S mladíkem

MUDr. Juraj Gajdoš považuje medicínu za najkrajšie povolanie na svete

11. 2. 2021

Lekár z Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice AGEL Košice-Šaca odoperuje ročne stovky operácií – najviac operuje prsníky, brucho a tvár.

Text a foto: Mgr. Dáša Kollár Illyová

Lekárom chcel byť od detstva, aj keď v hre boli aj architektúra a dizajn. Sám svoje začiatky v nemocnici hodnotí ako nervózne a rýchle, za najnáročnejšiu plastickú operáciu považuje zväčšenie prsníkov v kombinácii s modeláciou. Hrdý je na prvú operáciu svojho druhu na východnom Slovensku, kedy bol nahradený prsník onkologickej pacientke s pomocou expandéra s využitím acelulárnej dermy. Jeho relaxom je práca – teda operácie, nepozná výraz „nemať čas“ a rodina je podľa neho na prvom mieste. Zoznámte sa – MUDr. Juraj Gajdoš z Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice AGEL Košice-Šaca.

Ako ste sa dostali k zdravotníctvu? Čím vás prilákalo toto náročné povolanie?
Privoňanie k zdravotníctvu siaha ešte do môjho detstva, môj otec je lekár a pamätám si, ako sme s mamou niekedy navštevovali nemocnicu, keď bol otec v službe cez víkend. Keď som nastúpil na fakultu, bol som rozhodnutý, že chcem byť chirurgom. Odmalička mám rád drobnú manuálnu prácu. Keď som sa rozhodoval, na akú vysokú školu pôjdem, v hre bola medicína, architektúra a dizajn.

Čo vám medicína dala a na čo alebo na koho rád z týchto čias spomínate?
Štúdium medicíny je darom a zároveň prekliatím. Medicína mi dala vzdelanie, poznanie, prácu, vypilovala trpezlivosť, vybudovala systematickosť. Dala mi najkrajšie povolanie na svete, ktoré je mojou záľubou a životnou náplňou zároveň. Prekliatím píšem kvôli rokom stráveným nad knižkami, ktoré mi už nikto nevráti. Retrospektívne, ak by som mal podstúpiť to náročné štúdium ešte raz, išiel by som do toho. S radosťou spomínam na kamarátov z tohto obdobia a na tie krásne dni oddychu po náročnej skúške.

Kedy ste sa rozhodli, že v medicíne pôjdete smerom k plastickej chirurgii?
K plastickej chirurgii som inklinoval od začiatku štúdia. Okolo 4. až 5. ročníka som si bol už takmer istý.

Aké boli vaše začiatky na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie?
Nervózne a rýchle. Ako absolvent po škole som mal potrebu všetko vidieť, všetkému porozumieť a naučiť sa čo najviac v najkratšom čase. Mal som obrovské šťastie, že si ma pod ochranné krídla vzala vtedajšia primárka MUDr. Kačmarčíková a ukázala mi svoje techniky na operačnej sále. Z terajšieho pohľadu toto obdobie hodnotím ako veľmi bezstarostné, absolvent nenesie toľko zodpovednosti ako lekár špecialista, hoci vtedy sa mi zdala každodenná rutina na oddelení neskutočne náročná.

Špecialistom v odbore plastická chirurgia ste sa stali v roku 2017. Akú časť tela najradšej operujete?
V tom mám jasno, najradšej sa venujem úprave prsníkov. Prsia majú krásny, trojrozmerný tvar. Treba si ich vedieť predstaviť a podľa toho ich aj vytvarovať. Či už ide o zväčšenie, zmenšenie alebo „vyrobenie“ nového prsníka onkologickým pacientkam, zakaždým je to jedinečná výzva.

Koľko ľudí odoperujete ročne a čo najviac?
Presné číslo neviem. Paradoxom je, že kým pred asi 3 až 4 rokmi som odoperoval približne 400 operácií ročne, teraz je to číslo určite nižšie. Je to kvôli zmene charakteru operácií. Z jednoduchších v minulosti k náročnejším v dnešných dňoch. Najviac operujem prsníky, brucho a tvár.

Zrejme zákroky robíte skôr na ženách. A čo muži? S akým najčastejším estetickým problémom za vami prídu?
Mužskí pacienti sú u mňa zriedkavejší. Veľakrát sa operácie týkajú liposukcie, abdominoplastiky, teda plastickej operácie brucha alebo očných viečok.

U klientov podstupujúcich plastické operácie patrí prvé miesto zväčšovaniu prsníkov, druhá je operácia viečok a treťou najobľúbenejšou operáciou je pre ženy liposukcia. Ktorá z týchto operácií je najzložitejšou a prečo?
Zložitosť operácií sa posudzuje pomerne náročne. Je potrebné si uvedomiť, že spomínané výkony zaraďujeme medzi estetické plastické operácie. Pacient k nám prichádza zdravý, nič ho nebolí, trápi ho vzhľad zovňajšku. Chyby, zlý výsledok pri týchto operáciách nie sú akceptované. Druhým kritériom by bola technická zložitosť operácie a treťou je fyzická náročnosť operácie. Určite fyzicky najnáročnejšia operácia je liposukcia, kde ste hodinu v tempe, ako keby ste boli v posilňovni. Na druhej strane, technická náročnosť nie je vysoká. Operácia viečok je výkonom na tvári a tiež pri dôležitom orgáne, akým je oko. Fyzická náročnosť je minimálna taktiež z časového hľadiska, je to výkon, ktorý trvá približne 30 až 45 minút. Za najnáročnejšiu operáciu považujem zväčšovanie prsníkov, hlavne, keď výkon kombinujeme s modeláciou alebo lipograftingom.

Bolestivosť plastických operácií je pre mnohých strašiakom, máte pre nich nejakú radu, aby sa nebáli zákroku, alebo môžete vyvrátiť tento mýtus?
Plastické operácie sú vo všeobecnosti pacientmi veľmi dobe znášané. Jemnou operačnou technikou a miniinvazívnymi operačnými technikami dosiahneme pooperačný komfort pacienta. Pre znášanie pooperačnej bolesti je podľa môjho názoru potrebné, aby pacient skutočne chcel podstúpiť plastickú operáciu. Ak má pacient aj po konzultácii pochybnosti, stále je lepšie dohodnúť si opätovné stretnutie a nechať dostatok času pre pacienta, aby zvážil všetky možnosti a správne sa rozhodol.

Ako dlho asi trvajú tieto operácie, pobyt v nemocnici a následná rekonvalescencia?
Jednoduchá augmentácia prsníkov pomocou implantátov trvá od úvodného rezu po posledný steh zhruba 50 minút. Operácia horných viečok približne 30 minút. Liposukcia jednej oblasti môže trvať pokojne aj hodinu. Dĺžka výkonov záleží od náročnosti a hlavne od pridružených výkonov. Práve tieto pridružené výkony vedia operáciu predĺžiť a práve správna indikácia týchto výkonov „navyše“ vás dokáže oddeliť od konkurencie a zabezpečiť dostatok pacientov pre nemocnicu. Po liposukcii a viečkach ide pacient hneď domov. Pri operácii prsníkov sa pacient po operácii musí postaviť v deň operácie a na prvý pooperačný deň môže ísť domov. Práceneschopnosť pri tomto výkone je zhruba dva týždne.

Ako veľmi je nebezpečná pre pacienta plastická operácia? Odhovárate niekedy pacientov od ich operácie?
Ak sa bavíme o vyslovene estetickej plastickej operácii, tak morbidita a mortalita týchto výkonov je extrémne nízka. Niečo iné je to pri ostatných plastických operáciách ako rekonštrukčné výkony, chirurgia ruky a popáleninách. Pacient musí byť na estetickú operáciu úplne odhodlaný, vtedy je spolupráca výborná. Pacienta odhováram od výkonu, keď technické možnosti operačného výkonu nie sú schopné naplniť pacientovu predstavu vysnívaného výsledku.

V poslednej dobe podstupujú plastické operácie stále mladší ľudia. Čo je dôvodom?
Je to kvôli charakteru a možnostiam dnešnej doby. Tento trend jednak diktuje kúpyschopnosť obyvateľstva, keď aj mladí ľudia sú schopní dopriať si napríklad vysnívaný dekolt. Ďalej to je zameranie sa na seba, konzum, výzor, ktorý dnes diktuje sociálny život.

Čo ste vo vašej lekárskej kariére už dosiahli?
„Povinnou jazdou“ teoretickej časti každého lekára je špecializačná skúška, ktorá ho odborne posunie. Túto skúšku som absolvoval v roku 2017 a bola pre mňa veľkým míľnikom. Pracoval som na nej 5 rokov. Keďže výučbová základňa bola v Bratislave a bol som tam bez rodiny, času som mal zrazu viac ako zvyčajne. Začal som sa tam sám „nudiť“, čo ma doviedlo k tomu, aby som si doplnil vzdelanie v oblasti manažmentu v zdravotníctve titulom MBA. Od roku 2018 som sa dal na štúdium PhD. Z operačných úspechov to bolo práve to, že si ma k sebe vzala pani primárka. Bola skvelou mentorkou. Pracovne som hrdý na onkologickú rekonštrukciu prsníka pomocou expandéra s využitím acelulárnej dermy v našom Estetique centre v spolupráci s Mammárnym centrom. Šlo o zákrok, ktorý bol na východnom Slovensku urobený prvýkrát. Možno to bude znieť trochu ako klišé, no pre mňa je úspechom to, keď je pacient po zákroku spokojný.

V ankete Osobnosť roka 2018 Nemocnica AGEL Košice-Šaca ste zaujali natoľko, že ste v kategórii Objav roka zvíťazili. Čo myslíte, čo rozhodlo, že ste „zabodovali“?
Myslím, že rozhodla moja práca, pozitívne ohlasy personálu, dobrá spolupráca a pacienti.

Aký ste mali pocit, keď ste sadozvedeli, že ste víťazom v ankete?
Bola to nefalšovaná radosť.

Aké sú vaše ciele a sny?
Plastická chirurgia je mojím koníčkom a životnou náplňou. Sebeckým cieľom je udržať si tieto hodnoty. Niekedy mám pocit, že pracovné nasadenie a vyťaženosť sú už na hranici, ale stále si poviem, že mám najlepšiu prácu na svete. Osobným cieľom je neustále sa vzdelávať a prinášať súčasné trendy na naše pracovisko. Plastická chirurgia je „one man show“, teda práca pre jedného človeka. Popáleniny sú zasa tímová práca. Klinika popálenín a rekonštrukčnej chirurgie už svoje meno na Slovensku má. Mojím cieľom je pomôcť pri rozvíjaní plastickej chirurgie na našej klinike a spraviť z nej vychýrenú „značku“.

Počas vašej praxe plastického chirurga ste absolvovali semester vo Fínsku či stáže v Ľubľane a Českej republike. Aká je plastická chirurgia u nás a v zahraničí a čo jej chýba?
V začiatkoch, keď sa plastika vyčlenila z chirurgického kmeňa, patrila československá plastická chirurgia k európskej špičke. Svetový krok sme držali za éry, keď začínali plastickí chirurgovia, ako napríklad profesor Štefan Demjén, doktor Róbert Erdélyi alebo docent Albín Kipikaša. Tí sa učili od uznávaného profesora Františka Buriana, zakladateľa československej a priekopníka svetovej plastickej chirurgie. Čo chýba na Slovensku v porovnaní so zahraničnými pracoviskami, je odovzdávanie vedomostí z generácie na generáciu. Tie silné začiatky, ktoré sme mali, sa nepodarilo udržať z toho dôvodu, že kým zahraniční špičkoví lekári sú zhromaždení vo vyhľadávaných plastických centrách a robia širokú škálu výkonov (od vývojových vrodených chýb cez chirurgiu tváre či rúk), u nás je trendom, že tí najlepší plastickí chirurgovia odchádzajú do súkromného sektora. Udržať špičkových špecialistov v slovenských nemocniciach sa nám akosi nedarí.

Práca lekára si vyžaduje veľkú zodpovednosť a sústredenie. Iste si rád doprajete čas na relax. Ako zvyknete tráviť voľný čas?
Mojím relaxom je práca – teda operácie, ktoré ma nabíjajú energiou. Po každom zákroku odchádzam spokojný a vysmiaty. Myslím si, že je veľmi dôležité, keď človek robí to, čo ho napĺňa. V práci sme väčšinu dňa/života. Ak práve neoperujem, moje voľné chvíle venujem štúdiu odbornej literatúry či pripravovaním sa na operácie. Keďže som odmalička športovec (poloprofesionálne som hral futbal, v poslednej dobe sa venujem basketbalu), najväčší relax mi vie poskytnúť aj akýkoľvek druh športu. A k tomu sa snažím viesť aj mojich synov.

Ste ženatý, máte dvoch synov. Máte čas na rodinu a koníčky?
Čas na nikoho nečaká. V mojom svete nepoznám výraz nemať čas na niečo. Nemať čas na niečo, niekoho znamená nedať si to na rebríček priorít na prvé miesto. Ako som spomínal, práca je pre mňa životnou náplňou, teda je vysoko na mojom rebríčku priorít. Možno to bude znieť smiešne v mojom mladom veku, ale čím som starší, tým si viac uvedomujem, že rodina je na hodnotovom rebríčku najvyššie, a teda robím všetko pre to, aby som si našiel dostatok času na pekné chvíle s rodinou. Na koníčky už ale veľa času neostáva.