S mladíkem

Gabriela Jakúbková odmalička chcela byť lekárkou

24. 10. 2017

Mladá lekárka počula dobré referencie na nemocnicu v Bánovciach, a taktiež na pediatrické oddelenie, kde chcela začať pracovať.

Text: Mgr. Alžbeta Sivá, Ing. Tomáš Želazko / Foto: archív MUDr. Gabriely Jakúbkovej

V našom mapovaní života lekárov a sestier na začiatku ich profesijnej kariéry sme tentokrát zavítali do Nemocnice Bánovce, kde na detskom a novorodeneckom oddelení od augusta 2016 pracuje lekárka Gabriela Jakúbková.

Ako ste sa dostali k zdravotníctvu?
Odmalička som inklinovala k tomuto povolaniu, pretože som veľmi obdivovala moju detskú lekárku, ktorá mi bola veľkým vzorom. Obdivovala som ju za jej profesionálny, no najmä priateľský prístup. V čase, keď som sa na gymnáziu musela rozhodnúť, akým smerom sa ďalej uberiem, nezaváhala som a podala som si prihlášku na lekársku fakultu. Rodičia ma v tomto mojom sne podporovali. Keď sa spätne zamyslím, neviem si predstaviť, čo iné by ma bavilo a napĺňalo viac ako medicína.

Kde ste študovali strednú a vysokú školu?
Navštevovala som osemročné gymnázium v Novej Dubnici a vysokú školu som vyštudovala v Bratislave na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského.

Prečo ste si vybrali svoj odbor?
Počas štúdia na stáži na pediatrii som zistila, že práca s deťmi je vďačná a že práve tento odbor by mohol byť pre mňa „to pravé“. Rodina a blízki priatelia mi tiež veľmi uľahčili rozhodovanie, pretože sa jednohlasne zhodli na tom, že práca na detskom oddelení je pre mňa tá správna cesta kvôli mojej priateľskej povahe a pozitívnemu vzťahu k deťom.

Ako môžete zhodnotiť Lekársku fakultu. Dala Vám v príprave k profesii maximum, alebo by ste niečo zmenili?
Dá sa povedať, že každá vysoká škola pripraví a naučí študenta veľa v teoretickej oblasti, no skutočné skúsenosti a potrebné vedomosti človek nadobudne až v praxi. Myslím si, že nie je v silách vysokej školy zabezpečiť dokonalé praktické vedomosti a zručnosti každému študentovi, obzvlášť v našej profesii, v ktorej si konkrétny špecializačný odbor vyberáme až po ukončení štúdia.

Spomínate na nejaké rady profesorov, ktoré sa Vám vryli do pamäti alebo ste im neverila a potom sa potvrdili v praxi?
Spomínam si na radu jedného lekára s dlhoročnou praxou, ktorý často riešil sťažnosti pacientov, pretože zároveň pracoval na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Radil nám, aby sme sa konkrétnemu pacientovi vždy venovali na sto percent, vypočuli ho a aby sme si takýmto spôsobom budovali dôveru.

Mali ste prax v nemocniciach AGELu?
Nie nemala, praxovala som v nemocniciach v Bratislave a v Bojniciach.

Prečo ste sa rozhodli ihneď po vysokej škole pre Nemocnicu Bánovce?
Hľadala som pracovné miesto v Trenčianskom kraji. Počula som dobré referencie na nemocnicu v Bánovciach a zároveň na pediatrické oddelenie, kde som chcela začať pracovať. Známi chválili rodinnú a pohodovú atmosféru a veľmi dobrý kolektív na detskom oddelení.

Kto Vám najviac pomohol pri nástupe do práce a aké boli Vaše začiatky?
Najviac mi pomohol náš pán primár, staršie kolegyne a celý personál nášho oddelenia, ktorí boli od začiatku priateľskí a nápomocní. V neposlednom rade to bolo aj vedenie nemocnice, ktoré mi pomohlo nielen v pracovných začiatkoch, ale i osobných. Začiatky boli ťažké, no pekné zároveň. Od začiatku som sa do práce tešila najmä na to, že budem môcť nadobúdať nové skúsenosti a zručnosti.

Aký máte kolektív, čo sa týka sestier a doktorov?
Kolektív je skvelý a myslím si, že na detskom, ako aj novorodeneckom oddelení máme nadštandardné vzťahy. Trávime spolu veľa času, takže sa poznáme nielen z profesionálnej stránky, ale aj z tej osobnej. Sestričky ma naučili, ako sa starať o deti, ako s nimi komunikovať a pristupovať nielen k nim, ale aj k ich rodičom. Pán primár mi zase od úplného začiatku prejavil maximálnu dôveru a bol nápomocný pri množstve otázok, ktoré som mala najmä v začiatkoch. Kolegyne sú tiež priateľské a veľa sa navzájom od seba učíme a pomáhame si.

Aké veľké je detské a novorodenecké oddelenie v bánovskej nemocnici?
Detské oddelenie disponuje 20 lôžkami a novorodenecké oddelenie 10 lôžkami.

Ste už viac ako rok v bánovskej nemocnici – kedy Vám bolo najviac „úzko“?
Bolo to vtedy, keď som sa prvýkrát stretla s prípadom, kedy sme dieťatku viac nevedeli pomôcť. Sú to situácie, kedy si lekár uvedomí určitý pocit bezmocnosti a zistí, že zďaleka nemáme všetko iba vo svojich rukách.

Vás to netiahne do zahraničia, neuvažovali ste o tom?
Mám rada Slovensko a vyštudovala som tu, inam ma to neťahalo. Na Slovensku mám celú rodinu a priateľov.

Prináša Vám táto práca radosť, uspokojenie alebo je to niečo iného než ste si myslela?
Áno, moju prácu mám veľmi rada. Radosť mi prináša najmä práca na novorodeneckom oddelení, kde všetci zdieľame radosť s rodičmi a vítame nový život. Na detskom oddelení je to zase radosť z vyliečenia pacienta a samozrejme aj úprimné poďakovania od vďačných a spokojných rodičov.

Budete si ako lekárka dorábať nejaké ďalšie štúdium?
Momentálne som zaradená v atestačnom programe v odbore pediatria a v budúcnosti by som sa nebránila ďalšej – druhej atestácii.

Čo by ste vo svojej práci chcela dokázať, aký máte cieľ v súvislosti so svojou profesiou?
Chcela by som byť prospešná pre svojich pacientov a samozrejme aj pre nemocnicu, v ktorej pracujem a robiť všetko pre to, aby ma práca i naďalej napĺňala. Určite by som v najbližších rokoch chcela ukončiť atestačné štúdium.

V zdravotníctve je dôležitá diskusia s ľuďmi. Dokážete s pacientmi a ich príbuznými komunikovať?
Za rok v práci som zistila, že každý pacient a rodič je špecifický, zvlášť v odbore, akým je pediatria, kedy je potrebná rozdielna komunikácia s deťmi a rodičmi. Komunikačné zručnosti som postupne nadobudla a nadobúdam praxou.

Máte už pacienta, ktorý sa Vám určitým spôsobom „vryl“ do pamäti?
Áno, bol to pacient s infekčným ochorením, ktorý ležal u nás na oddelení spolu s mamičkou a spoločne so mnou prežívali moju prvú službu. Nedávno som túto pani po roku stretla v pôrodnici, narodilo sa im u nás druhé bábätko. Porozprávali sme sa spolu ako staré známe. V tomto je naša práca krásna a vďačná.

Keď Vám skončí služba, prepnete na osobný život a na prácu už nemyslíte?
Spočiatku to bolo ťažšie, no postupne sa učím oddeľovať prácu od súkromia. Priznám sa však, že sa mi zopárkrát stalo, že som telefonovala počas služby kolegyni a sestričkám, aby som sa spýtala na stav dieťaťa, ktoré som cez deň mala v starostlivosti ja, najmä keď išlo o komplikovanejšie stavy.

Chodili ste na prednášky o detskom hospici Plamienok. Čo je to za hospic a ako pomáha deťom?
Počas štúdia som mala možnosť zúčastniť sa na prednáškach MUDr. Jasenkovej, ktorá je riaditeľkou tejto organizácie. Plamienok je nezisková organizácia, ktorá pomáha nevyliečiteľne chorým deťom a ich rodinám stráviť posledné chvíle spolu, doma. Pani doktorka hovorila najmä o tom, aká dôležitá je komunikácia a vybudovanie si dôvery s pacientom, ale aj ich rodinou na to, aby sa im dostalo maximálnej pomoci. Priblížila mi fakt, že pomôcť sa dá aj v situácii, keď už choroba nie je liečiteľná.

Ako trávite čas vo svojom osobnom voľne – Vaše koníčky, rodina?
Rada trávim voľné chvíle s rodinou a priateľmi. Prechádzky v prírode a cvičenie ma nabíja energiou, rada relaxujem pri dobrej knihe a pri pečení.