S mladíkem

Lukáš Polák sa pre medicínu rozhodol na strednej škole

3. 10. 2019

Mladému lekárovi internej kliniky Nemocnice Košice-Šaca ponúklo niekoľko pacientov vnučku na vydaj.

Text: Mgr. Lucia Kočková / Foto: archiv MUDr. Lukáša Poláka

V našom mapovaní života lekárov a sestier na začiatku ich profesionálnej kariéry sme tentokrát vyspovedali MUDr. Lukáša Poláka, ktorý okrem dvoch mesiacov strávených v kardiocentre v Banskej Bystrici, pracuje ako lekár Internej kliniky Nemocnice Košice-Šaca, zaradený do prípravy v špecializačnom odbore kardiológia. V rozhovore nám mladý lekár prezradil napríklad to, prečo študoval v Prahe, alebo prečo si aj vo svojom voľnom čase vychutnáva spoločnosť svojich kolegov – spolubežcov tímu Nemocnica Košice-Šaca Running team.

Ako ste sa dostali k zdravotníctvu?
O povolaní lekára som začal uvažovať v septime gymnázia. Vzhľadom na to, že ma najviac bavili predmety ako biológia a chémia, chcel som pracovať v odbore, kde je stále čo skúmať a objavovať. Kde to nie je o memorovaní informácií, ale logickom uvažovaní a práci s novými poznatkami.

Mali ste od svojho detstva vysnívané štúdium medicíny?
To nie, skôr sa to postupne vyvinulo počas štúdia na strednej škole. Predtým som uvažoval o kariére aktívneho športovca, no časom som si uvedomil, že to nemá dlhodobejšiu perspektívu ak príde napríklad nejaké zranenie a podobne, vedomosti človeku nikto nezoberie.

 

Chceli rodičia, aby ste sa stali lekárom? 
Keď som im oznámil, že sa chcem venovať medicíne, boli radi. Aj keď ma predtým upozorňovali na náročnosť štúdia a samotného povolania, teraz sú spokojní, že sa mi to všetko podarilo zvládnuť. Samozrejme s ich veľkou pomocou, za ktorú im ďakujem.

Prečo ste študovali medicínu na 1. Lekárskej fakulte v Prahe?
Bol som prijatý na Lekárske fakulty do rahy a Košíc. Prahu som si vybral kvôli výbornej povesti fakulty, renomovaným vyučujúcim ako prof. MUDr. Radomír Čihák, DrSc., prof. MUDr. Pavel Petrovický, DrSc., nebo prof. MUDr. Richard Češka, či nadštandardným vzdelávacím možnostiam. Nemálo zavážila aj skutočnosť, že ma Praha očarila hneď na prvý pohľad. Jej atmosféra, mentalita ľudí, medzinárodná rôznorodosť. Keby som si mal znova vybrať, nemenil by som.

Ktoré predmety boli Vašimi obľúbenými a ktoré Vám dali najviac zabrať?
Najradšej som mal predmety ako patofyziológia, anatómia či práve interna, kde sa dali veci logicky odvodiť a nebolo potrebné prácne memorovanie, ako napríklad pri histológii. S tou som statočne bojoval, podarilo sa mi ju zvládnuť na poslednú chvíľu, v posledný deň letného semestra prvého ročníka.

Kde ste absolvovali prax?
Počas štúdia ma čoraz viac začala oslovovať kardiológia, v rámci voľného času som absolvoval stáže na II. internej klinike Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe so zameraním práve na kardiológiu a angiológiu. Nadobudol som tam poznatky, ktoré využívam dodnes.

Po vyštudovaní medicíny ste nastúpili kde?
Po ukončení štúdia v júni 2016 som nastúpil na Internú kliniku v Nemocnici Košice-Šaca, kde pôsobím dodnes. Na Slovensko som sa vrátil hlavne kvôli rodine a známym, ktorým odtiaľto môžem podstatne viac pomôcť.

O niečo neskôr ste na dva mesiace odišli do kardiocentra v Banskej Bystrici – prečo?
Chcel som si vyskúšať prácu v špecializovanom centre, získať vedomosti v práci s akútnymi kardiologickými pacientmi, implantáciou kardiostimulátorov, intervenčnými kardiologickými výkonmi. Pôsobil som pod vedením hlavnej osobnosti česko-slovenskej kardiológie MUDr. Gabriely Kaliskej, CSc. Aj napriek krátkej dobe, čo som tam strávil, som si odniesol mnoho vedomostí, ktoré môžem ďalej rozvíjať vo svojej praxi.

Kto Vám najviac pomohol počas nástupu v Nemocnici Košice-Šaca?
Celý kolektív lekárov aj sestier bol veľmi ústretový, pomohli sa mi rýchlo zorientovať a stále, keď som niečo potreboval, ochotne si na mňa našli čas. Je to tak dodnes. S kolektívom som maximálne spokojný, máme kopec mladých lekárov a sestier, s ktorými sa stretávame na pravidelných akciách aj mimo nemocnice, organizujeme spoločné športové či turistické výlety.

Ako vychádzate so staršími kolegami a ako k Vám pristupujú oni?
Rešpektujeme sa navzájom. Stále súochotní pomôcť a poradiť. My mladí máme výhodu v tom, že slúžime stále so starším lekárom, s ktorým môžeme kedykoľvek konzultovať, ak je to potrebné.

Ste špecialista na kardiológiu. Čo Vás na kardiológii baví najviac?
Baví ma to prepojenie medzi teoretickými vedomosťami a riešením akútnych prípadov, pri ktorých sa lekár musí rýchlo a správne rozhodovať. Tiež je zaujímavá jej rozmanitosť, kde sa lekár môže ambulantne venovať napr. preventívnej kardiológii, až po realizáciu zložitých intervenčných výkonov v špecializovaných centrách.

Môžete nám povedať, kam sa kardiológia môže ešte v nasledujúcich rokoch posunúť? Aké sú ešte možnosti?
Každým rokom dochádza k objasneniu množstva nových poznatkov v kardiológii. Ide o jeden z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odborov medicíny a možnosti sú stále obrovské. Či už v liečbe a prevencii akútnych koronárnych syndrómov alebo napríklad liečbe chronického srdcového zlyhávania. Aj preto je práve kardiológia taká zaujímavá a stále aj bude.

Kedy ste prvýkrát operovali a čo?
Počas štúdia to bola operácia slepého čreva u jednej mladej pacientky, po škole som absolvoval viacero výkonov za účelom implantácie kardiostimulátorov, slučkových rekordérov či implantovateľných kardioverter – defibrilátorov.

Pustia Vás v nemocnici k zložitejším prípadom?
Tým, že v službách pôsobím aj na ambulancii Centrálneho príjmu, často sa stretávam s akútnymi pacientmi ako lekár prvého kontaktu. V akútnom režime riešime pacientov so život ohrozujúcimi diagnózami ako infarkt myokardu, pľúcna embólia či cievna mozgová príhoda. Výhodou našej nemocnice je, že máme nepretržite k dispozícii dvoch internistov, neurológa, rádiológa, v súčinnosti s ktorými sme schopní promptne daných pacientov ošetriť.

Kedy Vám bolo najviac ťažko?
Ako u každého začínajúceho lekára sú najviac stresujúce prvé služby. Situácie, keď sa lekár musí v priebehu pár minút rozhodnúť či sú ťažkosti daného pacienta akútne a vyžaduje hospitalizáciu alebo ho môže odoslať s čistým svedomím domov. Postupne, získavaním skúseností a vedomostí človek nadobudne sebavedomie a vie zvládať tieto situácie lepšie.

Napriek všetkej starostlivosti, technike a kvalite práce sú prípady, ktoré končia smrťou pacienta. Ste s touto skutočnosťou vyrovnaný? Alebo dá sa s tým vôbec vyrovnať?
Na internom oddelení sa so smrťou pacientov stretávame najčastejšie. Vo väčšine prípadov ide o pacientov starších, polymorbídnych, ktorých kvalita života je nízka, sú imobilizovaní na lôžku, často s demenciou a podobne. Snažíme sa im čo najviac uľaviť hlavne od bolesti, hydratovať ich. Smrť vnímajú mnohí z nich ako druh vykúpenia. Pre nás lekárov ide stále o smutnú udalosť, ale ak sme pre daného pacienta urobili maximum, vyrovnať sa s tým dá ľahšie.

Čo by ste chceli ako lekár dokázať?
Chcel by som byť lekárom pre ľudí. Nájsť si v tejto uponáhľanej a byrokratickej dobe čo najviac času na komunikáciu s pacientom, pomôcť čo najviac ľudom, aby ich zdravotné problémy čo najmenej obťažovali v každodennom živote. Chcem sa stále posúvať vo svojom odbore, získavať stále viac a viac vedomostí a skúseností, aby som si svoje povolanie mohol robiť čo najlepšie.

Ste mladý lekár, neťahá Vás to do zahraničia?
Som názoru, že chorí pacienti sú všade, tak ako na západe, tak aj u nás. Tým, že mladí lekári budú stále odchádzať do zahraničia, domáce zdravotníctvo sa nemá šancu zlepšovať. Máme kopec šikovných lekárov či už v Česku alebo na Slovensku, ktorým treba vytvoriť optimálne podmienky, na to aby odchádzať nemuseli. Aj v našich podmienkach sa dá robiť kvalitná medicína, na ktorú by sme mohli byť všetci hrdí.

Lekári sú často kritizovaní, že na pacientov majú málo času. Ako s pacientmi komunikujete Vy? Snažíte sa im venovať?
Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že sa snažím čo najviac času venovať rozhovoru a vyšetreniu pacienta. Bez dôkladne odobranej anamnézy a vyšetrenia sa nedá pacienta komplexne a správne liečiť.

Máte nejakého pacienta, ktorý sa Vám nejakým spôsobom vryl do pamäti?
Mám ich takých viac, svojich chronických pacientov, s ktorými sme toho už veľa prežili. Niektorí si už priamo pri prijatí pýtajú miesto na oddelení, ktoré mám na starosti. Už sa našlo aj pár takých, čo mi ponúklo vnučku na vydaj (smiech).

Keď Vám končí služba, prepnete na súkromný život?
Snažím sa postíhať čo najviac aktivít vo svojom voľnom čase. Oproti starším kolegom mám ešte (zatiaľ) tú výhodu, že ma doma nečakajú manželka a deti, takže mám dosť priestoru na výlety s kamarátmi, cestovanie, čas na štúdium doma či v nemocnici.

Ste veľký športovec, ako často teraz športujete?
Od mala sa venujem viacerým športom (futbal, nohejbal, tenis), takže sa snažím z toho nevypadnúť a minimálne 3 až 4krát do týždňa si ísť niekam zahrať futbal, zájsť do posilňovne alebo si minimálne zabehať. Ešte počas štúdia som od českých kolegov pochytil náklonnosť k turistike a vodáctvu, takže keď mám voľný víkend trávim ho v našej prírode.

Ste bežcom Nemocnica – Košice-Šaca Running teamu a teda aktívnym bežcom. Čo Vám beh dáva?
Beh beriem ako jednu z najjednoduchších aktivít, pri ktorej si viem psychicky oddýchnuť a prísť na iné myšlienky. Stačí zobrať tenisky, nájsť si ideálne nejakú lesnú alebo poľnú trasu a za hodinku sa cíti človek úplne ako vymenený. Pred troma rokmi sme si vytvorili aj vlastný nemocničný tím, s ktorým sa pravidelne stretávame, chodíme po rôznych bežeckých akciách a užívame si beh spoločne.

Ako hodnotíte náladu v tíme a celkovú atmosféru na behu Od Tatier k Dunaju?
Ide o jednu úžasnú akciu, pri ktorej si okrem toho, že prebehneme 345 kilometrov krásnou slovenskou prírodou, spolu užijeme kopec zábavy. Tento rok sme absolvovali už tretí ročník, pri ktorom sme si zlepšili náš najlepší výkon o skoro hodinu a pol. Nálada v tíme je každý rok parádna, užívame si každý kilometer trate, povzbudzujeme a hecujeme sa navzájom. Okrem toho, že spoznávame krásy našej krajiny, zoznamujeme sa s ľuďmi z iných tímov a vytvárame si bežecké kamarátstva na celý život. Takže ak máte takisto radi beh, príďte si to o rok zabehnúť s nami.