S mladíkem

Lekár Carlo Schiavano – z Talianska priamo do Levočskej nemocnice

7. 4. 2019

Mladý sympatický lekár z Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny si splnil sen – stal sa lekárom. Prácu v Levoči považuje za obohacujúcu, pretože zachraňuje ľudské životy.

Text a foto: Bc. Júlia Lovasová, Mgr. Ivana Makarová

Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) Všeobecnej nemocnice s poliklinikou Levoča sa zaoberá intenzívnou medicínou, čo znamená starostlivosť o pacientov s rozvinutým, alebo hroziacim zlyhaním základných životných funkcií. Je to doslova každodenný boj so zubatou. Od júna 2018 v Levočskej nemocnici na OAIM pracuje aj mladý dvadsaťsedemročný lekár pochádzajúci z Talianska MUDr. Carlo Schiavano. V rozhovore nám tento taliansky rodák prezradí, prečo si vybral práve Slovensko a Levoču.

Odkiaľ pochádzate?
Pochádzam z južného Talianska – mesta Casarano v blízkosti Lecce.

Prečo ste si vybrali štúdium práve na Slovensku?
Skúšal som nastúpiť aj na školu u nás v Taliansku, ale skúšky na medicínu tam nefungujú tak, ako na Slovensku. V Taliansku sú potrebné skúšky z chémie, biológie, ale aj z matematiky, fyziky a gramatiky. Na Slovensku boli potrebné len skúšky z chémie a biológie. Študovať na Slovensku mi odporučil kamarát, preto som to využil a k tomu možnosť vzdelávať sa po anglicky bola fajn, tak som si povedal prečo nie. Na Slovensko sme z Talianska prišli traja kamaráti. Študovali sme spolu, no a našťastie všetci aj úspešne.

Ako dlho ste na Slovensku a kde sa ste sa naučili tak plynule rozprávať?
Na Slovensko som prišiel pred začiatkom štúdia na vysokej škole, čo je zhruba asi pred siedmimi rokmi. Aby som sa lepšie dorozumel po slovensky, chodil som na doučovanie k súkromnej učiteľke. Po ukončení štúdia som si spravil jazykovú skúšku zo slovenského jazyka v Bratislave na ministerstve školstva.

Kde ste študovali medicínu?
Medicínu som študoval v Košiciach na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika.

Ako ste sa dostali k zdravotníctvu?
Už keď som bol na strednej škole vedel som, že chcem byť lekárom a preto som si šiel za tým.

Pracuje niekto z Vašej rodiny v zdravotníctve?
Áno. Môj otec bol urológ, mama a sestra pracujú ako farmaceutky a teta je biologička. Vlastné celá moja rodina pracuje v zdravotníctve.

Prečo ste si vybrali práve také náročné povolanie lekára?
Mám dobrý pocit a teší ma, keď môžem pomáhať druhým. To je pre mňa najdôležitejšie.

Ak by ste nešli študovať medicínu, aké iné povolanie by ste si vybrali?
Ako som povedal, rád pomáham – to ma napĺňa a keďže mám veľmi rád aj zvieratá myslím si, že by som šiel študovať veterinárnu školu.

Pripravila vás vysoká škola dostatočne na prax lekára?
V rámci teórie si myslím, že áno. No prax na figurínach je neporovnateľná s reálnym životom a skutočným pacientom.

Spomínate si aj na nejaké rady učiteľov?
Profesor, ktorý nás učil na vysokej škole, s nami rozprával ako s kamarátmi, a to bolo fajn. Učil nás, motivoval, dával rôzne rady, ktoré môžeme využiť v praxi lekára, ale aj veľa vlastných skúseností zo života, čo sa mi veľmi páčilo. To ma uistilo, že medicína bol ten správny výber.

Aké spomienky ste si odniesli zo školy?
Spomienky na školu mám len tie najlepšie. Keďže sme na Slovensko prišli traja, tak sme sa na začiatku s kamarátmi rozprávali po taliansky iba medzi sebou, ale časom sme pochopili, že takto to asi nebude dobré. Preto sme začali komunikovať a rozprávať sa aj s ostatnými spolužiakmi. Navzájom sme sa spoznávali, učili sa, a pomáhali si. Spoznávali sme spolužiakov aj z iných krajín a kultúr, ako napríklad z Nemecka, Anglicka či Írska.

Čo Vám dáva práca lekára?
Ja ako lekár anestéziológ sa každý deň snažím pomáhať ľuďom, pacientom, ktorí sú blízko smrti. Ja im môžem pomôcť a vrátiť život práve aj vďaka tomu, že som lekár. A tento pocit, keď pomáham je fajn, prináša mi radosť a spokojnosť z práce.

Prečo ste sa rozhodli práve pre nemocnicu v Levoči?
Mal som rôzne ponuky, napríklad z nemocnice v Kežmarku, Poprade, ale jediná nemocnica, ktorá mi ponúkla možnosť pracovať na OAIM bola práve levočská nemocnica. Keďže s priateľkou bývame v Poprade, rozhodnutie bolo jednouché nakoľko cesta do práce trvá iba niekoľko minút. A keďže som vedel čo chcem, neváhal som a ponuku pracovať v levočskej nemocnici na OAIM som prijal.

Čo Vás lákalo práve na takom náročnom odbore ako je OAIM? Prečo práve tento odbor?
Tak ako som už spomínal, veľmi rád pomáham. Vedel som, že v niektorých odboroch nie som až taký dobrý, ako napríklad chirurgia, preto som tieto odbory vylúčil. Uvažoval som skôr o internej medicíne, alebo anestéziológii a podarilo sa. Veľmi ma v mojom rozhodovaní motivoval aj môj učiteľ z vysokej školy, ktorý ma učil práve tento odbor. No a možno práve vďaka nemu som vedel, čo chcem a rozhodnutie bolo ľahké. Hoci to nie je jednoduché a práca lekára je veľmi náročná, no pri správnej diagnóze a liečbe vieme na OAIM vrátiť pacientov zas k životu a to je moc, ktorú majú iba anestéziológovia.

Je práca na OAIM taká, ako ste si predstavovali, alebo je to iné?
Keď som prišiel do levočskej nemocnice bol som veľmi milo prekvapený. Stretol som tu veľa milých a dobrých ľudí, s ktorými si rozumieme a navzájom si pomáhame. Čo sa týka práce teória je úplne niečo iné, ako reálna prax. Aj keď som bol po škole musel som sa veľa učiť a ešte aj musím, ale práca ma napĺňa a robí mi radosť.

Ako Vás prijal kolektív oddelenia?
Ani som nečakal, že to bude také super. Všetci sa ku mne správajú veľmi milo, vždy sa pýtajú či je všetko v poriadku a pomáhajú mi. Myslím si, že sme veľmi dobrý kolektív.

Máte už atestáciu, alebo ste v atestačnom programe?
Atestáciu ešte nemám. Podal som si už žiadosť na zaradenie do atestačného programu a momentálne čakám na odpoveď.

Ako dlho trvá atestácia na OAIM?
Atestačný program trvá päť rokov.

Neťahá Vás to späť do rodnej zeme k rodine, alebo možno zahraničia?
Som na Slovensku, čiže ja už v zahraničí som. Slovensko mi vyhovuje, som tu zatiaľ spokojný a myslím, že tu aj ostanem. Ak by som chcel zmeniť krajinu, tak len kvôli rodine a vrátil by som sa späť do Talianska. Bývať ďaleko od rodiny nie je jednoduché, ale našťastie v dnešnej modernej dobe mobilov a internetu sa môžem s mojou rodinou kedykoľvek spojiť a byť s nimi hoci na diaľku, ale neustále v kontakte.

Museli ste už poskytovať prvú pomoc mimo nemocnice a využiť to že ste lekár?
Našťastie ešte nie.

Ste mladým lekárom. Museli ste v nemocnici riešiť už aj nejaký ťažký prípad?
Áno. Pred nedávnom, keď som bol na oddelení sám a musel som si v krízovej situácii poradiť a pacientovi pomôcť. Nakoľko mám neustále okolo seba dobrých kolegov, ktorí mi pomáhajú a učia ma čo v rôznych náročných situáciách robiť poradil som si. Jasné, že som sa trochu bál, cítil som zodpovednosť, ale našťastie všetko dopadlo dobre a situáciu som zvládol.

Keď Vám skončí služba dokážete v osobnom živote nemyslieť na prácu?
Áno. Rád sa samozrejme porozprávam aj o práci, čo som sa naučil, aký som mal deň a podobne, ale to je normálne. No viem si samozrejme aj oddýchnuť, relaxovať a venovať sa priateľom a záľubám.

Ako trávite svoj voľný čas?
Keď práve neštudujem, tak relaxujem. Mojím koníčkom je volejbal, ktorý mám veľmi rád a chodím si ho zahrať raz do týždňa spolu s mojimi kamarátmi. Veľmi rád relaxujem aj v horách, napríklad na túrach v Tatrách.