S celebritou

Ján Švehlík strelil gól v belehradskom finále majstrovstiev Európy 1976

1. 8. 2020

Futbalová ikona ŠK Slovan Bratislava sa stal štyrikrát majstrom Československa a dvakrát získal Československý pohár.

Text: Mgr. Martina Pavliková / Foto: archív Jána Švehlíka

Bývalý československý reprezentant Mgr. Ján Švehlík sa narodil v roku 1950 v obci Lovča v okrese Žiar nad Hronom, kde s futbalom aj začínal. V 19 rokoch prestúpil do Slovana Bratislava, kde začal kariéru v B – mužstve, o rok neskôr už začal hrať najvyššiu súťaž. Až na roky vojenskej služby v Dukle Praha a záver kariéry v belgickom KSC Hasselt strávil svoju futbalovú kariéru v drese Slovana Bratislava, kde odohral 13 sezón. So Slovanom sa stal trikrát majstrom Československa (1970, 1974, 1975) a dvakrát získal Československý pohár (1974 a 1982). Jedno ligové prvenstvo si pripísal v drese Dukly Praha (1977). V lige odohral celkovo 297 zápasov a strelil 79 gólov. 

Jeho reprezentačná kariéra začala v priateľskom zápase v roku 1974 proti Francúzsku. Bol členom víťazného tímu, ktorý na majstrovstvách Európy 1976 získal titul majstra Európy. Na šampionáte strelil prvý gól vo finále proti Nemecku. V československej reprezentácii nastúpil v 17 zápasoch a dal 4 góly. Na svojom konte má tiež zlatú medailu ako majster Európy do 23 rokov z roku 1972. Ján Švehlík má právnické vzdelanie, je ženatý a má 2 deti – dcéru Andreu a syna Jána. V súčasnosti pôsobí ako vedúci A – tímu ŠK Slovan Bratislava. Jedna z veľkých postáv československého futbalu nám ochotne zodpovedala naše otázky. 

Koľko ste mali rokov, keď ste začínali s futbalom a kto vás k futbalu priviedol?
Začal som v žiackom výbere v Žiari nad Hronom pod vedením trénera Ľuptáka. V doraste sme dosiahli veľký úspech, keď sme pod taktovkou trénera Pšeneka postúpili do dorasteneckej ligy.

Hrali ste v útoku už od žiackych družstiev?
Áno, odmalička ma to ťahalo do útoku, aj keď som si ešte v žiakoch vyskúšal aj iné posty. Vždy ma to však prirodzene ťahalo dopredu, aj preto som neskôr mal na ihrisku najmä ofenzívne úlohy.

Venovali ste sa okrem futbalu aj iným športom?
Ako veľa iných, aj ja som skúšal rôzne športy, no od ranného veku bol u mňa futbal číslo jeden. A to sa aj prejavilo, nemal som obdobie, kedy by som „koketoval“ s inými športmi.

Mali ste futbalové idoly?
Vzorom mi boli predovšetkým predchodcovia v Slovane aj z generácie, ktorá získala Pohár víťazov pohárov (21. mája 1969 „belasí“ vyhrali 3:2 nad FC Barcelonou), pretože tento úspech som tesne „minul“ – v tom čase som len začínal v rezerve Slovana. Vzorom mi boli viacerí kvalitní hráči z histórie tohto klubu.

Zažili ste v so Slovanom Bratislava tri tituly, dve víťazstvá v pohároch, hrali ste európske pohárové súťaže. V čom bol úspech tejto mimoriadnej futbalovej generácie?
Predovšetkým sme boli výborná partia. Treba si uvedomiť, že v tom čase mohli najlepší slovenskí hráči odísť do zahraničia až v čase, keď boli za vrcholom svojej formy. Preto v tom čase hrali v Slovane skutočne tí najlepší hráči, reprezentanti. Kombinácia talentu, kvality, tréningov a dobrej partie bola základom úspechu.

Čo hráč, to pojem a legenda. Alexander Vencel, Ján Pivarník, Jozef Čapkovič, Anton Ondruš, Koloman Gögh, Karol Jokl, Ján Čapkovič, Marián Masný, Vy a ďalší. To boli hviezdy Slovana Bratislava a tiež československej reprezentácie, ktorá v roku 1976 vybojovala titul majstra Európy. Ako spomínate na zlato z Belehradu?
Do Juhoslávie som cestoval v podstate ako náhradník, keďže konkurencia na mojom poste útočníka bola veľmi silná. V semifinále vylúčili Jaroslava „Bobbyho“ Polláka a tréneri Ježek s Venglošom sa radili, koho na jeho post nominujú do finále. Jozef Vengloš mi vždy tvrdil, že som na to mal výkonnosť, ale ja si myslím, že ma tam trošku presadil. Nikdy mi to však osobne nepotvrdil. Ich voľba mala logiku v tom zmysle, že vpredu hral Marián Masný a tréneri zrejme predpokladali, že by nám to mohlo spolu fungovať. Zase som mal aj dávku športového šťastia a gól bol pre mňa len čerešnička na torte. Bol to neuveriteľný zážitok. Mysleli sme si, že už to máme doma, no Nemci vyrovnali v poslednej minúte a vyhrali sme tak až nezabudnuteľnou Tondovou (Antonín Panenka) penaltou.

Ako útočník ste dali veľa gólov a na ešte viac ste prihral. Považujete váš finálový gól v Belehrade za najdôležitejší v celej vašej futbalovej kariére?
Cením si každý gól. Ale áno, tento má zrejme najväčšiu hodnotu, pretože skórovať vo finále majstrovstiev Európy sa nepodarí každému. Dodnes si tento okamih veľmi cením. Avšak tento gól i zlato na turnaji je zásluha celého vtedajšieho mužstva.

Po skončení kariéry ste hrávali ešte v zahraničí – kde všade a ako dlho?
Pôsobil som v belgickom Hasselte, kde som nazbieral cenné skúsenosti, naučil som sa jazyk a spoznal, aké je to žiť v zahraničí.

Potom ste sa vrátili na Tehelné pole do Slovana, kde pôsobíte viac ako 30 rokov v rôznych funkciách – aj ako tréner, športový riaditeľ alebo teraz ako vedúci A – tímu. Ktorá z funkcií vám najviac sadla?
Už som viackrát povedal, že pozícia trénera v A – tíme nebola pre mňa úplne ideálna, necítil som sa v nej najlepšie. Preto som radšej pracoval s mládežou, nebo neskôr v manažmente klubu. So Slovanom som v spojení prakticky celý život a vážim si každú pozíciu, v ktorej som pôsobil.

Odohrali ste stovky zápasov, na ktorý zápas nikdy nezabudnete?
Ako by povedali viacerí hráči, človeku utkvie v pamäti prvý zápas v lige. Bolo to posledné kolo sezóny 1969/70 v Trenčíne, kam sme cestovali s istotou titulu. Tréner Michal Vičan ma vytiahol do prvého tímu a v Trenčíne som si pripísal premiérový štart. Remizovali sme tam 0:0. Ďalej by som vyzdvihol zápas posledného kola sezóny 1974/75 s Interom Bratislava. Hralo sa na Pasienkoch a bol to priamy súboj o titul, nám stačil bod, Inter musel vyhrať. Pred vypredaným hľadiskom sme zvíťazili 4:2 a dal som dva góly. Treba povedať, že v zápase koncertoval najmä Karol Jokl, ktorý všetko režíroval (úsmev).

Naopak – čo je vám najviac ľúto, že sa vám vo futbalovom živote nepodarilo?
Po víťazstve na ME v Belehrade som mal 26 rokov a očakával som, že ma čaká ešte päť rokov na najvyššej úrovni. Musel som však odísť na rok na vojnu, po ktorej som sa vrátil do Slovana, kde ma pribrzdilo zranenie. Zo Slovana začali odchádzať kvalitní hráči, prichádzal priemer, výsledky sa zhoršovali a vypadol som z reprezentácie. Aj s odstupom času ma mrzí obdobie medzi 27 až 32 rokmi.

Ktorý tréner vám dal najviac?
V prvom rade nesmiem zabudnúť na trénerov Ľuptáka a Pšenenka v Žiari, ktorí mi dali dobré základy. Veľký vplyv mal na mňa tréner Michal Vičan, ktorý ma vytiahol do A – mužstva. Potom samozrejme Jozef Vengloš, ten bol zase vynikajúci psychológ.

Stretávajú sa legendy Slovana alebo reprezentácie aj dnes?
Áno, pravidelne sa stretávame či už na rôznych klubových alebo reprezentačných podujatiach. S bývalými spoluhráčmi som v úzkom kontakte.

V dnešnej dobe takmer nepochopiteľné, vy ste ako jeden z mála futbalistov vyštudoval vysokú školu a máte titul magister. Čo vás viedlo študovať na vysokej škole? 
Vždy som si to nechával ako zadné dvierka, keďže vo futbale sa všetko rýchlo mení. Mal som pocit zodpovednosti voči sebe samému, aby som mal vzdelanie a určitú istotu, že sa po konci kariéry uplatním prípadne aj inde ako vo futbale. Stále som sa vo futbale pohyboval, preto som nemyslel na to, že by som mal športovú oblasť opustiť a venovať sa právnickej praxi.

Máte dcéru a syna, vnúčatá. Zdedili športové gény po vás?
Nie, nikto z nich sa nevydal na športovú dráhu.

A posledná otázka – celý život ste obetovali futbalu. Zahráte si ešte aj dnes, alebo máte iné športové aktivity?
Dnes si často a rád zahrám tenis, futbal už väčšinou nie.