S mladíkem

Katarína Kuchtová si počas štúdia medicíny vybrala urológiu

23. 4. 2020

Lekárka urologického oddelenia Všeobecnej nemocnice s poliklinikou Levoča celý život športuje – hrala futbal, rugby a odbehla si i dva polmaratóny.

Text: Mgr. Martina Pavliková / Foto: archiv MUDr. Kataríny Kuchtovej

V našom mapovaní života lekárov, sestier a ďalších zdravotníckych pracovníkov na začiatku ich profesijnej kariéry sme tentoraz zavítali do Všeobecnej nemocnice s poliklinikou Levoča, kde od septembra 2017 pracuje na urologickom oddelení MUDr. Katarína Kuchtová. V rozhovore nám rodáčka z Popradu napríklad prezradila, prečo sa rozhodla po Lekárskej fakulte univerzity Palackého v Olomouci nastúpiť do levočskej nemocnice, aký má na urologickom oddelení kolektív, alebo prečo miluje šport.

Ako ste sa dostali k zdravotníctvu? Čím Vás prilákalo toto náročné povolanie?
Nikdy som nerozmýšľala nad prácou v zdravotníctve. Keďže nik z rodiny ani v tejto oblasti nepracoval, nemal ma kto k tomu priviesť. Až pri štúdiu medicíny som si postupne vybudovala vzťah k tomuto povolaniu.

Kde a akú ste študovali strednú školu?
Po základnej škole som sa rozhodovala medzi obchodnou akadémiou a gymnáziom. Nakoniec som sa rozhodla pre gymnázium v Poprade.

Prečo ste študovali LF univerzity Palackého v Olomouci?
Pravdupovediac, netušila som, akým smerom sa mám po ukončení gymnázia vydať. Podala som si viacero prihlášok na rôzne vysoké školy, jednou z nich bola aj Lekárska fakulta v Olomouci, kde ma prijali. Tu som nastúpila hlavne pod nátlakom rodiny, za čo im dnes veľmi ďakujem.

Čo Vám medicína dala a na čo alebo koho rada z týchto čias spomínate?
Keď som nastupovala na vysokú školu, nepoznala som tam nikoho. Bol to ťažký začiatok, aj celé štúdium bolo náročné, ako to už na medicíne býva. No roky strávené v Olomouci sú jednoznačne najkrajšie v mojom živote. Našla som si tam veľa veľmi dobrých priateľov, mala som možnosť hrať popri štúdiu futbal za ženský tím, neskôr som bola jednou zo zakladajúcich členiek novovzniknutého rugby tímu. Takže mám veľmi veľa spomienok na toto obdobie.

Kedy ste sa rozhodli, že v medicíne pôjdete smerom k urológii?
Počas štúdia som postupne zisťovala, že interné obory nie sú asi práve to, čo by som chcela v živote robiť. Na urológii ma zaujalo široké spektrum problémov, ktoré tento odbor rieši, ponúka širokú škálu operačných zákrokov.

Boli niekedy chvíle, kedy vám napadlo, že ste si mohli zvoliť iný odbor?
Občas rozmýšľam, aké by to bolo pracovať v inom obore, hlavne keď mi občas niečo nevyjde podľa mojich predstáv, ale je to len také chvíľkové. Myslím, že lepší odbor som si nemohla vybrať.

Prečo ste sa po štúdiu vrátili na Slovensko, konkrétne do levočskej nemocnice?
Domov som sa vrátila hlavne kvôli rodine. Podala som si viacero žiadostí po celom Slovensku na rôzne oddelenia. V kútiku duše som dúfala, že sa mi podarí dostať niekde na urologické oddelenie. Keď sa mi ozvali z Levoče, neváhala som ani minútu. A je to aj blízko môjho domova, takže som sa za prácou nemusela sťahovať.

Kto Vám najviac pomohol pri nástupe do nemocnice a aké boli Vaše začiatky?
Priznám sa, že mám strach asi zo všetkého, hlavne z nových vecí. Nikoho som tu v podstate nepoznala. Prvé mesiace som bola veľmi nervózna, často som v noci nespala. V tomto období mi pomohla hlavne rodina. Postupne, ako som spoznávala kolektív, tak to šlo len k lepšiemu. Pracujem tu už tretí rok a s kolektívom som veľmi spokojná.

Môžete popísať Vaše oddelenie – s akými problémami k Vám chodia pacienti najčastejšie?
Na našom oddelení riešime množstvo rôznych problémov, či už to sú zápalové ochorenia močového traktu, nádorové ochorenia – najčastejšie to sú nádory močového mechúra a prostaty, ďalej močové konkrementy a vývojové vady u detí.

Neťahá Vás to do zahraničia, neuvažovali ste o tom?
Rozmýšľala som, že sa vrátim do Olomouca, prirástlo mi to tam k srdcu. Inak do zahraničia ma to vôbec neláka a ani som nad tým nikdy neuvažovala.

Máte už pacienta, ktorý sa Vám určitým spôsobom „vryl“ do pamäti?
Áno, mám. Bol to starší pán s karcinómom prostaty v terminálnom štádiu. Na našom oddelení strávil podstatnú časť zo svojich posledných mesiacov života. Počas hospitalizácií mi vyrozprával podstatnú časť zaujímavých zážitkov z jeho života. Na našom oddelení, bohužiaľ, nakoniec aj umrel.

Plánujete pokračovať v štúdiu, prípadne v špecializácii, kurze?
V najbližších rokoch ma čaká atestácia.

Čo by ste vo svojej práci chceli dokázať, aký máte cieľ v súvislosti so svojou profesiou?
Chcem byť dobrou lekárkou a dúfam, že budú spokojní i pacienti.

Keď odchádzate z práce, dokážete sa preladiť na osobný život tým, že už na prácu nemyslíte?
Zo začiatku to bolo ťažké a stále som mala prácu v hlave a neustále som rozmýšľala, či som všetko spravila správne. Teraz už našťastie taký problém nemám a vytesňujem to športom a rodinou.

K Vaším záľubám patrí šport. V koľkých rokoch ste so športom začala?
V podstate od detstva som bola vedená k športu, hlavne strýkom a staršími súrodencami. Pravidelne som reprezentovala základnú školu vo vybíjanej a hádzanej, dlhé roky som hrávala i basketbal. Následne počas vysokej školy som hrala futbal, rugby a odbehla som si i dva polmaratóny.

Pri štúdiu medicíny ste hrali za ženský futbalový tím 1. FC Olomouc?
V 2. ročníku som takmer rok hrala v tomto tíme. Odohrala som pár zápasov a turnajov na poste útočníka.

V tej dobre ste začali hrať rugby?
K rugby som sa dostala úplne náhodou, keď som končila 4. ročník. Vtedy akurát vznikal ženský tím. Bol to pre nás dosť ťažký začiatok, žiadna z nás s rugby nemala doposiaľ žiadne skúsenosti. Je to veľmi fyzicky náročná hra, keďže sme hrali sedmičkové rugby, a jednak je tam hrozne veľa pravidiel. Ja som bola koncový hráč, hrala som na krídle.

Od svojho nástupu do nemocnice v Levoči už nemáte čas hrať futbal a rugby poriadne. Ako často teraz športujete a ktoré športy robíte?
Uvažovala som o návrate k futbalu, ale poriadne trénovať popri práci by bolo veľmi náročné. Momentálne už druhý rok hrávam pravidelne futbal s chlapmi z našej nemocnice, reprezentovala som v ňom i našu nemocnicu na športových hrách AGEL. Vlani sme dokonca i vyhrali. Pravidelne hrávam i bedminton. V lete sa venujem aj tenisu, v zime zas lyžujem.

Pracujete, amatérsky športujete – máte ešte na niečo iné čas?
Určite mám. Keďže pochádzam z veľkej rodiny, som zo 6 detí, mám kopu synovcov a neterí, takže sa nikdy nenudím a čas na nich si vždycky nájdem.