S mladíkem

Jozef Rückschloss chcel odmalička pomáhať ľuďom, ktorí sa ocitnú v ohrození života

12. 7. 2018

Zdravotnícky asistent je hrdý na skvelý kolektív oddelenia dlhodobo chorých Nemocnice Handlová.

Text: Eva Duchoňová (otázky pripravil Ing. Tomáš Želazko) / Foto: archív Jozefa Rückschlossa

V našom mapovaní života lekárov, sestier a ďalších zdravotníckych pracovníkov na začiatku ich profesijnej kariéry, sme tentoraz zavítali do handlovskej nemocnice, kde od augusta 2014 pracuje na oddelení dlhodobo chorých (ODCH) zdravotnícky asistent Jozef Rückschloss.

Ako ste sa dostali k zdravotníctvu? Čím Vás prilákalo toto náročné povolanie?
Sám ani neviem, odmalička sa mi páčili sanitky a všetky záchranné zložky a asi už vtedy som nejako podvedome tušil, že aj ja chcem pomáhať ľuďom, ktorí sa ocitnú v ohrození života. A na druhej strane, že človek, ktorý pracuje v zdravotníctve, sa musí pre tú prácu narodiť. Naozaj je to poslanie.

Pracoval niekto z Vašej rodiny v zdravotníctve?
Starká pracovala ako sanitárka. Často mi spomínala zážitky z práce.

Kde a akú ste študovali strednú školu?
Študoval som na strednej zdravotníckej škole v Banskej Bystrici od roku 2010 do 2014, odbor zdravotnícky asistent.

Ako môžete zhodnotiť Strednú zdravotnícku školu v Banskej Bystrici? Čo Vám škola dala a na čo rád spomínate?

Zdravotnícku školu v Banskej Bystrici vrelo odporúčam každému, kto sa rozhodne pre štúdium zdravotníckych odborov. Mám na tie časy naozaj nádherné a pestré spomienky. Síce v triede sme boli iba dvaja chalani a zvyšok boli samé baby, ale boli sme neuveriteľne súdržný kolektív. Najkrajšie spomienky mám na časy, keď u nás na strednej škole externe študovali zdravotnícki záchranári. Ich záverečné skúšky pozostávali aj z praktickej skúšky. A tak som im robil figuranta. Praktické skúšky sa konali v budove školy počas vyučovania a prestávok, takže keď ma spolužiaci a študenti našli sedieť na schodoch bledého, spoteného, s cyanotickými perami, dušného a so smrťou v očiach, boli dosť vystrašení a prekvapení aj oni sami. Nehovoriac o tom, keď sa už ku mne dovalila posádka RZP (smiech).

Určite ste mali obľúbený predmet. Mali ste aj nejaké neobľúbené predmety?
Medzi najobľúbenejšie predmety určite patrila latinčina, prvá pomoc a ošetrovateľské techniky. Vlastne sa dá povedať, že všetky odborné predmety. A z duše som nenávidel matematiku (smiech).

Spomínate na nejaké rady učiteľov, ktoré sa Vám vryli do pamäti a potom sa prípadne potvrdili v praxi?
Musím povedať, že prax počas strednej školy mi dala naozaj veľa. Prístup odborných profesoriek bol vynikajúci a dodnes sme spolu v priateľskom kontakte.

Kde ste mali prax? V akých nemocniciach to bolo?
Odbornú prax sme vykonávali v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, kde sme sa naozaj veľa dozvedeli o všetkých druhoch rehabilitačnej liečby. Taktiež sme chodili do Domu Božieho Milosrdenstva, kde sme vlastne prvýkrát prišli do kontaktu s pacientmi v terminálnom štádiu ochorenia. Najčastejšie sme však praxovali vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F. D. Roosevelta, kde sme absolvovali aj maturitnú praktickú skúšku.

Prečo ste sa rozhodli ihneď po strednej škole pre Nemocnicu Handlová?
Som handlovčan, takže nemocnicu mám takpovediac po ruke, nemusím dochádzať a pracuje tu veľmi veľa osôb, ktoré som poznal už ako malý chlapec. A keďže som nešiel na vysokú školu ihneď po ukončení strednej školy, nastúpil som do zamestnania.

Kto Vám najviac pomohol pri nástupe do práce a aké boli Vaše začiatky?
Nedá sa povedať kto najviac. Určite bola obrovská podpora zo strany rodiny, ale veľmi mi pomáhali aj kolegyne.

Aký máte v nemocnici a na oddelení kolektív? Chceli by ste niekomu z nich poďakovať?
Kolektív je vynikajúci. Naozaj sa nemôžemsťažovať. Mám výborné kolegyne, skvelých lekárov. Sú dni, kedy máme toho všetci veľa a dokážeme sa aj poškriepiť, ale snažíme sa o to, aby prevládali dni, kedy sme veselí. Dokážeme sa aj zabaviť, zasmiať alebo blázniť. Touto cestou sa chcem každej jednej kolegyni poďakovať, že to so mnou zvládajú, pretože nie vždy to majú so mnou ľahké. Každá z nich je pre mňa neoddeliteľnou súčasťou. Osobitné poďakovanie patrí, žiaľ, už ex-vedúcej sestre ODCH III. Mgr. Stanislave Píšovej, za jej dôsledné a odborné vedenie a za jej ochotu kedykoľvek podať pomocnú ruku. Práca na ODCH je náročná, pacienti sú prevažne imobilní, prognóza u nich nie je ako u detí, či iných pacientov, ktorí poväčšine vyzdravejú a idú domov, kde žijú ďalej bežný život.

Zdravotný stav pacientov na ODCH je často už nezvratný. Ako zvládate prácu s nimi? Máte nejaký trik proti depresii či dokonca vyhoreniu? 
Budem úprimný. Podľa mňa na tieto veci neexistujú žiadne triky. Zdravotník jednoducho chápe život ako kolobeh. Narodenie, dospievanie, dospelosť, starnutie a smrť. Keď niečo začne, zákonite musí aj skončiť a to nikto z nás neovplyvní. Je naozaj veľmi ťažké vidieť človeka, ktorého život sa bezprostredne blíži ku koncu a vy to už nedokážete nijako zastaviť. Musíme sa vedieť odosobniť. Predstavte si, že dvere oddelenia sú oponou a vy ste herec, ktorý práve vychádza na javisko. Máte svoj osobný život, povinnosti, problémy, ale musíte ich nechať za tou oponou a na javisko, čiže oddelenie, musíte vykročiť s úsmevom a dobrou náladou.

Neťahá Vás to do zahraničia, neuvažovali ste o tom?
Častokrát som počúval od mnohých ľudí názory typu: „Si mladý, vycestuj, lepšie zarobíš, budeš mať lepšie podmienky“. Áno, majú pravdu. Ale moja odpoveď bola: „Mne ani tie peniaze nestoja za to, aby som opustil rodinu, priateľov a ľudí, ktorých milujem.“ Práve rodina a blízke osoby sú mojím najväčším pokladom, o ktorý nechcem v živote nikdy prísť. Už len tá predstava, že ja som niekde v Nemecku, stovky kilometrov od domova, niečo sa doma udeje… A ja nemám na situáciu žiaden dosah… To ma skľučuje.

Prináša Vám táto práca radosť, uspokojenie alebo niečo iné?
Svoju prácu mám rád a baví ma. Niekedy mám všetkého plné zuby, ale vyriešia to napríklad dva dni voľna a znova je všetko v najlepšom poriadku.

Plánujete zvyšovať svoju kvalifikáciu?
Momentálne som v poslednom ročníku bakalárskeho štúdia v odbore ošetrovateľstvo na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Pokiaľ všetko pôjde podľa plánov, mám záujem aj o štúdium magisterského stupňa.

Čo by ste vo svojej práci chceli dokázať, aký máte cieľ v súvislosti so svojou profesiou?
Nenazval by som to mojím cieľom alebo tým, čo by som chcel ja osobne dokázať. Ale takým mojím malým snom je vrátiť ošetrovateľstvu a všetkým zdravotníckym povolaniam určitý status váženého povolania, pretože sa mi zdá, že v poslednej dobe je na úpadku. My ako zdravotníci si to všímame hlavne zo strany pacientov alebo príbuzných.

V zdravotníctve je dôležitá diskusia s ľuďmi. Dokážete s pacientmi komunikovať?
Pravdaže. Bez správnej komunikácie to nikam nevedie. Komunikácia s geriatrickým pacientom je často obtiažna a vyžaduje si dávku trpezlivosti a empatie. Horšie to už je u pacientov, ktorí nedokážu komunikovať vôbec.

Máte už pacienta, ktorý sa Vám určitým spôsobom „vryl“ do pamäti?
Áno, nájdu sa nejakí pacienti. Niektorých ešte dokonca stretávam aj v meste a prehodíme pár slov.

Uplatnili ste svoju profesiu aj mimo nemocnice? Ak áno, pri akej príležitosti?
Často ma oslovujú známi alebo priatelia, ktorí vedia, že pracujem v nemocnici, najmä ak potrebujú pichnúť injekciu alebo sa poradiť o nejakom zdravotnom probléme, ale verím, že to pozná každý jeden, ktorý pracuje zdravotníctve.

Keď odchádzate z práce, dokážete sa preladiť na osobný život s tým, že na prácu už nemyslíte?
S týmto som nemal nikdy problém. Je to presne opačný postup s tou oponou, ktorú som spomínal.

Vo voľnom čase sa venujete herectvu, vystupovali ste aj na rytierskych dňoch, pravidelne účinkujete v programe festivalu strašidiel, rozprávok a v rôznych podujatiach na zámku v Bojniciach. Ako dlho to robíte? Ste členom nejakého súboru? Kde ešte vystupujete?
K divadlu som inklinoval od mala. Medzi prvé herecké skúsenosti patrí účinkovanie na Ceste rozprávkovým lesom v Handlovej, ktorý sa organizuje dodnes. Vtedy som mal asi 6 alebo 7 rokov. Počas základnej školy som navštevoval literárno-dramatický odbor v Základnej umeleckej škole. Na bojnickom zámku som sa prvýkrát ocitol v roku 2012 na festivale Rozprávkový zámok v úlohe Pinocchia. Nasledovali festivaly duchov a strašidiel, projekt s názvom Supernoc na zámku a iné akcie organizované Bojnickým zámkom.

Nemáte herecké ambície na profesionálnej úrovni? Napríklad hrať vo filmoch či v divadle?
Ambície by aj boli, len je to momentálne dosť ťažké skĺbiť so štúdiom a zamestnaním.

Ako trávite čas vo svojom osobnom voľne? Máte aj iné hobby okrem hereckého umenia? A čo rodina?
V rámci osobného voľna trávim veľa času s rodinou. Máme záhradku s chatkou, tak v letných mesiacoch trávime väčšinu času tam. Rád chodím do prírody, rád navštevujem pamiatky, ako každý mladý človek sa idem večer rád zabaviť niekam do mesta.

Veľmi pekne Vám, milý Dodo, ďakujeme za odpovede na naše zvedavé otázky. Úprimne Vám prajeme úspešné ukončenie bakalárskeho štúdia a zavŕšenie celého štúdia magisterským titulom. Veríme, že sa prinavráti doba, keď si zdravotníci opäť získajú postavenie, ktoré im v našej spoločnosti prináleží. Nech Vás práca aj naďalej napĺňa a nech toto všetko zdieľate s kolegami so vzájomným porozumením. Rovnako Vám želáme, nech sa postupne naplnia aj Vaše sny a ambície v súkromí a tiež v hereckom umení. 
Vedenie nemocnice