ZDRAVOTNÍ TÉMA

Sny, túžby, ciele...

8. 2. 2016

Text: Zuzana Wagnerová (sestra Tadeáša)

Naším najväčším snom, a samozrejme aj tým Tadeáškovým by zaiste bolo, aby mohol chodiť. Aby bol taký istý, ako jeho rovesníci, ktorí môžu behať po ulici, skákať, naháňať sa... Žiaľ, tento sen sa môže premeniť raz jedine v zázrak. Ale Bohu nie je nič nemožné. Som veľmi šťastná, že Tadeáško má elektrický vozíček. Sú to jeho nôžky. Vidím, že práve vozíček mu dáva slobodu, je šťastný a nie je odkázaný len na našu pomoc. Žiaľ, naše auto je nevyhovujúce, nakoľko nám doň elektrický vozík nevojde. Minule som sa Tadeáška pýtala, po čom túži a čo je jeho najväčším snom. Vravím mu: ,,Tadinko, pokojne popremýšľaj a zajtra, keď sa vyspinkáš, mi to povieš.“ On sa na mňa usmial a povedal mi: „Zuzi, veľmi by som chcel, aby sme mali nové, veľké auto a aby náš domček dostal novú čiapku.“ Vtlačili sa mi slzy do očí. Povedala som mu, že musíme veriť a raz sa nám to určite podarí. Začali sme to auto vybavovať, nie je to jednoduchý proces, ale dali sme do toho všetky svoje sily a v neposlednom rade i nádej, že sa nám podarí zozbierať finančnú čiastku na auto i jeho dodatočnú úpravu. 

Tadeáško zbožňuje vlajky sveta, informácie z celého sveta, rekordy. Jeho očká by sa stopercentne rozžiarili, keby navštívil akékoľvek iné miesto sveta. Ani si neviem predstaviť, akú by mal radosť, keby som mu vravela, že ide napríklad do Talianska, Poľska, či Nemecka. Jeho a moju túžbu raz určite zrealizujem a už teraz sa na jeho reakciu teším. Tady miluje vodu. Okrem iného, mu i veľmi pomáha. Veľmi rád chodí do kúpeľov. Má to tam rád, pretože je to predsa nové prostredie, noví ľudia, a najmä, procedúry, ktoré mu pomáhajú. Spomínam si na jednu príhodu z Turčianskych Teplíc. Tadeáško na otázku, či sa teší domov, takto odpovedal: „Zuzi, veľmi mi chýbate, teším sa na Vás, ale ešte trošku tu zostanem, lebo mne to pomáha a budem zdravý“. Takéto jeho odpovede mi utkvejú v mysli asi navždy. Niekedy sa nestíham čudovať tomu, čím ma Tadeáško prekvapí, čo z úst vypustí, nad čím sa zamýšľa. Je to pre mňa veľmi silné, keď viem, že mnohokrát zažíva a pociťuje bolesti, ale nikdy sa nesťažuje. A ten paradox, keď mu dávam dlahy na nôžky, či korzet, a trpím viac ako on. Tady len zatne zúbky a povie, že vydrží dve hodinky, lebo nechce ísť na operáciu. A hneď, čo mu dám dlahy dole, mi povie: „Zuzi, prosím ťa, sadni si ku mne, chcem vidieť, aké máš nohy ty a aké ja. A následne mi povie, že už to je lepšie. 

Moje obavy sa týkajú aj obdobia, keď Tadeáško skončí školu v Levoči. Som presvedčená, že jeho túžbou bude ďalej sa rozvíjať v učení. Jeho talent i nadanie musíme podporiť všetkými „desiatimi“ a už teraz verím, že sa to podarí. Nesmie sa cítiť menejcenný a odsúvaný, práve naopak. Niekedy mám pocit, že je malý génius, ktorý raz vysloví hlbokú myšlienku a tá sa ujme na celom svete. Záver. Túžbou každého človeka a iste aj nášho Tadeáška je byť v živote šťastným. Šťastie pozostáva z viacerých zložiek, ktoré mu dávajú ucelený význam. Tadeáškovi chýba zdravie, ale jeho srdiečko prekypuje radosťou. My sa snažíme prispievať k jeho úsmevu a radosti. Pokiaľ budeme na tomto svete, urobíme všetko preto, aby bol náš Tadeáško, náš anjelik šťastný.