S mladíkem

Edina Keszeghová si vybrala prácu v zdravotníctve vďaka mame

9. 2. 2016

Pre sestričku Edinu Keszeghovú je najlepší pocit, keď môže pomôcť zachraňovať ľudský život a zlepšiť zdravotný stav pacientov.

Text: Mgr. Marta Csergeová / Foto: archív Ediny Keszeghovej

V našom mapovaní života lekárov a sestier na začiatku ich profesijnej kariéry sme tentokrát zavítali do Všeobecnej nemocnice Komárno, kde na Oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny od júna 2015 pracuje sestrička Edina Keszeghová, ktorú sme vyspovedali:

Ako ste sa dostali k zdravotníctvu?
Mojou motiváciou pracovať v zdravotníctve bola moja mama, ktorá v tejto oblasti už dlhé roky pracuje. Hneď po základnej škole som vedela, že chcem pomáhať ľuďom v tomto odvetví a vybrala som si štúdium na Strednej zdravotníckej škole v Dunajskej Strede. Od 3. Ročníka na škole sme začali chodiť praxovať do nemocnice. Najskôr som sa bála, že môžem niečo pokaziť a ovplyvniť tak zdravie pacienta. Pamätám si na prvé odoberanie krvi, strašne sa mi triasli ruky, ale nakoniec som to zvládla a najväčšiu radosť mi robili úsmevy pacientov a ich povzbudzovanie.

Kde ste študovali strednú či vysokú školu?
Strednú zdravotnícku školu som ukončila v Dunajskej strede a vyššie odborné štúdium na Strednej zdravotníckej škole v Bratislave. Ako študentka vyššieho odborného štúdia som sa stretla s pacientami na chirurgickom, internom, gastroenterologickom, urologickom, psychiatrickom, gynekologickom a detskom oddelení, kde ležali pacienti s rôznymi chorobami. Opäť som si uvedomila, že moje rozhodnutie stať sa sestrou bolo tým najlepším.

Prečo ste si vybrali svoj obor?
Intenzívnu medicínu som si vybrala preto, lebo si myslím, že práve v tomto odbore sa toho viem najviac naučiť a tu je najčastejšie pacient na hranici medzi životom a smrťou a je naozaj možné zachraňovať ľudské životy. Preto je to také obľúbené v televízii. Anesteziologicko – resuscitačné oddelenie je oddelenie, na ktoré po nejakej tragédii privezú pacienta v kritickom stave, ako na prvé miesto v nemocnici. Ide o pacienta, ktorému zlyháva aspoň jeden životne dôležitý orgán (dýchanie, srdce, krvný obeh, vedomie...). To je jedna naša činnosť na oddelení – intenzívna medicína. V prvej fáze zachrániť pacienta, a potom dni, týždne až mesiace ho držať pri živote a nahrádzať vitálne funkcie. Tiež je to náročný odbor a ja beriem svoju prácu ako výzvu.

Ako môžete zhodnotiť školstvo – strednú školu. Dala Vám v príprave k profesii maximum, alebo by ste niečo zmenili?
Počas strednej školy som sa naučila základy a hlbšie vedomosti som nadobudla až na vyššom odbornom štúdiu. Avšak keď som nastúpila do zamestnania, tak som zistila, že najviac sa naučím každý deň prácou s kolegami pri pacientoch.

Spomínate na nejaké rady profesorov, ktoré sa Vám vryli do pamäti alebo ste im neverila a potom sa potvrdili v praxi?
Počas štúdia v Bratislave ma pani profesorka Bebjaková vedela vždy veľmi motivovať a stále z nás vedela dostať to najlepšie aj keď to mala s nami často náročné. Vravela, že aj keď sa nám zdajú mnohé veci ťažké, tak keď budeme vytrvalí, budeme v tejto práci úspešní a všetko zvládneme. A môžem povedať, že mala úplnú pravdu.

Prečo ste sa rozhodli pre Všeobecnú nemocnicu Komárno?
Pretože bývam neďaleko a vedela som, že tu bolo voľné miesto na Oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny, kde som veľmi chcela pracovať.

Kto Vám najviac pomohol pri nástupe do práce a aké boli Vaše začiatky?
Všetci kolegovia ma veľmi rýchlo prijali do kolektívu a boli mi v mojich začiatkoch veľmi nápomocní. Poradili mi, keď som si niečím nebola istá a postupne ma do všetkého zaučili. Som im veľmi vďačná za každé vysvetlenie a pomoc a teším sa, keď jedného dňa budem môcť zaučiť nováčika aj ja.

Aký máte kolektív, čo sa týka sestier a doktorov?
Máme skvelý kolektív, všetci si veľmi pomáhame. Spolupracuje sa nám veľmi dobre, čo je veľmi dôležité najmä v intenzívnej medicíne, že sa na seba vieme spoľahnúť. Personál oddelenia musí byt vždy v plnej pohotovosti.

Ste už viac ako pol roka v komárňanskej nemocnici – kedy Vám bolo najviac „úzko“?
Najťažšie to bolo asi na začiatku. Vďaka nášmu dobrému kolektívu, ktorý ma vždy podržal, by som ani nepovedala, že mi tu bolo niekedy úzko.

Vás to netiahne do zahraničia, neuvažovali ste o tom?
Rozmýšľala som nad tým, ale rozhodla som sa ostať tu, pretože tu mám rodinu a aj tu je veľa ľudí, ktorým treba pomáhať.

Prináša Vám táto práca radosť, uspokojenie alebo je to niečo iného než ste si myslela?
Inú prácu si ani neviem predstaviť, pre mňa je to najlepší pocit, keď viem, že môžem pomôcť zachraňovať ľudský život a zlepšiť zdravotný stav našich pacientov. Hlavne na našom oddelení ide doslova o život pacientov a starostlivosť o nich je vždy veľmi špecifická. Niekedy tu máme pacienta pri vedomí a okrem toho, že sa snažíme ho liečiť, tak sa s ním rozprávame a kŕmime ho, podávame terapiu. Najväčšou odmenou pre nás je, keď sa pacient usmeje, keď už je pri vedomí.

Budete si ako sestra dorábať nejaké ďalšie štúdium?
V najbližšej budúcnosti si chcem dorobiť špecializáciu a potom uvidíme. Teraz som veľmi rada, že som tu a učím sa veľa každý deň.

Čo by ste vo svojej práci chceli dokázať, aký máte cieľ v súvislosti so svojou profesiou?
Ako som už vravela, chcem čo najviac prispieť k záchrane ľudských životov a pomáhať ľuďom.

V zdravotníctve je dôležitá diskusia s ľuďmi. Dokážete s pacientmi a ich príbuznými komunikovať?
Nemáme síce veľa pacientov, ktorí dokážu komunikovať, ale uvedomujem si, že pacienti, ktorí sa u nás ocitnú aj ich príbuzní sú často vystrašení, keďže sa k nám dostávajú vážne prípady. Zistila som, že ľudia sú veľmi vďační za každé milé slovo a podporu, ktoré im aspoň trochu vedia pomôcť prekonať toto náročné obdobie. Všetci sa tu snažíme okrem poskytovania zdravotnej starostlivosti aj o psychickú podporu. Niekedy je to ťažké, keď vidíte mladého človeka ležať bez pohybu na lôžku. Ale aj v tej chvíli, keď sme tam sa musíme správať profesionálne, aby rodina vedela, že ich príbuzný, ktorý tam leží, je 24 hodín intenzívne pozorovaný. Veď nakoniec sme tu preto, aby sme pomáhali tým najvážnejším stavom aj v najkritickejšom čase.

Máte už pacienta, ktorý sa Vám určitým spôsobom „vryl“ do pamäti?
Áno, bolo ich viac. Ale jedna pacientka, obzvlášť, pretože som sa veľa rozprávala s jej rodinou, ktorá o nej veľmi pekne rozprávala a vedela som, že bola celý život dobrým človekom. Pani mala 52 rokov, celý život pracovala ako zdravotná sestra, mala 2 deti, ktoré za ňou chodili každý deň. Hovorili ako pomáhala ostatným, ako ich vychovávala. Keď sme sa rozprávali, slzy striedal úsmev a krásne spomienky. Ešte teraz mám husiu kožu, keď si na to spomeniem.

Keď Vám skončí služba, prepnete na osobný život a na prácu už nemyslíte?
Áno, snažím sa oddeliť prácu od osobného života, pretože si uvedomujem, že pri takto náročnej práci je dôležité, aby som si oddýchla a aby som „vypla“. Verím, že najlepší výkon viem v práci podávať len vtedy, keď si viem mimo práce „dobiť baterky.“

Ako trávite čas vo svojom osobnom voľne – Vaše koníčky, rodina?
Keďže máme veľa nočných služieb, rada si počas mojich voľných dní dlhšie pospím. Okrem toho rada pečiem a varím. Tiež rada robím kreatívne veci, napríklad rada vyšívam, vyrábam dekorácie a rada skúšam nové techniky. Mojou najnovšou dekoráciou je adventný veniec, z ktorého sa veľmi teším. Robila som ho asi 1 hodinu a je to jeden zo spôsobov ako si čistím myseľ. Najdôležitejší je však pre mňa čas strávený s rodinou a priateľmi. Keďže svoje deti ešte nemám, tak si s priateľmi rada idem aj zatancovať, chodíme do kina, alebo niekedy stačí, keď sa doma rozprávame a počúvame hudbu.

Pomohli ste zdravotne niekomu mimo nemocnice?
Áno! Keď sme išli na výlet, jednej kamarátke prišlo veľmi zle, videla som na nej, že je bledá, nemá dobru koordináciu pohybov, a potom povedala, že sa necíti dobre. Tak som jej rýchlo povedala, aby si ľahla a nohy si dala hore. Ostatní, ktorí nás videli, len pozerali, čo robíme. Potom sme sa na tom smiali, čo si asi tak tí ľudia mohli myslieť.