S mladíkem

Romana Drienovská už ako dieta chcela robiť v zdravotníctve

16. 10. 2018

Fyzioterapeutka z Nemocnice Zlaté Moravce svoje prvé skúsenosti získala, keď pichala starému otcovi inzulínové injekcie a dezinfikovala mu rany.

Text: Andrea Homolová, redakcia / Foto: archív Bc. Romany Drienovskej

V našom mapovaní života lekárov, sestier a ďalších zdravotníckych pracovníkov na začiatku ich pracovnej kariéry, sme tentoraz zavítali do Nemocnice Zlaté Moravce. Tam od júna 2016 pracuje na oddelení fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie Bc. Romana Drienovská. Mladá fyzioterapeutka sa narodila 1. novembra 1993, teda pár hodín po rozdelení Československa. V rozhovore nám rodáčka zo Skýcova prezradila, prečo sa rozhodla študovať bakalárske štúdium na Univerzite sv. Cyrila a Metoda, aký má na rehabilitačnom oddelení kolektív, alebo aké sú jej koníčky.

Ako ste sa dostali k zdravotníctvu? Čím Vás prilákalo toto náročné povolenie?
K zdravotníctvu som sa dostala už ako dieťa. Môj starý otec bol chorý a trpel cukrovkou. Mal bercové vredy na dolných končatinách a ja som sa o neho starala. Spomínam si, že už ako osemročná som mu pichala inzulínové injekcie a dezinfikovala rany. Sama sa dnes čudujem, že som ako dieťa nemala s tým problém. V tom období, keď sa ma niekto spýtal, čím chcem byť, som bez premýšľania odpovedala, že ja budem doktorka. Vedela som, že jedine zdravotnícky odbor bude pre mňa správna voľba. Premýšľala som nad psychológiou, leteckou záchrannou službou a inými odvetviami. Až v poslednom ročníku na strednej škole som sa dostala k tomuto odboru. Fyzioterapia nie je len fyzická starostlivosť o ľudí, ale fyzioterapeut musí byť aj psychológ, vždy si treba pacienta vypočuť, podľa toho mu poradiť a nastaviť liečbu. Ľudia si často nepripúšťajú, že psychika a naše myšlienky, môžu mať na naše zdravie a telo veľký vplyv, no mýlia sa. Ako príklad im uvediem len obyčajné pozeranie televízie. Keď si večer pustia správy a vidia nejakú nepríjemnú udalosť, hneď sa im zježia všetky chlpy na tele. Takto isto naše telo reaguje, keď sa trápime alebo prežívame stres. Naše telo sa trápi taktiež a bolesťou nám to dáva najavo.

Pracoval niekto z Vašej rodiny v zdravotníctve?
Nie, som prvá zdravotníčka v rodine. Z toho majú všetci doma veľkú radosť.

Kde ste študovali strednú školu?
Študovala som na Gymnáziu Janka Kráľa v Zlatých Moravciach. Ja som chcela ísť na zdravotnú školu do Nitry, ale ocino ma presvedčil, aby som to skúsila na gymnáziu. Som veľmi rada, že som ho nakoniec poslúchla. Škola mi dala väčší rozhľad, čo som využila počas štúdia na vysokej škole. Tá mi dala to najcennejšie, čo mám až doteraz. A to v podobe skvelých kamarátov.

Prečo ste sa rozhodli pre štúdium na Univerzite sv. Cyrila a Metoda?
Vyberala som si medzi slovenskými univerzitami v Bratislave, Banskej Bystrici a v Piešťanoch. Zvolila som si Piešťany kvôli tomu, že patria medzi kúpeľné mestá a myslela som si, že tam bude pre tento odbor najlepšia prax. Moja alma mater mi v živote postavila v odbore pevné základy, od ktorých sa budem odrážať po celý čas. Je perfektné, že sme mali hodiny s lekármi a odborníkmi vo svojej praxi, ktorí nás zasvätili aj do iných zdravotníckych disciplín. Poznatky sme získali napríklad z neurológie, ortopédie či dokonca gynekológie. Tieto získané poznatky sú veľmi prospešné pre prax, pretože telo funguje ako perfektný systém. Preto nestačí vedieť len anatómiu, ale treba si vždy všetko poskladať ako skladačku. Jediné čo mi trošku chýbalo na vysokej škole bolo málo praktických hodín vedených fyzioterapeutmi. To bolo jediné menšie mínus v Piešťanoch, pretože študent má teoretické základy rôznych metodík, ale prakticky to v mnohých prípadoch nevidí.

Ak by ste si nevybrali fyzioterapiu, ktorá iná profesia je Vášmu srdcu najbližšia?
Keď sa na všetko pozerám z odstupom času, tak by som si nič iné nevybrala. Znovu by som skončila pri fyzioterapii. Fyzioterapia používa prirodzený spôsob liečby tj. pohyb. Z pohľadu vzdelávania je to celoživotný proces. Rovnako ako iné zdravotnícke odbory, aj ten náš si vyžaduje neustále napredovanie a rast. Každý človek je jedinečný, čo sa týka stavby tela, jeho vnímaním či psychickým nastavením. Veľmi sa mi páči, že ku každému pacientovi musíme pristupovať individuálne. Práca nie je stereotypná a človek musí zakaždým niečo nové vymýšľať.

Aké spomienky ste si odniesli zo školy?
Školské časy patria medzi moje najkrajšie časy. Mám neuveriteľne veľa spomienok na ľudí, na prednášky a na úsmevné situácie počas praxe. No čo je pre mňa asi najdôležitejšie, pripravili ma na aký taký život, naučili ma byť priebojnou a nebojácnou. Dokážem už povedať svoj názor, keď s niečím nesúhlasím. Naučili ma pýtať sa, ak niečo neviem, pretože len ten kto sa pýta, sa aj niečo nové dozvie.

Spomínate na nejaké rady učiteľov, ktoré sa Vám vryli do pamäti?
Najlepšia rada, ktorá sa mi potvrdzuje dennodenne je – pomôcť sa dá len tomu, kto o pomoc stojí a príjme ju. A týmto heslom sa snažím riadiť.

Aký máte v nemocnici na oddelení kolektív?
Naše oddelenie tvorí jeden lekár so sestričkou a sedem fyzioterapeutiek. V kolektíve patrím medzi tie mladšie. Moje staršie kolegyne ma berú skôr ako svoje dieťa. Mám ich veľmi rada. Ak mám s niečím problém, alebo mi je niečo nejasné, zaklopem im na dvere a pýtam sa. Ešte sa mi počas dvoch rokoch čo pracujem na oddelení nestalo, že by mi nepomohli. Alebo ma vyhodili nech ich neotravujem… Vždy mi danú vec vysvetlili, zväčša som dostala aj radu, v ktorej literatúre nájdem podrobnejšie informácie. Dôkazom toho, že sme super kolektív, sú naše spoločné výlety. Tento rok sme spolu strávili pár dní v kúpeľoch Brusno, boli sme aj na víkendovom pobyte na Margite-Ilone. Ďakujem všetkým za takýto kolektív.

Kto Vám najviac pomohol pri nástupe do Nemocnice Zlaté Moravce? Aké boli Vaše začiatky?
Začiatky boli stresujúce. Priznám sa, že som trošku väčšia stresáčka. Pred prvým dňom som nespala asi dve noci. Bola som nervózna, ako to všetko zvládnem. Ako to všetko bude, či ma kolegyne príjmu do svojho kolektívu. Najviac mi pomohli moji rodičia, potom to už išlo akosi samo. Dnes som v nemocnici už dva roky a neľutujem. Bola to najlepšia voľba, kde som sa mohla zamestnať.

Neťahá Vás to do zahraničia, neuvažovali ste o tom?
Vôbec. Neuvažovala som o práci v zahraničí. Patrím medzi tých „Slovensko-milovníkov“. Na začiatku som skôr rozmýšľala o štúdiu v zahraničí. V zahraničí tento odbor napreduje omnoho rýchlejšie, ale teší ma, že už i Slovensko sa doťahuje. Máme u nás fyzioterapeutov a fyziatrov, ktorých mená poznajú aj v zahraničí.

Plánujete pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu, prípadne v špecializácii?
Ja ešte stále študujem. Popri zamestnaní študujem externe na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave na Fakulte ošetrovateľstva a zdravotníckych odborných štúdií. Momentálne nastupujem do posledného ročníka, čaká ma diplomová práca a štátnice. Samozrejme premýšľam aj o ďalších kurzoch, mám ich vyhliadnutých viac, tak uvidíme ktorými začnem.

Čo by ste vo svojej práci chceli dokázať, aký máte cieľ v súvislosti so svojou profesiou?
Chcem byť so svojou prácou spokojná a dúfam, že budú spokojní i moji pacienti. To je asi pre mňa najdôležitejšie. Mojím najväčším cieľom, aj keď je to zväčša klišé, je pomôcť čo najviac ľudom cítiť sa dobre a zmierniť aspoň trochu ich bolesti.

V zdravotníctve je dôležitá konverzácia s ľuďmi. Dokážete s pacientmi komunikovať?
Prácu fyzioterapeuta beriem skôr ako poslanie. Preto si myslím, že fyzioterapeut nemôže byť dobrý odborník, ak na to nemá isté osobnostné predpoklady. Myslím si, že v tomto prípade je na prvom mieste vzdelanie. Je však veľmi dôležité, aby bolo podopreté o pozitívny a empatický prístup fyzioterapeuta ku pacientovi.

Iste nemáte núdzu o pacientov. Kto u Vás najviac hľadá pomoc?
Pacientov z roka na rok pribúda, čomu samozrejme rozumiem. Mnohokrát, čomuže sa sama neraz čudujem, sú u nás deti, ktoré majú oslabené svaly, zlé držanie tela a ploché nohy. Ale núdzu nemáme ani o úrazy horných a dolných končatín. Prevládajú však ochorenia chrbtice. Čo ma mrzí je, že pacient si myslí, že príde k nám na rehabilitáciu, my zamávame čarovnou paličkou a bude zdravý. Našou úlohou však je pacienta uvoľniť, odblokovať a pripraviť telo na rehabilitáciu, ktorá bude nami spočiatku vedená a korigovaná. Druhým dôležitým krokom, ktorý pacienti častokrát vynechávajú, je cvičenie doma. Naučené cviky by mali pacienti cvičiť pravidelne i v domácom prostredí. Takto postupne dokážu meniť svoje zlé pohybové stereotypy. Je to kľúčová podmienka v tejto oblasti. Úlohou nášho tela je regenerovať sa. Ja zastávam myšlienku, že keď niečo v tele bolí, je to signál, že niečo nerobíme dobre. Preto si myslím, že dať si hneď tabletku, a tento signál ignorovať, nerobí nášmu telu dobre. Skúsme sa vždy najskôr zamyslieť, čo robíme zle, či pridlho nesedíme, neležíme a dostatočne sa hýbeme. Ja odporúčam vždy pravidelnosť, trpezlivosť a pozitívne myslenie. To posledné je podľa mňa základ úspechu.

Máte už pacienta, ktorý sa Vám určitým spôsobom „vryl“ do pamäti?
Áno, je ním deväťročný chlapec. Bol ku mne poslaný na spevnenie posturálnych svalov a svalov dolných končatín. V prvom momente som premýšľala, ako také malé dieťa môže byť také slabé, veď mu bolo za ťažko v ľahu na chrbte zdvihnúť nohu od podložky. Spýtala som sa ho, či má bicykel a či sa venuje nejakému športu. Odpovedal, že bicykel má, ale mamina hneď doplnila, že celé dni sedí a hrá sa počítačové hry. Ja nehovorím, že už malé deti majú byť aktívnymi športovcami. Ale zastávam ideu, že dieťa má byť dieťa, má sa rozvíjať vo všetkých smeroch, pretože ani jednostranné preťažovanie nie je pre vyvíjajúce sa telo prospešné.

Keď odchádzate z práce, dokážete sa preladiť na osobný život tým, že už na prácu nemyslíte?
Pri nástupe na rehabilitačné oddelenie v Zlatých Moravciach mi kolegyne hovorili, že pracovná deformácia ich sprevádza počas celého dňa, nechápala som to. Dnes už viem čo pod tým mysleli. Na vašu otázku znie moja odpoveď, že úplne sa to nedá oddeliť. Pretože mám dve oči. Nimi sa každý deň pozerám. Tak ako v práci, ale aj mimo nej si všimnem zlé postavenie chrbtice, predklon hlavy a zlú chôdzu. Niekedy si pomyslím, že toto budú naši budúci pacienti.

Ako trávite čas vo svojom osobnom voľne?
Medzi moje koníčky patrí pohyb. Trošku sa to taktiež očakáva od mojej profesie. Veľmi rada jazdím na bicykli. Je to úžasný relax, ku ktorému má priviedol môj priateľ, bývalý majster Slovenska v zjazde. Ďalším koníčkom sú prechádzky po lese, či už sa to týka turistiky po našich horách alebo hubárčenie v okolí dediny, v ktorej som sa narodila. Všetky tieto aktivity sa snažím vykonávať s mojimi blízkymi. Tak je každá voľná chvíľa dobre využitá. Teda aspoň pre mňa.

Ako často jazdíte na bicykli? Bývajú Vaše zjazdy dosť riskantné?
Jazdím rýchlosťou svetla. Vekom mi už pribúda opatrnosť. Jazdím ako vládzem. Dôležité je, že hlavne opatrne. Zjazd je veľmi ťažký šport, pri ktorom dosť trpia kĺby. Ja som väčšinou len zjazdový fanúšik. Už i to pozeranie je pre mňa dosť nebezpečné. Na bicykel sa snažím dostať aspoň párkrát do týždňa, tak ako to časovo vychádza. Snažím sa dva razy do týždňa chodiť trošku cvičiť, a ak to počasie dovoľuje, doplním ho jazdou na bicykli.

Čím sa ľudia najviac ničia pri rekreačnom športovaní, čo pri športe robia zle?
Toto je dosť ťažká otázka. Je to veľmi individuálne. Všetko záleží na jednotlivcovi, na jeho kondičke, príprave a sile. Najväčšou chybou je podľa mňa nedostatočná príprava a zahriatie svalov pred záťažou. Žiadna rozcvička a potom sa častokrát čudujú, že dostanú kŕče alebo si natiahnu sval. Niektorí ľudia nič nerobia celé mesiace a potom zrazu sadnú na bicykel. Vyberú sa na dlhú vzdialenosť a v čo najväčšom prevýšení. Toto sú dosť časté chyby.

Ťahá Vás to viac do hôr alebo k moru? A prečo?
Všetko v správnom pomere. Hlavne nech som s rodinou a priateľmi. A je mi jedno kde. Tento rok však spojíme turistiku v Tatrách s ležaním na pláži v zahraničí. Osobne ma to viac ťahá do Tatier. A prečo? No jednoducho sú naše a milujem to tam.

Čo by ste chceli odkázať študentom a budúcej generácii fyzioterapeutov?
Nebáť sa ísť aj mimo Slovenska, hlavne na kurzy. Počas štúdia určite využiť program Erasmus alebo iné výmenné pobyty, ktoré dokážu človeku otvoriť oči a ukázať inú perspektívu. A predovšetkým učiť sa, učiť sa a učiť sa. Takto to mne stále hovoril môj dedko. A starších treba vedieť poslúchať.