Nemocnica Krompachy

Žiť pomocou prístrojov, či radšej dôstojne zomrieť

5. 10. 2015

Voľme si sami kvalitu života a nie kvantitu.

Text: MUDr. Adriana Dzugasová, primárka Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny / Foto: Milena Macková

Záplava informácií o úspechoch medicíny v médiách povzbudzuje ľudí, aby neakceptovali umieranie. Život človeka je však konečný. Medicína vie len niektoré choroby vyliečiť, mnohé spomalí, alebo pozastaví. Na intenzivistických lôžkach, kde sú vitálne funkcie dlhodobo nahradené prístrojmi a liekmi, môže byť umieranie pomalé. Neperspektívny stav z nášho odborného hľadiska vedie príbuzných pacienta často k pochybnostiam, či sme sa nevzdali priskoro, či sme urobili pre pacienta všetko. Rozvoj intenzívnej medicíny priniesol množstvo etických otázok a problémov spojených so starostlivosťou o kriticky chorých pacientov. Prežívajú aj takí pacienti, ktorí by v minulosti nemali šancu na prežitie. Preto sa do popredia v posledných rokoch dostáva veľmi dôležitý aspekt – dosiahnutá kvalita života prežívajúcich pacientov. Základná myšlienka medicíny zostáva stále rovnaká, t.j. všetko úsilie venovať v prospech pacienta až do chvíle, keď sme presvedčení, že ďalšia liečba vedie len k utrpeniu pacienta bez nádeje na priaznivý výsledok. Našou úlohou je klásť dôraz na ochranu ľudskej dôstojnosti v maximálnej možnej miere.

1. Kedy má zmysel resuscitovať (oživovať)?
Mnoho ľudí si myslí, že kardiopulmonálna resuscitácia – KPR (oživovanie) spoľahlivo zachraňuje život človeka. Štatistiky však hovoria, že percento úspešne prepustených pacientov z nemocnice po oživovaní v nemocničných podmienkach je len okolo 15 percent, po mimonemocničnej KPR ešte menšie. Aj napriek týmto pomerne nízkym číslam sa snažíme pacientom dať šancu. Keď je postihnutý v bezvedomí a nedýcha alebo nedýcha normálne má sa začať ihneď s resuscitáciou. Ale ak je pacient vážne chorý, starý, alebo v terminálnom štádiu choroby, šanca na to, že mu resuscitácia výrazne pomôže je minimálna. Skôr je pravdepodobné, že ho čaká ďalšie utrpenie. Pri resuscitácii, ktorá vždy vznikne ako náhla a nečakaná potreba, je dôležité okrem pripravenosti aj rozhodnutie, či má resuscitácia šancu na úspech a aká je v prípade jej úspechu prognóza pacienta týkajúca sa kvality života po prepustení z nemocnice. Kedy nezačať s resuscitáciou? O márnej resuscitácii sa hovorí vtedy, ak by resuscitácia neviedla k predĺženiu života postačujúcej kvality, ako príklad uvediem: koncové štádium chronického srdcového zlyhávania, chronickej obštrukčnej pľúcnej choroby, neurologické ochorenia ako pokročilé štádium amyotrofickej laterálnej sklerózy, sklerózy multiplex, demencie, trvale ležiaceho pacienta s metastázami karcinómu (aj keď ide o mladého pacienta), pacienta s cirhózou pečene v poslednom štádiu. Ďalším dôvodom na nezačatie resuscitácie je jednoznačne vyjadrená vôľa pacienta „nebyť resuscitovaný“. Na Slovensku príbuzní zvyknú často nerešpektovať predsmrtné rozhodnutie človeka.

2. Kedy hovoríme o márnej liečbe?
Súčasná intenzívna medicína umožňuje prežitie a návrat do života pacientom so zvratným alebo predpokladaným zvratným orgánovým zlyhaním. Z etického hľadiska táto skupina pacientov nepredstavuje žiadny problém. Oveľa náročnejší pacienti z etického pohľadu sú tí, u ktorých aj napriek maximálnej snahe o zlepšenie stavu k nemu nedochádza. Pokračovanie v ďalšej masívnej liečbe vedie k nadmernému zaťaženiu, či prehĺbeniu trápenia pacienta, teda predlžovaniu umierania, hovoríme o márnej (neúčelnej) liečbe. Ide o terminálnych pacientov – pacientov s multiorgánovým zlyhaním, alebo pacientov v hlbokom bezvedomí, u ktorýchnie je predpoklad obnovenia integrity mozgových funkcií v dôsledku nezvratného poškodenia centrálneho nervového systému. Nezačatie alebo nepokračovanie v márnej liečbe u terminálneho pacienta neznamená obmedzenie práv pacienta, je to v súlade s medicínskymi a etickými princípmi. Rozhodnutie musí byť založené na odbornom a kvalifikovanom posúdení zdravotného stavu pacienta pri plnom rešpektovaní ľudského života ako najvyššej hodnoty. Prihliada sa na predchádzajúce prianie človeka, ak je známe. V celom procese je nevyhnutná úzka, ústretová, otvorená komunikácia s najbližšími príbuznými pacienta. Neúčelná, márna liečba sa nesmie zamieňať s eutanáziou.

3. Čo je informovaný súhlas pacienta?
Lekár by nemal liečiť pacienta schopného vlastného rozhodovania bez jeho súhlasu. Toto právo pacienta patrí k základným podmienkam poskytovania zdravotnej starostlivosti. Rozhodnutie, hoci aj terminálne chorého pacienta, ktorý liečbu odmieta, rozhodne sa pre jej prerušenie, alebo ju vôbec nedovolí začať, sa musí rešpektovať. V intenzívnej medicíne je otázka súhlasu pacienta s liečbou problematická, pacient je v bezvedomí. Na základe dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, ktorého je Slovenská republika účastníkom, pacient, ktorý je v čase zákroku v takom stave, že nemôže vyjadriť svoje prianie, treba prihliadať na prianie, ktoré vyslovil s vykonaním zákroku v minulosti, či už písomne alebo ústne. V ostatných prípadoch možno súhlas predpokladať.

4. Čo je paliatívna liečba?
Doteraz sa tento pojem používal v onkológiiu nevyliečiteľných pacientov s postupujúcim nádorovým ochorením, keď je smrť nezvratná. Cieľom je zabezpečenie najlepšej možnej kvality zostávajúceho života. Tento termín sa začal používať aj v intenzívnej medicíne u terminálnych pacientov pri prechádzaní z intenzívnej liečby na paliatívnu. Lekár a celý zdravotnícky tím sa naďalej stará o jeho potreby, zaisťuje maximálny komfort a eliminuje dušnosť, bolesti, smäd.