S mladíkem

Lekár Marek Uhrin chcel byť jako dieťa hudobník

27. 12. 2017

Mladý doktor neurologického oddelenia v Nemocnici Levice najskôr vyštudoval konzervatórium, následne na to Lekársku fakultu univerzity Komenského v Bratislave.

Text: redakcia / Foto: archív MUDr. Marka Uhrina

V našom mapovaní života lekárov a sestier na začiatku ich profesijnej kariéry sme tentokrát zavítali do Nemocnice Levice, kde na neurologickom oddelení od decembra 2015 pracuje lekár Marek Uhrin.

Čím ste chcel byť ako dieťa?
Ako dieťa som si predstavoval, že raz budem hudobník, pretože odmalička som rád počúval najmä ľudovú hudbu. Taktiež som hral na všetkých školských i mimoškolských vystúpeniach, ktorými, ale najväčšou odmenou bolo spokojné publikum.

Po základnej škole ste nastúpil na konzervatórium– najprv na hru na akordeón, potom na zborové dirigovanie. Vás tak hudba bavila?
Hudba bola, je a bude mojou srdcovou záležitosťou navždy. Začalo to už v detstve a pokračuje dodnes. Pochádzam z rodiny, v ktorej umenie bolo vždy podporované, môj starý otec bol ochotnícky herec a môj otec hral na akordeóne.

Po vyštudovaní konzervatória ste začal študovať Univerzitu Komenského na Lekárskej fakulte v Bratislave. Prečo takáto zmena – od hudby k medicína?
Hovorí sa: „človek mieni, Pán Boh mení“. Veľa ľudí mi už položilo túto otázku, na ktorú neviem odpovedať. Jednoducho som to tak cítil. Niekedy človek urobí rozhodnutie a v tej-ktorej chvíli nedokáže vysvetliť, prečo tak konal, ale v hĺbke srdca vie a cíti, že je to správne. Možno preto, že humánnosť sa v dnešnej dobe vytráca, možno preto, že pomáhať je správne, možno preto, že práve v tom spočíva skutočný zmysel života, možno…

Pracoval alebo pracuje niekto z rodiny v zdravotníctve? Máte nejaký vzor v rodine?
V našej rodine nemáme nikoho, kto by pracoval v oblasti zdravotníctva, pochádzam skôr z inžinierskej rodiny. Každý má nejaký vzor, väčšinou je to niekto, kto je vám oporou a pomôže vám vždy, keď to potrebujete a takým človekom je moja matka.

Chceli rodičia, aby ste bol lekárom?
To rozhodnutie prišlo nečakane. Takže prvé dojmy boli zmiešané, až by som povedal rozpačité. Spomínam si na neistý no zároveň optimistický výraz tváre mojich blízkych, ktorí sa na jednej strane obávali náročného štúdia medicíny, no na druhej strane si priali, aby sa mi to podarilo.

Ako ste prežil štúdium na vysokej škole?
Bolo to také zvláštne obdobie. Chvíľami radostné, chvíľami žalostné. Záviselo to od toho, aké predmety som v tom- ktorom ročníku absolvoval. Niektoré skúšky boli veľmi náročné a vyžadovali si dlhodobé aj niekoľkomesačné štúdium, a to bolo veľmi vyčerpávajúce, až by som povedal chvíľami zdraviu škodlivé.

Ktoré predmety ste mal obľúbené, a ktoré Vám dali najviacej zabrať?
Najradšej som mal teoretické predmety v nižších ročníkoch, pretože si nevyžadovali až také dlhodobé štúdium a samozrejme najviac klinické predmety, pri ktorých už musíte mať širší prehlaď vedomostí.

Prečo ste si vybrali svoj obor?
Počas štúdia som sa rozhodoval, akým smerom sa bude môj profesný život po skončení lekárskej fakulty uberať. Spočiatku som inklinoval k chirurgickým smerom, čo som si mal možnosť i vyskúšať, ale nakoniec prevládol odbor, ktorý zasahuje prakticky do všetkých disciplín, neurológia je pomerne mladý a neustále sa vyvíjajúci odbor.

Ako môžete zhodnotiť lekársku fakultu. Dala Vám v príprave k profesii maximum, alebo by ste niečo zmenili?
Každá vysoká škola vyzbrojí absolventa istými vedomosťami, ale skúsenosti získava až v praxi. V drvivej väčšine je absolvent prakticky nepripravený a až v tej-ktorej špecializácii získava potrebné zručnosti a prehlbuje svoje vedomosti. Ani jedna vysoká škola nedokáže vyprofilovať do praxe použiteľného absolventa, to všetko začína viac-menej až po absolutóriu vysokej školy.

Spomínate si na rady profesorov, ktoré sa Vám vryli do pamäti alebo ste im neverili a potom sa potvrdili v praxi?
Spomínam si nato, že väčšina nás upozorňovala na možné sťažnosti zo strany pacientov, s ktorými sa za svojho pôsobenia v medicíne neraz stretneme. Radili nám, aby sme ku každému pacientovi pristupovali ľudsky a pozorne ho vypočuli, pretože si tým nielen vybudujeme jeho dôveru.

Mali ste prax v nemocniciach AGELu?
Nemal som tú možnosť, nakoľko som praxoval v Fakultnej nemocnici v Nových Zámkoch a v nemocnici v Žiari nad Hronom.

Kto Vám najviac pomohol pri nástupe do práce v Leviciach ? Aké boli Vaše začiatky?
Začiatky sú všade ťažké, v hoci akej profesii. Ako som nastúpil na neurologické oddelenie, získala si moju dôveru pani primárka, najmä svojím ľudským prístupom. Bola ochotná mi vždy poradiť pri množstve otázok, ktoré som mal najmä v začiatkoch. Nemôžem nespomenúť našich lekárov, ktorí boli od môjho nástupu vždy ústretoví a nakoniec zdravotné sestry s dlhoročnou praxou, ktoré sú vždy nápomocné a sú dôležitou súčasťou v poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Aký máte kolektív, čo sa týka sestier a doktorov?
Všetko ide ľahšie, keď máte okolo seba ľudí, ktorí sú vám nápomocní. Môžete sa na nich spoľahnúť v každej situácii a začnete im viac dôverovať a presne taký je náš kolektív. Myslím si, že veľkú úlohu zohráva fakt, že sme si vekovo blízki, rozumieme si a máme podobné názory. Dokonca s jednou kolegyňou som spolužiak z vysokej školy. Naše zdravotné sestry boli od začiatku milé a vedeli ma usmerniť, prípadne upozorniť ako čerstvého absolventa, začo im taktiež ďakujem.

Aké veľké je neurologické oddelenie v levickej nemocnici?
Neurologické oddelenie v levickej nemocnici disponuje 28 lôžkami a 3 lôžkami na JIS. Myslím si, že vzhľadom na veľkú spádovú oblasť, by mohlo disponovať väčším počtom lôžok, ako i nadštandardnými izbami.

Kedy Vám bolo najviac „úzko“?
Myslím si, že nepoviem zle, ak poviem pri prvej nočnej službe. Je to taký zvláštny pocit, s napätím očakávate, ako to celé dopadne, či nesklamete primárku, ktorá vám dôveruje, a nakoniec, aby ste vy sám mali dobrý pocit z toho, že ste urobili maximum pre záchranu toho- ktorého pacienta.

Vás to netiahne do zahraničia, neuvažovali ste o tom?
Mám rád našu vlasť, netvrdím, že som patriot, ale mám tu rodinu, priateľov, ale ako sa hovorí: „nikdy nehovor nikdy“. Momentálne nad tým neuvažujem.

Prináša Vám táto práca radosť, uspokojenie alebo je to niečo iného než ste si myslel?
Hovorí sa, že práca s ľuďmi je najťažšia. To môžem potvrdiť. Ale na druhej strane je krásne, ak je vo vašich silách pomôcť niekomu, kto to naozaj potrebuje. Vtedy nehľadíte nato, či je to náročné, alebo nie, ale venujete všetko svoje úsilie na záchranu pacienta, a najväčšou radosťou je, keď vidíte, že vaša snaha nebola zbytočná a poviete si: „tak toto má zmysel“.

Budete si ako lekár dorábať nejaké ďalšie štúdium?
Ako každý lekár i ja sa pripravujem a som zaradený v atestačnom programe v rámci svojej špecializácie. Ale byť lekárom znamená celoživotne sa vzdelávať, medicína je beh na dlhé trate.

Čo by ste vo svojej práci chcel dokázať, aký máte cieľ v súvislosti so svojou profesiou?
Chcel by som byť nápomocný svojim pacientom, alebo ľuďom, ktorí sa obrátia na mňa s prosbou o pomoc. Je dôležité, aby mal lekár relevantné predsavzatia a ciele, aby bol popri týchto cieľoch vždy človekom, ktorý uznáva najvyššie hodnoty.

V zdravotníctve je dôležitá diskusia s ľuďmi. Dokážete s pacientmi a ich príbuznými komunikovať?
Vedieť vhodne komunikovať, je skutočným majstrovstvom. Upozorňovali nás nato počas štúdia a ja sa tomuto umeniu učím teraz, musím povedať, že nie je to jednoduché, každý človek je iný a vyžaduje si individuálny prístup. Tak aj pre mňa je každý rozhovor s pacientom ponaučením.

Máte už pacienta, ktorého ste si určitým spôsobom zapamätal?
Nemám konkrétneho pacienta, bolo ich niekoľko, ale každý bol niečim iným nezapomenuteľný, či už to malo pozitívny alebo opačný koniec.

Keď Vám skončí služba, prepnete na osobný život a na prácu už nemyslíte?
To bez toho nejde, inak by som sa asi zbláznil. A toto poslanie si to obzvlášť vyžaduje, inak vám hrozí, že o niekoľko rokov vyhoríte. Je pravdou, že občas mám zvláštny pocit, či som urobil všetko správne, prípadne som zatelefonoval, keď to bol nejaký komplikovanejší stav.

K Vašim koníčkom patrí literatúra a hudba? Čo najviacej čítate a počúvate?
Lekár sa musí neustále vzdelávať, to je fakt, ale popri tom je dobré, ak má čas i na inú literatúru, v mojom prípade, je to hudobná literatúra, z toho vyplýva fakt, že najviac počúvam klasickú hudbu. Občas si prečítam niečo zo sveta šachu a mám rád i knihy s duchovnou tematikou.

Ste tiež športovec – hráte šachy a futbal? Ako často? Závodne alebo iba pre radosť?
Šach ma naučil hrať môj otec a starý otec, ktorí boli aktívnymi hráčmi a ja v tom pokračujem, je to taký zimný šport, takže šach hrávam závodne v zimnom období a futbal v letnom. Mám to tak spravodlivo vyvážené.