medicíne pôsobíme viacerí.

Aký ste boli ako študent?

Vyrástol som z veľmi skromných pomerov, bývali sme, viacpočetná rodina, na samote, kde dodnes nie je zavedená elektrina. Pre nás, všetkých súrodencov, bolo obrovskou motiváciou dosiahnuť lepšiu úroveň, chceli sme sa posunúť a jedinou cestou bolo vzdelanie, preto sme sa venovali predovšetkým škole. Od základnej školy som smeroval svoje úsilie štúdiu medicíny, takže na vysokej škole som žiadne problémy nemal a v tomto smere sa mi darilo. Okolnosťami som bol nútený robiť všetko pre svoje štúdium, pretože financovanie štúdia som musel zabezpečiť z rodinných prídavkov, sociálneho štipendia a prospechového štipendia. Skúškami som prechádzal bez opravných termínov a s dobrými výsledkami. Boli niektoré predmety, ktoré neboli moje obľúbené, ale musel som ich zvládnuť, keď sa blížili klinické disciplíny, môj záujem sa vyprofiloval smerom k chirurgii. Bol som si vedomý určitých manuálnych zručností, s ktorými som sa od detstva stretával, ako napríklad šitie, oprava obuvi, remeselné práce. Chirurgia ma zaujala tiež, pretože mnohokrát treba spraviť veľmi rýchle rozhodnutia a mohol som tu zužitkovať svoje manuálne zručnosti.

Keď porovnáte začiatky svojej kariéry, aká bola doba? Zmenilo sa niečo?

Ako lekár pracujem už 48 rokov. Dnes sú materiálne, technické vybavenie a poznatky neporovnateľné s tou dobou, avšak dostupnosť a organizácia zdravotníctva bola vtedy lepšia. Dnes sa pacienti stali klientmi a do vzťahu vstupuje ekonomický rozmer, ktorý ovplyvňuje aj vzťah medzi lekárom a pacientom. Absentuje súcit a záujem maximálne sa postarať o pacienta, ktorý sa prejavuje u mladých generácií, ale je to všeobecný trend v celej spoločnosti, mladí nemajú toľko úsilia a snahy pracovať na sebe, skôr majú väčšie nároky, pozerajú viac na materiálnu stránku života.

Čo si pamätáte zo začiatkov svojej kariéry? Je niečo na čom sa teraz smejete? 

Niečo také, čomu by som sa až tak smial, ma nenapadá. Človek prejde od začínajúceho lekára, postupne začne byť poverovaný samostatnými činnosťami, prežíva určitý stres, obavu, či sa správne rozhodne a či to zvládne. Pomaly, po stupienkoch napreduje, získava psychologickú odolnosť a neskôr, či už sú to poverenie operačnými výkonmi, alebo riešenie operačných situácií v pohotovostnej službe, už sa vie rozhodnúť a posúdiť situáciu.

Zažili ste dojemný, alebo úsmevný príbeh z nemocnice?

Určite bolo veľa najmä dojemných príbehov. Najviac ma vždy fascinovalo, na ľuďoch, keď najmä starí ľudia mali záujem o svojho partnera, ktorý ochorel a keď sa prišli informovať o jeho zdravotnom stave. Pekné bolo, že aj v pokročilom veku, sa partnerská láska u týchto ľudí prejavila. To ma mnohokrát dojímalo.

Čo Vám dala práca v zdravotníctve? 

Práca v zdravotníctve ma napĺňa uspokojením, že robím veľmi zodpovednú, zmysluplnú a užitočnú prácu. Neviem si predstaviť nič iné, čo by ma mohlo takýmto spôsobom napĺňať.

Čo vďačnosť pacientov?

Medzi lekárom a pacientom, najmä takým, ktorý je ohrozený na živote sa vytvorí vzťah, citová väzba a človek vďačnosť od pacienta rád prijíma, rád ju pociťuje. Ľudia prejavia vďačnosť či už bezprostredne, alebo mnohokrát aj po rokoch, keď vás na ulici oslovia, pripomenú, že ste sa o neho starali a ďakujú. Je to ako pri akejkoľvek činnosti, ako keď si niekto získa priateľstvo, snaží sa mu to dať najavo a vďačnosť dobre padne, poteší a je to uznaním za jeho snahu.

Ako ste predával svoje skúsenosti mladým lekárom?

Moje prvé skúsenosti s pedagogickou činnosťou, boli v letných táboroch, na povinnej praxi medikov, ktorí chodievali na oddelenia, čo boli generačne nie tak vzdialení ľudia. Boli to priateľské stretnutia, človek mal možnosť ich zasvätiť do základných pohľadov na praktickú medicínu. Neskôr, súčasťou vedúcej funkcie bola výuka celého kolektívu, ďalej som učil na zdravotníckej škole. Potom sa už moja vzdelávacia činnosť uplatňovala v rámci chirurgických kongresov, seminárov, kde som vystupoval s prednáškami a diskusiami, to boli už akcie, ktoré boli zamerané na odovzdávanie vzájomných skúseností.

Aké sú Vaše koníčky a záľuby?

Od malička som športovo založený, dodnes pestujem outdoorové aktivity; bežecké lyžovanie, zjazdové lyžovanie, výstupy na snežniciach, v lete plávanie, turistika, bicyklovanie. Mám športového ducha, ktorý je potrebný pre regeneráciu duševných síl a udržanie si fyzickej výkonnosti. Okrem toho mojou záľubou sú aj remeselné práce, či už doma, alebo na chalupe.

Čo hovorí na Vaše povolanie rodina?

Chirurg, ktorý je vyťažený a ktorý je zaujatý svojim povolaním, veľa času trávi v nemocnici, má veľa nočných služieb, chodí po školiacich akciách, konferenciách, kongresoch, absentuje často v rodine. Niekedy aj úloha otca nefunguje perfektne, občas má svoje trhliny. Všetko sa dá zvládnuť, človek musí mať šťastie na partnerský život, ale vždy keď niečo človek získa, je na úkor niečoho iného. Keď sa ako otec obzriem späť, rád by som venoval rodine viac času, ale ak je chirurg zaujatý svojim povolaním a chce nadobudnúť maximálne vedomosti, tak aj veľa voľného času trávi sústavným vzdelávaním. Rodina je pre chirurga a pre jeho zázemie dôležitá, ale často práve jeho rodina trpí.